Aj nebo - navzdory tej vašej nenávisti -

uvidí žiariť... môj...môj štít! Ostal čistý! (Ľubo Feldek 2000)

Čo bolo prvé? Vajce alebo sliepka? Touto „filozofickou“ otázkou možno vyjadriť aj večný spor o vzťahu tela a duše. Čo tvorí človeka? Čo je dôležitejšie? Forma, alebo obsah? Netrápme sa. Keď to nevyriešili zodpovední filozofi, tak sa o to pokúšali umelci. V každej hre, románe, básni, obraze, soche, ale aj v hudbe, či tanci autori neustále rozohrávali tento hlavolam. Preto príbehy, ktoré sa odvíjajú od tohto sporu, sú večné. Takým bol a je aj príbeh o Hectorovi Savinienovi de Cyrano.  Básnikovi, dramatikovi, spisovateľovi, ale aj skutočnej postave francúzskeho kadeta zo sedemnásteho storočia. V novoromantickej dráme Cyrano z Bergeracu mu vdýchol umelecký život Edmond Rostand. 1 600 alexandrínov, dvanásťslabičných veršov, potreboval na prerozprávanie osudov Cyrana, Roxany a Kristiána. Aj v tomto prípade zaúradovala žena, Rostandova manželka Rosemonde Gérard. Koncom devätnásteho storočia upozornila Rostanda na túto nevšednú postavu. Príbeh konfliktu Kristiánovho tela a Cyranovej duše v rukách lásky sa stal témou mnohých divadelných spracovaní. Neobišiel ani muzikál.

 Cyrano sa divadelne narodil oveľa neskôr. V dobe, ktorá si už nežiadala romantického hrdinu. Zolove naturalistické postavy románov boli vtedy v príkrom rozpore s romantickým hrdinom Edmonda Rostanda. Bola to vtedy odvaha uviesť romantického hrdinu, chuť priniesť niečo iné ako určovala vtedajšia doba? V sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia to bola najmä nadčasovosť, čo rozhodla preniesť príbeh zo sedemnásteho storočia do súčasnosti, a to radikálnou premenou do pôvodného slovenského muzikálu autorov, libretistky Alty Vášovej, skladateľov  Mariána Vargu a Paľa Hammel, textárov Kamila Peteraja a Jána Štrassera. Ich Cyrano z predmestia sa v roku 1977 ocitol priamo uprostred démonizovanej normalizácie na javisku Novej scény v Bratislave. V tom období sme boli za železnou oponou, ktorá nás „chránila“ pred akoukoľvek západnou kultúrou. Spisovateľka, hudobníci a textári bigbítovej generácie priniesli tému, ktorá v tom čase určite nevyhovovala optike ideológie Husákovho štátu. Ako to bolo možné? Kto to vybavil na ÚV KSS? Kto nahovoril vtedajších strážcov šedivej angažovanej socialistickej tvorby, aby sa príbehu o rockovom rebelovi Cyranovi a feťákovi Jánovi dovolilo zahryznúť do vedomia vtedajšej mladej generácie? Určite to nebola náhoda alebo mágia osudu. Za všetkým boli ľudia. V sedemdesiatych rokoch dominoval na Novej scéne tandem umeleckého šéfa Bedřicha Kramosila a dramaturgického eléva Kamila Peteraja. Divadlo si zo šesťdesiatych rokov prinieslo odkaz inscenácií veľkých muzikálov My Fair Lady, Hallo Dolly a West Side Story. Od vzniku Novej scény (1949)  až po rok 1973 divadlo uviedlo celkove len trinásť pôvodných premiér. V tom roku (1973) sa objavil Revízor... ako Chlestakov, dielo Teodora Šeba – Martinského, Jána Turana a Bedřich Kramosila, prvý pôvodný slovenský muzikál. S Ivanom Krajíčkom v hlavnej úlohe odštartoval nový pohľad na hudobné divadlo. Vtedajší dramaturg Novej scény Kamil Peteraj sa bez zaváhania rozhodol pre vznik hudobného diela, muzikálu, ktoré by priamo vychádzalo z jeho generácie bigbiťákov, hovorilo ich jazykom a malo nasýtiť hlad mladých ľudí po novom hrdinovi a rockovej hudbe. A patrili k nim aj deti vtedajších papalášov.  Možno preto dostal Cyrano z predmestia dočasne zelenú. Napriek vyše stošesťdesiatim reprízam a nezadržateľnému úspechu sa stal nechceným dieťaťom vtedajšieho zriaďovateľa Novej scény, Válkovho Ministerstva kultúry. Hneď pri prvom pokuse dostať muzikál za hranice, do vtedajšieho Západného Nemecka, bol jeho život administratívne ukončený.

Cyrano z predmestia, pôvodný rýdzo slovenský muzikál, bol na rozdiel od všetkých pokusov pretlmočiť pôvodnú drámu do hudobného jazyka originálny. Nielen pre zosúčasnenie deja, ale aj svojim rockovým vyjadrením protestu proti pokrytectvu, nemorálnosti a nečestnosti. Mladosť a protest, to určite po rokoch podnietilo Patrika Vyskočila, debutujúceho režiséra a Dávida Hartla, debutujúceho dramaturga, siahnuť po diele z roku 1977 a opätovne naštartovať silu výpovede, ktorú mal muzikál od začiatku v sebe zakódovanú. Opäť sú to ľudia a nie osud, ktorí reinkarnácii rockového, bigbítového príbehu pomohli. Kedysi bola Nová scéna pri jej vzniku (1949) zadefinovaná ako „umelecká dielňa“. Na rozdiel od Slovenského národného divadla mala prinášať experiment, inscenačnú novosť a s tým aj nové témy. To sa pri novej inscenácii v roku 2019 udialo. Mladí umelci dostali šancu na experiment. Zväčša sa pod tým rozumie avantgarda, excentrickosť, niekedy až deštrukcia pôvodného diela. Na Novej scéne sa aj vďaka šarmantnej riaditeľke Ingrid Fašiangovej a umeleckému šéfovi, nestorovi novodobej komédie a pôvodnému predstaviteľovi postavy muzikanta Tibora, Karolovi Čálikovi, podarilo naplniť očakávania kultúrnej verejnosti, pamätníkov, ale aj tých, ktorí pre svoj vek nemali možnosť vidieť pôvodnú inscenáciu režiséra Ivana Krajíčka a choreografa Luboša Ogouna. Pokora k originálu a snaha o súčasný jazyk, ktoré tvorcovia v roku 2019 poskytli postavám muzikálu, boli základnými kameňmi novej tváre príbehu o rebelovi z predmestia. Práve prostredie rockového klubu, špina okrajovej časti mesta, bola optikou pohľadu na dramatické situácie režiséra Patrika Vyskočila. Scéna Martina Nováka (v roku 1977 scénu vytvoril Tomáš Berka) tak trochu inšpirovaná chladom a šedivosťou muzikálu West Side Story vhodne korešpondovala s príbehom. Všetko sa odohrávalo medzi zamrežovanými panelmi, železnými konštrukciami, kovovými odpadovými košmi a kontrastnými svetlami, ktoré nezneužívali možnosť zbytočne efektnej rôznofarebnej kompozície. Všetkému vládol veľký záves, ktorý sa objavil hneď na úvod predstavenia. Na veľkej ploche bola v hnedom tóne namaľovaná tvár Mariana Vargu vyskladaná geometrickými fragmentami do podoby hudobníka, ktorý sa na svoje dielo pozerá už len z opačnej strany života. Určite by bol spokojný so živou hudbou, ktorej velil skúsený dirigent Ľubomír Dolný. Pôvodne nebolo možné na javisku Novej scény použiť živú rockovú skupinu. Preto sa v roku 1977 vopred nahrávala na Nedbalovej ulici v malom štúdiu vydavateľstva Opus. Muzikanti z vtedajších Hammelovych Prúdov a Vargovho Collegia Musica pod názvom skupiny VIVAT nahrali všetky hudobné podklady. Tie sa po prvýkrát v histórii divadla ako halfplaybacky použili počas predstavenia. Gitarista Fero Griglák a Peter Szapú, basgitaristi Ivan Belák a Laco Lučenič, bubeník Karol Oláh spolu s Paľom Hammelom a Mariánom Vargom vytvorili nahrávku, na ktorej je zachovaný originálny zvuk vtedajšej rockovej, bigbítovej generácie hudobníkov. V novej inscenácii 2019 znela Vargova a Hammelova hudba naživo z pódia razantne, neraz agresívne, ale aj pokorne lyricky a citlivo. Aj v súčasnosti znejú melódie originálne, nenapodobiteľne a plné energie. Napriek zdanlivej jednoduchosti sú náročné. Nielen svojim rozsahom, ale aj výrazom. Všetko je podriadené deju. Je šťastím pre Bratislavu, že na Novej scéne dokázali vytvoriť a udržať skupinu mladých interpretov, ktorí svojou interpretačnou kvalitou určite predbehli pražskú muzikálovú scénu. Nie ako jednotlivci, ale ako silná partia spievajúcich hercov, či hrajúcich spevákov. Obe úlohy na Novej scéne má kto zvládnuť. Muzikál bez tanca je ako stolička bez nôh. Luboša Ogouna dnes vystriedal kreatívny a skúsený choreograf Ladislav Cmorej. Jeho sila je v pochopení úlohy tanca v príbehu. Nestačí len dostať scénu do pohybu. Ten musí korešpondovať najmä s emotívnym pretlmočením deja. A to sa Cmorejovi a mladým tanečníkom úspešne podarilo. Ich vnímanie tela a pohybu nebolo ochudobnené o dušu a obsah. A o tom je aj dnešný Cyrano na Novej scéne. Muzikál je totálne divadlo. Ak sa niečo zo súčastí inscenácie dostane do defenzívy, ochudobní sa tým aj celkové vyznenie. O Vyskočilovej režijnej koncepcii to neplatí. Dôkazom je aj výtvarnosť diela. Nielen scéna, ale aj kostýmy Jarmily Ťažkej napĺňajú odkaz Edmunda Rostanda. O čom rozpráva duša, odráža sa aj na tele. Roxana sa počas deja mení. Jednoduché zamilované dievčaťa sa aj zmenou kostýmov postupne stáva  významnou celebritou, speváckou hviezdou, ktorú na záver čaká pád vyjadrený aj kostýmom. Jednou z mála postáv, ktorú žiadne zmeny nečakajú, je Cyrano. Rebel so zakódovanou mravnou silou, ktorá sa nemení. V každej situácii zostáva sám sebou. Ako človek, aj ako umelec, básnik a hudobník. Na vysokej profesionálnej úrovni ho na Novej scéne stvárnil Ján Slezák (v alternácii Lukáš Pišta). V prejave po celý čas udržal energiu protestu, ale aj pokory v láske k Roxane. Využil to aj v emotívne podaných piesňach. Určite mu pomohli pôvodné texty a upravené dialógy, ktoré mu umožňovali byť súčasný, ľudský, drsný, ale aj láskavý. Pokiaľ v Cyranovi je zvýraznená duša, naopak v postave Jána (slovenské meno pre postavu Kristiána) sa viaže telesná krása s jej pominuteľnosťou a krehkosťou. Mladý zaľúbenec do Roxany v podaní Dária Kočího bol vo Vyskočilovej inscenácii svojim prejavom nabitý emóciami. Pochybnosti o sebe, svojej láske, pravde o vlastnej neschopnosti sa Kočímu podarili pretaviť do uveriteľnej sily emócií. Jeho tragická postava krásavca, slabocha, opilca a samovraha mala svoju logiku a vedela strhnúť publikum. Veľkú trojicu uzatvára Roxana v podaní Mirky Partlovej, teraz už aj Gálisovej (v alternácii Romana Dang Van). Je neuveriteľné ako čas plynie. Z nádejnej muzikálovej herečky vyrástla neopakovateľná osobnosť slovenskej muzikálovej scény. Jej spevácke schopnosti, o ktorých sa vedelo už dávno, sú na scéne plnohodnotne dopĺňané vyzretým hereckým prejavom. Mirkina Roxana sa neustále mení. Jej prerod nie je len navonok, vo forme, kostýmoch, účesoch, ale aj v prejave. Mirke Gális Partlovej sa to úspešne podarilo. Určite si mnohí spomenuli na prvú bigbítovú Roxanu, Kamilu Magálovú a Cyrana, Jozefa Benedika. Už v roku 1977 režisér Ivan Krajíček a dramaturg Kamil Peteraj vyberali účinkujúcich konkurzom. Pamätný je dodnes počet prihlásených. Bolo ich vyše dvesto. Spomínajú sa mená ako Milan Kňažko a Michal Dočolomanský, ktorí patrili do užšieho výberu na Cyrana. Aj tanečníkov tvorila skupina mladých ľudí, ktorých našli medzi prihlásenými. Určite v množstve postáv súčasnej inscenácie Cyrána z predmestia vyniká Pavol Topoľský (v alternácii Štefan Kožka). V postave Ruda, majiteľa klubu, dokázal svoj komediálny talent udržať na uzde v miere, ktorá nenarúšala koncepciu romantickej drámy. Naopak, jeho výstupy vhodne odľahčili situáciu a spolu s partnerkou Luciou Vráblicovou (v alternácii Karin Olasová) tvorili významnú súčasť hereckého obsadenia. Rovnako Róbert Halák v úlohe manažéra Derma (v alternácii Martin Hudec a.h.) vytvoril protipól Cyranovi. V postave dal významný akcent na spupnosť, macherstvo a neopodstatnenú suverenitu. Rovnako zdarne vdýchli život postavám muzikálu Peter Makranský, Tomaš Majláth, Roman Müller, Petra Dubayová a ďalší.

Cyrano z predmestia 2019 napriek debutujúcemu režisérovi a dramaturgovi nebol ukážkou začínajúcich umelcov. Naopak, dokázali svoju energiu pretaviť do spoločného diela všetkých, ktorí sa na inscenácii podieľali. Neraz sme v divadle svedkami, že zo scény sa šíri zápach pokazeného profesionalizmu. Na novej scéne bola premiéra muzikálu Cyrano z predmestia ukážkou spolupráce súboru, ktorá nemôže skončiť inak ako úspechom. Ocenilo ich aj náročné premiérové publikum. Mladí umelci priniesli príbeh, ktorý sa neodohráva len na javisku, ale aj v živote. Zostali verní odkazu vpísaného do veršov slovenského Cyrana...

Ja nemám lásku, tú čo späť           
si ľahko môžeš zobrať z hry,
ja nehrám s kdekým lacný set
a za pár hodín v páperí
si nedám dušu vziať
a na drobné sa rozmieňať,
ja takej láske neverím,
ja takej láske neverím.

21. mája 2019

Ľubo Belák