Slobodne len tak, o politike a o nás....ostatných,

alebo ako sa do politiky volá, tak sa z nej ozýva

Dnes mám šťastný deň. Práve mi doručili /niekto/ cez internet správu, že nejaká agentúra ruší so mnou spoluprácu, pretože som údajne amatér. Prišlo mi pár faktúr,, ktoré musím bezodkladne zaplatiť a bol som v obchode, kde za jeden peceň chleba pýtali šesťdesiat korún. Nie je to šťastie, keď sa na vás zosype toľko negatívnych informácií? Máte pravdu, nazývať to šťastím môže vzniknúť len v chorom mozgu. Ale zabudol som na jednu maličkosť, konečne bol v televízii dobrý program. Našťastie ho nemali v rukách reklamné agentúry, mediálni odborníci, ani pokútni televízni kaukliari. Nie je to šťastie? Program zostavili sami politici, len médiá nám, voličom, to trochu priblížili. Som im za to vďačný, najmä TA3 ktorá sa nes... a vysiela všetko, hlava nehlava. Nuž po tých všetkých jóbovkách som si počas bohom dopriatemu post-obedu zapol TV. Stal som sa svedkom živých relity show, aké by nezvládol ani ENDEMOL, a to už je v Holandsku trieda. Vystupovali tam samé celebrity. Premiér, bývalý predseda vlády, doma ho voláme Miky, moja hviezda Ivetka Radičová, boxerista Mečiar a môj obľúbenec v rétorike Slota. Krútilo sa to okolo akejsi vládnej krízy. Neviem presne čo to v mediálnom žargóne znamená, ale v každom prípade to bola dobrá zábava.

Je dobré, že žijeme v takej krajine akou je Slovensko. Všade ako by si kameňom dohodil, všetci sme si známi a akosi blízki. Len...a to len je práve na Slovensku dominantné, niektorí sú si v istých chvíľach bližší. Ja som tento typ zážitku mal iba pri sexuálnom styku. Dnes je módne si byť bližší v úrade, štátnej správe, v politickej strane alebo, veď sme Slováci, v parlamente.

Práve dnešná medializovaná VLÁDNA KRÍZA mi pripomína sexuálne zblíženie s vnučkou našej susedky na Drevenej ulici, kde sme bývali, ktorá sa navonok tvárila, že nedala, a pritom sme si zašantili ako duša a hrdlo a to ostatné ráčilo. Tak nejako je to i v politike. Navonok sa každý tvári, akoby toho druhého ani nepoznal, ale keď vypnú kamery a zatvoria parlamentnú, radničnú, alebo len tak, miestnu rokovaciu sálu sme si všetci akosi blízki, veď sme Slováci. Čo už na tom, že koruna sa dvíha, chlieb je stále drahší a na súde sa nezmôžeš ani na povzdych, pretože súdne prieťahy sú také ako život vo vesmíre, nekonečné. Tieto problémy nie sú v priamom prenose.

V priamom prenose je reality show zvaná boj koalície a opozície, v preklade boj o to, kto strhne moc na seba. Viem, že niektorí z čitateľov týchto riadkov ohrnú nos, „Zase je tu jeden moralista“. Vyvediem vás z omylu. Som za to, nech si je politika skorumpovaná, veď iná ani neexistuje. Pre mňa je dôležitejšie čo z toho mám ja. Viem, že nárokovať si na kúsok z ukradnutého si nemôžem, ba ani si len na to verejne poťažkať sa neodporúča.

Bola taká rozprávka o kráľovi a jeho strážcovi pokladu, dnes by sme ho volali minister financií. Kráľ spravoval svoju zem spolu so svojim strážcom pokladu. Vedel, že jeho, prípadne štátnu pokladnicu strážca okráda. Mal dobé informácie, a nebol jediný,  a tak vedel, koľko si strážca ušklbol . Do kráľa hučali jeho dvorania, aby sa správcu, ktorý ho očividne okráda zbavil a vyhnal preč. Nech nastolí na úrad takého, ktorý je spravodlivý a čestný, jednoducho úradnícky panic. Zabudol som pripomenúť, že v pokladni za starého strážcu pokladu peniažky vždy boli. Starý Majster finančník, strážca pokladu to robil šikovne. Vedel zarobiť, ale si vedel vo funkcii aj kde čo prisvojiť. Bolo to akési verejné tajomstvo. Vráťme sa však k príbehu. Kráľ bol natoľko ohučaný z dvoranov a ich neustáleho dobiedzania namiereného proti strážcovi, že jedného dňa ho vyhnal z kráľovstva. Do úradu prišiel nový človek. Nikto o ňom predtým nepočul, nikde sa o ňom nehovorilo. Jednoducho úradnícky panic. Všetci si vydýchli. Konečne nastane blahobyt. Pokladnica bude plná a počestný úradník bude spravodlivo narábať s peniažkami poddaných. Naozaj. Nikde ani chýru ani slychu o tom, že by nový strážca pokladu kradol a podvádzal. Len akosi sa prestalo dariť štátnej pokladnici. Peňazí z nej ubúdalo, nič neprichádzalo, až jedného dňa pokladnica civela prázdnotou. Počas toho v neďalekej usadlosti, v tieni líp a javorov rástla utešená chalúpka pre stopäťdesiat sluhov a stoštyridsať členov rodiny strážcu pokladu, ktorý netrel biedu.

Aké je poučenie? Je lepšie mať správcu pokladu, ktorý pravidelne napĺňa kasu a popritom si tak trochu pod našim kritickým pohľadom prilepšuje, ako mať úradníckeho panica, ktorý navonok prikladá na ohník čestného výkonu úradníckej služby a na dvor bez kontroly vypúšťa rybník štátnych peňazí.

Že je to zlá rozprávka? Máte pravdu. Rozprávka o dvoch zlodejoch nie je pravou rozprávkou, ale je pravdou. Moc nie je ani v demokracii lahodnou paštétou. Nie je to slastná pohoda pri vatre spravodlivosti a už vôbec nie o panicoch v úradníckych kreslách. Moc je nemilosrdný boj o moc. Romantizmus ani klasicizmus tu nemá miesto. Je to thriller a ekšn, niekedy padajú aj ozajstné hlavy. Len demokracia to tak trochu zmierňuje. A motivácia? Prečo o tú moc bojovať? Tú chuť byť raz pri moci má každý jeden z nás, tak trochu si symbolicky prilepšiť. Áno, v histórii bolo pár bláznov, ako Ježiš, ktorí z funkcie nič nemali, ale tí sa stali svätí. My musíme prežiť tento život tu, na zemi. Boh nás opustil, odborných poradcov nemáme a čas neúprosne odratúva našu existenciu.

Ja, ako ten čo chodí do obchodu, uzatvára zmluvy na prácu alebo číta noviny, som si istý, že veľa šancí ovplyvniť tento súboj nemám. Preto volím aspoň raz za štyri roky. Volím tých, ktorých síce nepoznám, ale mám možnosť ich štyri roky sledovať. Viem, že je to cirkus, ale cirkus kde aj Cézar, Marat a Cromwell má na tejto zemi medzi nami svoje miesto. Ide vždy o veľa, vždy o viac ako je moje ráno, obed a večera. Ide o moje deti, a ich budúcnosť, o ich sebadôveru a chuť niečo skvelé urobiť. Popravde si radšej zvolím úradníka, ktorý plný nerestí a prirodzenej ľudskej chamtivosti tú kasu napĺňa, ako takého, ktorý síce na povrchu vystupuje ako ekonomický panic a slovenský dobroľub, ale za rohom je to obyčajný zlodej. Pre mňa je dôležitejšia plná štátna kasa, z ktorej sa mi nepriamo dostane. A ak nie mne, tak aspoň tým, ktorý to viac potrebujú. Ale najviac to potrebuje naša budúcnosť. Som si tým istý.

Preto sa mi dnešná reality show páčila. Vyjadrenia striedali vyjadrenia. Moc sa začína rozpadávať. Držím palce úradníkom, ktorí vedia napĺňať neviditeľný mešec našej pokladnice a popri trom sa netvária ako panici. Rád by som ich videl dvíhať moc z chodníka môjho mesta.

Ľubo Belák