Osud nám v živote prihráva rôzne smeče, postavičky, situácie, ale aj lásky a priateľstvá. Stačí vyjsť na ulicu, do kaviarne, dnes sa chodí do supermarketov. Ten, ktorého mi osud prihral na zastávke Priateľstvo, určite supermarkety nenavštevoval. Pritom miloval Bratislavu viac ako hocikto z nás. Mal magické meno Gejza Ďuriak. Nenašli by ste ho medzi celebritami, ani na stránkach bulváru. Patril do inventáru mesta na Dunaji tak, ako Mária Terézia alebo Julo Satinský, aj keď jemu socha nikde nestojí. Bol živým pamätníkom Bratislavy, tej ozajstnej, zo starých múrov, zabudnutých kostí, ale najmä živých a mŕtvych domorodcov. Obhajoval mesto ako križovatku ciest, kde sa od nepamäti stretali jazyky, kultúry, dokonca aj farby pleti. Pamätná je jeho veta „Veľa predstaviteľov nemá vzťah k mestu, nestali sa Bratislavčanmi. A pritom Bratislavčanom môže byť aj černoch!“

Spoznal som ho v Slovenskej televízii. Svoju záľubu k histórii si priniesol ako režisér dokumentov. Nepoznám človeka, historika, ktorý by o Bratislave vedel viac ako on. Aj preto jeho videotéka presahuje číslo dvesto. Pre mňa však bol vodotryskom neopakovateľných myšlienok a aforizmov, ktorými nahrádzal bežný rozhovor na ulici, v krčme, parku, ale aj v štúdiu a na pľaci, ako sa hovorí v televíznej hantírke. Gejza Ďuriak bol pre mňa osobnosťou, od ktorej som mohol vyťahovať vedomosti, skúsenosti a názory ako z Fatiminej studne. Rozdával sa rád a nezištne

Naposledy sme sa stretli pred nedávnom na Vajnorskej ulici. V známom kultúrnom dome som spolu s Ivanom a Dávidom Popovičom účinkovali v programe Jožka Banáša. Sám Ivan vo svojej spomienke na Gejzu hovorí: „Prišlo veľa ľudí, veľa návštevníkov, tak sme sa s Gejzom Ďurjakom len tak úchytkom pozdravili, a potom už všetko plynulo v prijemnej kamarátskej atmosfére, akú len Jožo Banáš vie vykúzliť. Hovorilo sa o radostiach i márnostiach tohto sveta, a kým sme skončili, Gejza sa elegantne vyparil. To bola jedna z jeho vzácnych ľudských i profesionálnych vlastností. Bol vždy všade tam, kde mal byť, ale zároveň bol neviditeľný.“

Osud nám prihráva aj nečakané rozchody. Bez rozlúčky, len tak, aby sa aj čas nakŕmil. Je len škoda, že je mu neraz potravou človek, ktorý by si zaslúžil žiť večne. Na nesmrteľnosť ašpiroval aj Gejza Ďuriak. Som presvedčený, že to aj napriek svojej smrti stihol; v našich spomienkach.

Ľubo Belák

21.09.2017