Aby neprišlo k omylu, sloveso “kaliť” v názve článku nie je odvodené od množstva vypitého alkoholu, ale od spôsobu výroby ocele. Napriek tomu tento termín pri voľbe nového generálneho riaditeľa používam v oboch významoch. Prečo? Jednoducho preto, lebo tieto voľby pripomínajú skôr bezuzdné štrnganie straníckych pohárov a nie seriózny záujem o skvalitnenie verejnej služby v telerozhlase.

Tak, ako sme si, žiaľ, už zvykli pri akýchkoľvek voľbách, voľba šéfa televízie a rozhlasu verejnoprávnych médií je historicky ukážkou parlamentného ukájania sa mocou. Aspoň raz napnúť svaly a ukázať ostatným, čo dokáže víťazstvo vo voľbách. Pokiaľ v minulom storočí do roku 1989 to bolo „jednomyseľné“ rozhodnutie komunistov, po takzvanej Nežnej revolúcii sa duch dnešnej „demokracie“ votrel aj do voľby generálneho riaditeľa RTVS. Tak, ako nová nedemokratická “demokracia” aj slobodné (neslobodné) voľby v rukách “demokraticky” zvolených poslancov, sú len fraškou, na čele ktorej opäť stojí hŕstka (ne)demokraticky vládnucich amatérov.

Od prvej ponovembrovej voľby riaditeľa Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu až po veľkého generálneho riaditeľa mediálneho mačkopsa RTVS pretieklo veľa vody. Tá má zväčša v prírode blahodarný účinok. Odplaví všetko odumreté, poškodené, nefunkčné, aby sa opäť na jar mohla príroda zaskvieť ešte v lepšom slnečnom svetle. Mediálna voda na Slovensku však pripomína skôr stoku ako čerstvý prameň. Pramení priamo v parlamente, kde vtekajú všetky politické pramene, ktoré spolu s nesplniteľnými sľubmi priplavili aj veľa špiny, zákernosti a nekultúrnosti. Práve to posledné (kultúrnosť) figuruje v preambule „demokratického“ zákona o RTVS, ktorí si poslanci schválili ešte v dobe slovenských parlamentných prvohôr. Množstvo pekných slov, zvukomalebných viet a nesplniteľných istôt sú zárukou, že verejnosť má jedinú šancu, dennodenne si sadnúť k televízoru a čudovať sa, čo to v tej verejnoprávnej televízii, ale aj rozhlase stvárajú. Akoby existovali dva svety. Jeden, ten RTVSácky, a druhý, ten ozajstný, ktorý každodenne zažívame doma, na ulici, v práci, na kultúrnych podujatiach, v obchodoch, bankách a na pumpách. Politici, ale aj doterajší šéfovia verejnoprávnych médií sa domnievajú, že verejnosti, presnejšie koncesionárom stačí každý večer odvysielať podpriemernú zábavu a nakŕmiť ich banálnymi správičkami s príchuťou bezbrehej manipulácie, aby sa aj na druhý deň mohli vrátiť späť do práce.

V týchto dňoch máme za sebou prejavy adeptov na generálneho riaditeľa RTVS 2022. Parlamentný výbor pre kultúru a médiá zorganizoval širokú diskusiu o ničom. Netreba sa čudovať. Ich predsedom je jeden z dominantných mediálnych amatérov, pán Kristián Čekovský. Bývalý zamestnanec RTVS bol prepustený pre neprofesionalitu, ale najmä pre  neschopnosť prepracovať sa medzi profesionálov. To však nie je všetko. Od prvého dňa svojho parlamentného účinkovania za stranu OĽANO, sa intenzívne snažil vykopnúť svojho bývalého riaditeľa, súčasného generálneho riaditeľa Jaroslava Rezníka. Privolal si na pomoc aj súčasnú ministerku kultúry Natáliu Milanovú, tiež „odborníčku na všetko“. Jediným motívom bola nenávisť a pomsta. Preto už v roku 2020 vznikla akási Dočasná pracovná skupina pre stabilizáciu verejnoprávneho vysielateľa  menovaná samotnou ministerkou. Jeho očakávanie sa však nesplnilo. Rezník zostal sedieť na svojej stoličke. Po troch zasadnutiach členov skupiny, aktívnych profesionálov v audiovízii,  konečne po desaťročiach vznikol kompetentný návrh na financovanie RTVS. Na Čekovského hľadanie argumentov pre odvolanie Rezníka sa nedostalo.  Iniciatívne do toho vstúpil Igor Matovič, tretí v záprahu na elimináciu akýchkoľvek pokusov o zmeny v RTVS a celú skupinu bez oznámenia jej členom zrušil. Odvtedy sa skupina viac nestretla. Odpolitizovanie RTVS sa tak ani nedostalo do jej programu. Preto, keď počúvam o odhodlaní všetkých, politikov, odborníkov (?) v poradnom orgáne, ale aj kandidátov na generálneho riaditeľa, razantne zmeniť postavenie RTVS, môžem sa len počudovať nad takou drzosťou. Už dávno neplatí, že lož má krátke nohy. Tie mediálne sú nekonečné.

Je vôbec možné postaviť televíziu a rozhlas v podmienkach RTVS na vlastné nohy? Ak vychádzame zo stavu dnešnej politickej scény (tie predchádzajúce sú odložené v archíve ako dôkaz o neschopnosti), tak prevratu v RTVS sa nedočkáme. Pritom riešenie pozostáva v pár krokoch.

Ryba smrdí od hlavy, aj zákony „smrdia“ od ich navrhovateľov a schvaľovateľov. Jediný účinný dezodorant je ukončiť nekonečnú traumu vplyvu politiky na verejnoprávneho vysielateľa, ale najmä na politickú voľbu generálneho riaditeľa. Ten musí mať legitimitu danú verejnosťou a nie koaličnou zmluvou. Ak niekto tvrdí, že voľbou riaditeľa RTVS v minulosti bola táto podmienka splnená tým, že riaditeľa volili členovia rady, je to opäť účelová lož. Členovia Rady Slovenskej televízie, či rozhlasu boli len nominanti politických strán. Namiesto vlastnej vôle hľadať vhodného kandidáta, počúvali svojich straníckych bosov. Už v roku 2012 (Ficova vláda), kedy som sa poslednýkrát zúčastnil „tomboly“ na generálneho riaditeľa RTVS, som končil svoj prejav odporúčaním parlamentnému výboru, aby už nikdy nevolili generálneho riaditeľa politické strany. Vtedajší členovia komisie sa tvárili, že túto požiadavku už dávno splnili.

Rovnako ako odpolitizovanie RTVS je dôležitá radikálna zmena v činnosti verejnoprávneho vysielateľa. Ten má povinnosť hľadať, zostavovať, prezentovať a šíriť objektívne a dôležité informácie. Na to treba profesionálny a morálne odolný tím žurnalistov, ktorí nezlyhajú pri prvom ataku politických lobistov, ale aj záujmov finančných skupín. Ak si niekto myslí, že hovorím len o spravodajstve, tak je na veľkom omyle. RTVS je v prvom rade kultúrnou inštitúciou. Akýmsi vzorom,  obrazom hodnotového systému spoločnosti pretaveným do kultúrnych obsahov nielen v obsahu, ale aj forme. Či je to večerná televízna zábava, filmy, dokumenty, publicistika, v každom programovom type musí byť zakódovaný gén kultúrnosti, pravdivosti a  estetiky. Kultúrna informácia nepatrí len spravodajstvu RTVS, ktoré vo verejnoprávnom médiu nahrádza prečudesná zbierka udalostí bez jasnej agendy a profesionality. Aj rôzne „spravodajské“ aféry sú len pravidelným sústom pre bulvárne médiá. Je na smiech konštatovanie o dôveryhodnosti média, ktoré balansuje na hranici amaterizmu, politickej servility, pokrytectva a vedomého zavádzania verejnosti.

Tretím pilierom verejnoprávneho média je jeho ekonomická a riadiaca nezávislosť. Tá úzko súvisí s politikou. Určite mnohým z členov Dočasnej pracovnej skupiny pre stabilizáciu verejnoprávneho vysielateľa (zriaďovateľ MK SR 2020) vyvolal úsmev na tvárach návrh predsedu Výboru pre kultúru a médiá Kristiána Čekovského, vytvoriť akýsi kolektívny orgán riadenia s priamou zodpovednosťou parlamentnému výboru. Tých nekompetentných návrhov Kristiána Čekovského, ktoré vyvolávali minimálne úsmev, bolo viac. Jedine správny orgán, akási Rada pre verejnoprávne vysielanie, zložená zo zástupcov verejnosti, by mohla kontrolovať činnosť vedenia RTVS. Nemôže ho však riadiť. Na to je volený manažérsky tím odborníkov. A to sa od politikov nedočkáme. Spolu s tým úzko súvisí financovanie. Najmä televízna výroba je nákladná. Napriek digitalizácii a akéhosi „zľudovenia“ výroby videí, je v profesionálnom prostredí televízna tvorba nákladná. Oveľa jednoduchšia a tým aj komfortnejšia je rozhlasová tvorba. Možno aj preto je tak trochu mimo pozornosť verejnosti. Je to akýsi zápas podobný hádanke o sliepke a vajci. Čo je prvé? Verejnosť sa domáha kvality, televízni tvorcovia zas finančných prostriedkov na výrobu. Kde začať? Najlepší a najkvalitnejší návrh na nový typ auta ohodnotíme, až keď sa na ňom odvezieme. A tak je to aj s televíznym programom. Dlhoročná absencia úpravy finančných prostriedkov pre RTVS je jednou zo základných bŕzd ďalšieho skvalitnenia programovej ponuky.

Spomenuté tri nenahraditeľné súčasti vybudovania verejnoprávneho média sú na stole. Verejnosť je oprávnene skeptická a nedôveruje nikomu. Zbytočné sú rozsiahle prezentácie kandidátov na generálneho riaditeľa. Tí by si mali pýtať dôveru úplne inde, ako na parlamentnom výbore, kde sa sypú otázky a odpovede ako z rukáva. Karty v rukách majú žiaľ opäť tí istí, ktorí nám organizujú dnešnú spoločenskú samovraždu. Vykrikujú slová o jednote, suverenite, pomoci, budúcnosti, blahobyte a šťastnej spoločnosti. Nevedia iné, len sľubovať, vykrikovať heslá, povyšovať sa nad iných, ale najmä intrigánsky ničiť náš každodenný život. Vláda vzájomného vydierania si aj pri voľbe generálneho riaditeľa RTVS vzala za živý štít vlastných občanov. Tí sú vinní, že išli voliť súčasné parlamentné strany, že sú napriek tomu nespokojní a chceli by zmenu k lepšiemu. Politici nám hrajú romantickú rozprávku. Len zabudli, že tieto rozprávky nepočúvajú deti.

20.6.2022

Ľubo Belák