Pán premiér Igor Matovič, zastavte sa!
Viem, že vašim súčasným krédom je poučka „Účel svätí prostriedky“. Nie ste prvý a určite ani posledný, komu vyhovuje správanie hodné Solipistu. Čo, alebo kto to je? V dejinách filozofie to boli páni, mudrlanti, ktorí verili fráze „Ego solus ipse“. Voľne v slovenčine to znamená: „Iba ja“. Takúto nálepku dostávali tí, ktorí neakceptovali zmysluplnosť ľudskej činnosti. Zjednodušene povedané: „Niet nad moju osobnú skúsenosť a pravdu. Tá je skrytá vo mne, a len vo mne“. Vraj kedysi v antike takíto majstri slova vedeli obhájiť neobhájiteľné. Dokonca si z toho urobili dobre vynášajúcu živnosť. Horšie je to, ak začne ovplyvňovať spoločenský život a morálku.
Niet človeka z mäsa a kostí, ktorý by v živote nezhrešil. Nemyslím tým prvotný hriech našich prarodičov Adama a Evy, ale náš obyčajný hriešny život plný otázok, odpovedí, postojov a činov. Keby každý z nás žil na pustom ostrove, určite by účel našich činov vychádzal z poučky Jeremyho Benthama, ktorý tvrdil, že: „Účelom konania ľudí sú uspokojenie a utrpenie“. Urobil by som všetko preto, aby som sa vyhol osobnému utrpeniu. Lenže nežijeme na pustom ostrove. Ten náš je v súčasnosti poprepájaný reťazami spoločnosti, ktorá sa ako cunami valí cez osobné životy ľudí. Je diktátorom, ale aj láskavým pomocníkom. Vie vraždiť, ale aj milovať. Vie páchať zlo, ale aj pomáhať druhým. Spoločenský život je Božia odplata za náš prvotný hriech. S ňou, ale aj bez nej sme stratení. Doživotne odsúdení na život v spoločnosti. Čo z toho vyplýva?
Je to najmä snaha žiť v súlade s panujúcou morálkou. Teda správať sa v súlade so zásadami spolunažívania. Sú to nepísané pravidlá, ktoré ovplyvňujú naše činy. Panujúca morálka je niečo podobné ako pandémia, len jej vírusom je čestnosť, spravodlivosť, úcta, tolerantnosť. Je to celý balík požiadaviek, ktoré sú pre každého človeka, ak chce žiť v súlade s morálkou, určujúce. Aj tie sa v histórii ľudstva menili. Dobovo ich popísali mnohí filozofovia a učenci. A podľa mňa, neraz veľmi trefne. Najďalej zašiel Immanuel Kant (18. storočie). Prišiel na to, že mravné a nemravné nie je to, čo nám je prospešné a čo nám vyhovuje. Mravné bolo podľa neho aj to, čo nám je neraz nepríjemné. Správame sa na základe dobrej vôle konať z povinnosti, rešpektu z mravného príkazu (kategorického imperatívu). Je to najmä zbaviť sa egoizmu. Dokonca išiel ďalej a tvrdil, že len tak sa môže človek stať šťastným. A to je drina. Morálne zásady nie sú len dohovorom skupiny ľudí, čo je dobro a čo zlo. Je to svet ideí, ktoré sprevádzajú ľudstvo od dávnoveku. Ľudia vždy snili o spravodlivosti a práve pre všetkých. Nechcem vás zaťažovať prílišnou teóriou a žiadať od vás, aby ste si niečo z toho prečítali. Stačí sa na chvíľu zamyslieť nad vlastným správaním.
Od vstupu do politiky, kam ste prišli z prostredia, kde sa morálka príliš nenosí, ste šírili okolo seba rozruch vyvolaný neraz vedomým klamstvom, alebo odhaľovaním nemravného správania iných. Seba ste neustále predstavovali ako Anjela spásy s vôľu vrátiť do spoločnosti morálku a pravdu. Dal by sa o tom napísať celkom napínavý literárny príbeh chlapca, ktorý prišiel z malého mesta do sveta veľkých ambícií. Nemožno vám upierať zručnosť pri komunikácii a pracovitosť pri prinášaní nových tém do politického života. Mnohí očakávali, že ste to práve vy, spasiteľ, ktorý vyvedie stádo z bludného kruhu korupcie, klamstiev a podvodov. Po čase však mnohí prišli na to, že to všetko, z čoho obviňujete iných, máte naložené aj vo vlastnom batohu. Spočiatku vás vnímali ako podivína, šaša so sklonom k počestnosti a pravde. Po voľbách sa šašo vyzliekol z kostýmu, obliekol si čierny oblek a sadol si na kráľovský trón. Dokonca mu táto zmena neznechutila ani svetová pandémia Corona vírusu. Rýchlo sa chytil témy a začal vládnuť. Potiaľ sa príbeh odvíjal podľa očakávania. Až zrazu zabudol na svoju predchádzajúcu rolu Pierrota v Commedia dell'arte. Vymenil ju s príbehom Ako chutí moc. Alibisticky ste sa pri riešení hrozby pandémie na Slovensku skryli za akési nelegitímne konzílium odborníkov a cez nekonečné mediálne táranie ste si začali budovať obraz záchrancu občanov Slovenskej republiky. Zakázali ste ľuďom samostatne myslieť, pracovať, chodiť po ulici, stretávať sa a prípadne verejne protestovať. Vzali ste im časť ľudských práv bez toho, aby ste sa ich na to spýtali. Nie vy určujete čo a ako. Je to verejnosť, ktorej ste sa na nič nespýtali. Nestačí mať na hlave korunu. Aj vy musíte konať v zmysle verejného záujmu. Prišli ste na svojej ceste až na križovatku, kde sa spoločenský ale aj politický život začína rozpadať. Prestali ste, či ešte nezačali, vnímať realitu a začali sa správať len podľa hesla Ego solus ipse. V súčasnom svete je to nielen nešťastné, ale aj nebezpečné. Stávate sa zdrojom rozdeľovania spoločnosti, úpadku mravnosti a vzorom trpkého egoizmu. Takého, aký ku nám prikvitol spolu s mafiou. Nie tou, ktorú ste prišili na chrbát Robertovi Ficovi, ale tou originálnou, diničovskou, steinhűbelovskou a sýkorovskou. Naivne sme si mysleli, že toto obdobie slovenských dejín máme za sebou.
Práve posledné dni mnohých presvedčili, že ste pre väčšinu omylom na poste predsedu vlády. Odhalenie plagiátorstva Borisa Kollára a jeho neetické narábanie s finančnými prostriedkami, ktoré dostal od štátu ako „politická strana“, vás postavilo pred zásadnú etickú otázku. Ako sa postaviť k podvodu a klamstvu? Účelovo, len aby ste nerozhnevali koaličného partnera a zamedzili riziku vládnej krízy. Jedno, ani druhé však nie je podstatné. Nejde o nás, o Borisa Kollára, ale len o vás osobne, premiéra Slovenskej republiky, Igora Matoviča. Pre väčšinu občanov, najmä tých mladších, by ste mali byť vzorom mravnosti. Nie ste. Nestačí sa samozvane vyhlásiť za záchrancu životov na Slovensku. O tom rozhoduje verejnosť. Chce to porozumieť podstate suverénnosti každého z nás. Nepotrebujeme príkazy a zákazy. Každý by mal niesť bremeno zodpovednosti za vlastné zdravie, život, prácu a rodinu. Nepotrebujeme sitnianskeho rytiera, ktorý sa zrazu vynorí z hmly minulosti a osobnou statočnosťou zachráni milióny. Ani Jánošíka, ktorý podľa neoverených informácií bohatým bral a chudobným dával. Moc v rukách by mal mať ten, kto vníma spoločnosť, ktorej slúži a odhadne mieru svojej spoluzodpovednosti za veci verejné. Res publica je vec verejná. Dostali ste mandát slúžiť, nie diktátorsky vládnuť. Navyše ste ne-riešením vážnych obvinení Borisa Kollára zasiali semeno zla. Prečo?
Boris Kollár napriek voľbám do parlamentu nezískal žiadne osobité práva zastávať akúkoľvek štátnu funkciu. Tá by nemala byť daná počtom hlasov v parlamente, ale charakterom a dôveryhodnosťou ktoréhokoľvek poslanca. Jeho podvod pri diplomovej práci je v prvom rade obrazom právneho štátu, v ktorom žijeme. Preto výhovorka, že podobne aj iní zneužívali tento stav, nie je ospravedlnením predsedu parlamentu Slovenskej republiky. Je neprijateľná. Ak ste výzvou nasmerovanou ministrom školstva a spravodlivosti prijali kolektívnu vinu všetkých, čo pri svojej školskej práci podvádzali, potom by ste museli priznať aj právo každého po voľbách v jednom čase sa stať predsedom NR SR, čo je nezmysel. Nemôžme mať v jednom volebnom období tisíce predsedov. Byť zvolený má šancu iba jeden a ten musí prejsť sitom kontroly dôveryhodnosti a mravnosti. Ak zlyhal, musí odísť. Vo vašom vyjadrení ste porovnávali „hajzlíka“ Danka a radového občana Kollára. Buďte si istý, že medzi nimi žiadny rozdiel nie je. Až na to, že naivný Danko nemal za sebou takú bohatú minulosť ako váš protežant Kollár. Miliardár, ktorý začínal v lone bratislavského podsvetia a stýkal sa s elitou slovenskej mafie. To, že nebol za nič stíhaný ho nezbavuje dôvodného podozrenia z pochybných podnikateľských aktivít. Pozvite si ho na vami odporúčaný test detektoru lži. Určite zlyhá pri otázke, ako prišiel k peniazom. Jeho historka o dovoze a predaji prvého počítača je úsmevná a určite spochybniteľná.
Napriek všetkým výhradám a postojom samotného Kollára ste hlavným „hrdinom“ morálnej krízy na Slovensku vy, premiér Slovenskej republiky. Vyjadrujete sa k veciam nenáležite a nekompetentne. Vaša trnavská metaforika je nebezpečne banálna ako argentínske telenovely. Určite nejedného človeka zaskočilo vaše zhodnotenie útoku človeka psychicky chorého na školu vo Vrútkach. Nazvali ste ho bláznom. Spýtajte sa ktoréhokoľvek psychiatra, aký je rozdiel medzi vašim bláznom a psychicky narušeným človekom. Nezlyhal on. Zlyhal štátny dozor nad ľuďmi, ktorí sú rovnako psychicky postihnutí. Ale najmä ste zlyhali vy, ktorý ste jedným pľuvancom odsúdili chorého človeka. Iste, zabil učiteľa. Poznáte dôvody, prečo tak konal? Asi nie. Rovnako vaša metafora „A on by dal za potrat trest smrti“ (Kollár) je minimálne šokujúca.
Hádam doteraz sa ani jednému zo slovenských politikov nepodarilo hneď na úvod svojho funkčného obdobia nastúpiť strmú cestu do pekla zatratenia. Asi budete v tom pre históriu ojedinelý. Ak však náhodou precitnete zo svojho Ego solus ipse, pokúste sa uzavrieť svoju premiérsku epizódu. Zastavte sa a odkráčajte čestne do minulosti. Slovensko to potrebuje.
5.7.2020