Odchod bigbíťáka

Volali sme ho Kofa. Stretli sme sa na základnej škole. Chodil o triedu vyššie ako ja, ale našla si nás hudba. Bolo to začiatkom šesťdesiatych rokov, keď sa celá naša generácia zbláznila do gitarovej hudby. Tá ma priviedla k Jurovi Korenkovi, nazývaného Kofa. Bratislava vtedy vrela ako dobre nastavený burčiak. Každým dňom vznikali, ale aj zanikali nové bigbítové skupiny. Niekedy stačilo, keď niekto vedel na gitare zahrať o niekoľko akordov viac a už hľadal okolo seba kamarátov, s ktorými by založil novú skupinu. Zrodil sa Slovenský bigbít.

Juro bol jedným z prvých, ktorý mi pustil ozajstnú gramofónovú platňu s nahrávkami anglickej skupiny The Shadows. Pre mňa to bol začiatok môjho druhého, hudobného života. Od tej chvíle sme sa stali nielen priateľmi ale aj akýmisi Brohers of Music – hudobnými bratmi. Spolu sme hrali, počúvali, chodili za dievčatami, navštevovali kluby a snívali o našej spoločnej hudobnej budúcnosti. Naše prvé spoločné muzicírovanie bolo v bigbítovej skupine THE PLAYERS, kde spolu s nami hral Jožko Barina a Ľubo Dolinský, ktorého neskôr vystriedal Palko Barna.

Práve sny nás od bigbítu priviedli k založeniu skupiny, ktorá spolu s Evičkou Kostolányiovou po prvý krát, práve v roku 1968, stála na doskách Vysokoškolského klubu – Bernoláčke a neskôr na európskych pódiách od Stockholmu po Ženevu. Kofa, basgitarista, a ja, gitarista a neskôr aj spevák, sme mali jednu obrovskú túžbu. Raz si zahrať na Fendere. Bola, a dodnes je jedna z najuznávanejších gitarových značiek na svete. Navyše na nich hrávali naše hudobné vzory na celom svete. Aj to nás poháňalo do sveta, aby sme sa k takémuto nástroju raz dostali. Nezabudnem na okamžik, keď sme obaja vstupovali do hudobného obchodu v Lausanne a začali sme ohmatávať originálne Fendery. O pár týždňov sa náš sen splnil. Kofa si kúpil Fender Jazz bass a ja Stratocaster. Doprial by som tento zážitok dnešným mladým gitaristom. Žiaľ, alebo našťastie dnes si môžu vyberať z ponuky v hudobných obchodoch aj u nás, a tak tie dni už nikto nevráti späť.

Posledný krát sme sa videli vo Švajčiarsku. Sedeli sme v krčme, bola zima, všade plno snehu. Kofa mal na sebe svoj obľúbený hrubý sveter, podobný tým, ktoré nosievali polárni bádatelia. Dali sme si po poháriku na rozlúčku. Rozhodol sa zostať „na západe“ a nevrátiť sa spolu s nami domov na Slovensko. Nezazlieval som mu to. Určite to nemal ľahké. Tak, ako nikto z nás. Život nám pretekal medzi prstami, veľa sa zmenilo.

Keď mi včera zatelefonovala Ľuba, Kofova sestra, že Juro Korenko zomrel, nechcel som najprv uveriť. No bola to len chvíľa. Jej plač ma okamžite presvedčil, že som opäť zostal o jedného priateľa osamelejší. Som si však istý, že aj v tých najposednejších myšlienkach Juraj zablúdil do krajiny našej mladosti, do našich snov o hudbe a gitarách, ktoré sa nám splnili. Preto jeho odchod beriem ako splnenie jeho ďalšieho sna, hrať v bigbítovom nebi, kde si môže zahrať so všetkými, ktorých mal rád.

Ľubo Belák

12.9.2012