Nie každému môžeme napísať na katafalk “čestný človek”. Takým medzi mnohými bol Tonko Hykisch, môj priateľ, literárny otec a učiteľ života. Osobne som sa s ním poznal až v tomto storočí, keď už mal za sebou bohatú literárnu  ale aj osobnú cestu životom. Patril k tým, ktorí mi otvorili zakliatu bránu jazyka. Nie každému sa podarí nájsť kľúč k slovenčine. Najmä keď používa jazyk len na dorozumievanie. Tonko mal však okrem svojho literárneho jazyka aj svoj občiansky, suverénny a nenahraditeľný slovník, ktorým tlmočil svoje, vlastne naše myšlienky. Svoj život spojil s vierou v Boha. Napriek tomu, že už nie je v móde verejne sa priznávať k viere, jeho slová, vety, súvetia, myšlienky mali pôvod vo viere v dobro a lásku.

Moje osobné kontakty s Tonkom, ako som mu hovoril, boli vždy úprimné ale najmä nezištné. Neboli sme si navzájom nič dlžní, ale o to viac sme si boli blízki. Stál  pri mne, keď som oslovil kultúrnu obec aby sa pridala k výzve „Za slobodu slova“. Pravda mu bola matkou a slovo vlastným dieťaťom. Patril ku generácii, ktorá si pamätala svet šesťdesiatych rokov a pesničku, ktorú môj otec Michal Belák spolu so sestrou Janou naspievali v čase pôsobenia v Tatra revue, bratislavskom kabarete. Pri každej príležitosti mi to Tonko pripomenul a požiadal ma, aby som mu ju zaspieval. „Povedz mi otec, jak vyzerá čas“, spievala dcéra svojmu otcovi, všetkým otcom, ktorí svoj život zasvätili poctivej práci, pravde, dobru a láske.

Taký bol aj Anton Hykisch, ktorý vedel ako vyzerá čas…aj dnes, pri svojej rozlúčka s nami, ktorí čakáme na odpoveď.

Česť jeho pamiatke a literárnemu odkazu budúcim generáciám.

18.7.2024

Ľubo Belák

Anton Hykisch, spisovateľ

Výsledok volieb ponímam ako referendum občanov Slovenska, ktorí si želajú zachovanie tradičných tisícročných hodnôt a zdedeného spôsobu života nášho národa. Zďaleka nešlo len o Fica, Pellegriniho, Šimečku, nešlo o príklon Východ – Západ a podobné nálepkovanie. Hysterické reakcie svetových mainstreamových médií na víťazov slovenských volieb dokazujú, že sme súčasťou veľkého kultúrno-etického zápasu o ďalšiu podobu ľudstva. Tento zápas prebieha v Európe a v globálnom meradle. Slovensko týmito voľbami prispieva k zastaveniu negatívneho trendu sebazničenia ľudského rodu biologicky a civilizačne.

Nová vláda na Slovensku musí odrážať výsledok volieb. Každý pokus nastoliť progresivistickú vládu proti vôli väčšiny občanov je nedemokratický a protiprávny. Kto nerešpektuje vôľu občanov, berie na seba ťažkú zodpovednosť pred dejinami. Majme na pamäti, že Slovensko je súčasťou celosvetového zápasu o zastavenie ťaženia revolty woke, ktorá ohrozuje proces sebazdokonaľovania ľudstva a vedie k zničeniu našej klasickej civilizácie.

Čo dnes potrebujeme? Pevné nervy a zdravý rozum.

Zomrela speváčka zo SKLA

Koncom minulého roka som netušil, že Terézia bola zdravotne na mizine. Ešte z nemocnice mi poslala hlasovú správu. Potešila sa môjmu CD Slová. Žili sme paralelné životy. Ona, kedysi hviezda francúzskych šansónov, ktoré spievala na nerozoznanie od Mireille Mathieu, sa v sedemdesiatych rokoch pristavila aj v mojej kapele. Vždy som si potrpel na dobré, ale aj pekné speváčky. Terka sa po čase začala venovať sklu. Presnejšie dizajnu zo skla. A bola úspešná. Neuveriteľne pracovitá, húževnatá, neodbytná. V sklenených vázach si nosila svoj sen o speváckej kariére až do konca. Tak trochu z toho sna odovzdala aj svojej dcére. Naše cesty sa začiatkom nového tisícročia spojili pri nakrúcaní televízneho dokumentu v USA. Presnejšie v Los Angeles. REDLINE 2000/2001 - spomienka na chvíle, kedy sme nielen pracovali, ale aj spievali, zabávali sa a vítali Nový rok na brehu Tichého oceánu. Tak Ticho na nemocničnej posteli odišla Terézia Pekáriková - speváčka zo SKLA. Spomínam...

 (video)

Marián Geišberg, muž so smutnými očami, ale s večným úsmevom v duši. Tak si ho budem pamätať, pokiaľ sa k tomu Nebu, kam odletel, nepriblížim aj ja. Mnohí budú určite na neho spomínať ako na vynikajúceho herca, divadelného básnika, ktorého každé slovo na scéne ukrývalo niečo záhadné.

Nie náhodou som použil k Zalovi číslo 000088. Je to číslo z jeho DJ preukazu z roku 1969. Boli sme mladí, krásni a plní očakávania, čo nám prinesie život. Neviem, či sa Zalovi, Palovi Záhorovi splnil jeho životný sen. Určite však v prostredí V klubu si ho začal napĺňať. Patril do prvej elitnej várky diskdžokejov, ktorí nám do tanca hrali najnovšie svetové hity. Aj napriek tomu, že v predajniach Opusu by ste ich márne hľadali. Nosili sme ich my, muzikanti, ktorí sa po roku 1968 rozpŕchli do sveta ako neposlušné vrabce. Tak sa stalo, že Zalo sa ocitol medzi nami na fotografii zo začiatku sedemdesiatych rokov. Narýchlo zastúpil chýbajúceho trumpetistu. Stačilo, aby si obliekol našu muzikantskú uniformu a postavil sa na ľavú stranu, hneď vedľa mňa. Neraz mi pripomínal, aby som mu dal jednu kópiu z fotografie, ktorú si osobne veľmi cenil. Sľub zostal nesplnený. Fotografiu už nemám komu poslať. Zalo sa pobral, ako mnohí z nás, na druhú stranu rieky deliacej život od smrti, aby dokončil to, čo sme si v roku 1969 sľúbili, nádherný a pestrý život. Určite sa mu to splnilo.
Ľubo Belák a jeho skupina

Juraj Takáč

Nie je nič nezvyčajné, keď ľudia už pár rokoch po smrti niekoho z blízkych, priateľov alebo spolupracovníkov jednoducho zabudnú na jeho tvár, na jeho prácu, alebo na meno. Myslím si, že takýto osud stihol aj Ďura Takáča, televízneho režiséra, ktorý sa už dávnejšie ako jeden z prvých pobral na opačný breh. Osobne si na neho neraz spomeniem, keď vidím naše populárne hviezdy zo slovenského šoubiznisu. Elán, Žbirka, Gombitová, Tublatanka, Müller, a veľa ďalších môžu ďakovať Ďurovej tvrdohlavosti pri vzniku vtedy nového televízneho žánru VIDEOKLIP. Práve on povýšil televízne spracovanie pesničky na televízny žáner. Iste, pred ním ich bolo viac, ktorí začali inscenovať piesne a tak vytvorili druhý život melódii a interpretom. Janko Roháč už v relácii 6+1 inscenoval v štúdiu Československej televízie v Bratislave skladby, ktoré dramaturgia zaradila do súťažnej pesničkovej relácie. Bratislavské štúdio / vtedy ešte Slovenská televízia neexistovala/ bolo celoštátne uznávané nielen dramatickými Pondelkami, ale aj videoklipmi. Dokonca aj českí speváci a skupiny s radosťou chodili do bratislavského štúdia na nakrúcanie. Vedeli, že bude o ich dielko dobre postarané.

Ďuro, Juraj, Takáč sa však nevenoval len pesničkám. Bol výraznou osobnosťou aj v dramatickom umení. Režíroval nejednu televíznu inscenáciu. Pamätný je jeho Šétafi, televízny dramatický cyklus o slávnom bratislavskom detektívovi z minulého storočia / ak nie z predminulého/.  Pod jeho rukami vznikali humoristické relácie s Lasicom a Satinským, MIlanom Markovičom, Jarom Filipom, Rasťom Piškom, Štefanom Skrúcaným a Mirom Nogom. Bol priekopníkom nových televíznych technológií. I napriek nechuti vtedajších šéfov presadzoval mladosť do televíznej tvorby, experimentoval, ale hlavne sa nebál.

Posledná spomienka patrí Jurajovi Takáčovi, ako búrlivákovi, vždy nespokojnom, otvorenom, nekompromisnom človeku, ktorý sa nevedel vyrovnať takmer s ničím. Práve táto povahová črta ho stiahla do víru zmien v roku 1989-1990. V Bratislavskej televízii sa zapojil do skupiny ľudí, ktorí otvorili brány novému spoločenskému poriadku. Ako člen Organizačného výboru riadil niektoré zmeny vo vnútri televízie a navonok vystupoval ako jedna z tvárí novej histórie Slovenskej televízie.

Ako každý, mal aj svoje neresti. Tou smrtonosnou bola chuť po alkohole. Tá ho nakoniec aj zabila. Ďuro odišiel, zostalo po ňom veľa práce. Bolo by dobré, aby po ňom zostalo aj viac tých, ktorí si na neho spomenú.

Ľubo Belák

1.2.2010

Bratislava