Čierne na bielom

Predaj * Martinus * ArtForum Pantarhei

Objednávka CD Bigbíťák

Objednávka CD
CD Bigbíťák

Návštevnosť

998870
DnesDnes1001
VčeraVčera836
Tento týždeňTento týždeň3717
Tento mesiacTento mesiac14058
CelkoveCelkove998870

Čitáreň

Video vyhľadávanie

Foto

Rozhovor pre Parlamentné listy

2017 08 28 1020

 

Nikdy ste sa netajili svojim kritickým názorov voči tým, ktorí riadia slovenskú kultúru. Pred piatimi rokmi ste napísali otvorený list ministrovi kultúry Marekovi Maďaričovi, ktorý je rezortným ministrom aj v súčasnosti, kde ste túto nespokojnosť aj konkretizovali. Prečo takéto forma nespokojnosti?

Prečo? To je veľmi jednoduché. Nespokojnosť stúpala a plnila môj pohár trpezlivosti už dlho. Kultúra od vzniku samostatného Slovenska bola v politickom živote na chvoste záujmu politikov. Tí buď z neznalosti, alebo nechuti riešiť problémy kultúry, a nielen umeleckej, ju vnímali ako appendix, doplnok politickej agendy. Neraz spozorneli až vtedy, keď dostali pozvánku do divadla, alebo na koncert, prípadne stáli na tribúne a chvastali sa, akými sú oni záchrancami slovenskej kultúry.

Hovoríte v minulom čase, ale nepretrváva táto situácia aj teraz?

 

Nemyslím si, že je nejaký veľký rozdiel medzi situáciou pred piatimi rokmi a dnes. Vnímanie kultúry je potláčané do úzadia všeobecne. Celý svet sa posúva smerom k spotrebe. Bezbrehá konzumácia všetkého, čo príroda, ale aj spoločnosť ponúka. Hovorí sa, že dejiny píšu víťazi. Žiaľ je to pravda. Zabúda sa však že dejiny síce píšu víťazi, ale tvoria ich majstri svojho remesla, učenci, archivári, vynálezcovia, ale aj technici, umelci.... Už len vynález písma je dôležitejší historický fakt ako prehra Napoleóna vo Waterloo. Zabúda sa na to, že človek nie je len homo faber, ale v prvom rade tvorca a to ho robí človekom. Celá tvorivá činnosť sa odzrkadľuje a uchováva v kultúre, systéme hodnôt, ktoré si ľudstvo po celé tisícročia nakladalo do svojho batoha dejín. Tým sa kultúrne líši od nekultúrneho.  Patria do toho aj veci, ale nikdy neprevyšovali akt tvorivosti. Je to akýsi denník tvorby kvality života, zbaveného strachu o existenciu v súlade s prírodou. Ekonomika postavená na hrubom domácom produkte a zvyšovaní spotreby, hovorí sa tomu aj konzumný život, čoraz intenzívnejšie oberá ľudí o ich prirodzené správanie, záujmy a potreby. Posun smerom k „odkultúrňovaniu“ nášho prostredia a zahlcovanie verejného života spotrebou je problémom tohto sveta, nielen Slovenska. Od trvalých hodnôt a kvality života sa prešlo k hodnoteniu čohokoľvek mierou peňazí a zisku, či hrubého domáceho produktu. Znie to trochu marxisticky v duchu politickej ekonómie, ale je to tak. Položil som si otázku, môžem niečo urobiť pre to, aby sa to aspoň o kúsok zmenilo? Som človek činu, tak som sa rozhodol vyvolať diskusiu aspoň v kruhu spisovateľov, kde som po niekoľko rokov pôsobil aj ako funkcionár. Našťastie to nebolo len plané horekovanie nad nezáujmom politikov o kultúru. Tak vznikol otvorený list politickým stranám s požiadavkami kultúrnej obce na Slovensku. Zapojili sa do toho viacerí. Veľmi mi svojim postojom a radami pomohol Laco Ballek, jeden z tých slovenských spisovateľov, ku ktorým sa rád vraciam.

Zostalo iba pri spomínanom liste?

Nie. Pred voľbami v roku 2012 sme spolu s výtvarníkom Paľom Kráľom vytvorili skupinou rovnako aktívnych priateľov a s listom sme oslovili všetky relevantné politické strany, aby sa vyjadrili, čo mienia s kultúrou robiť, keď sa náhodou dostanú k moci a keď budú mať možnosť niečo zmeniť.

Ako to dopadlo?

Bolo zaujímavé, že až na SMER – SD všetky strany zareagovali. Na osobných stretnutiach nám zástupcovia ústne, alebo písomne niečo sľúbili. Ich sľuby som spracoval a zverejnil na web stránke Slovenského centra PEN. Naša výzva bola jasná -  urobte niečo pre kultúru! Počkali sme, ako dopadnú voľby. SMER – SD vyhral voľby, vytvoril vládu jednej strany. Pre mňa je vždy vláda jednej strany nebezpečným signálom, no v prípade kultúry bol povolebný vývoj pre mňa prekvapujúci.

Prečo?

Asi po troch mesiacoch som dostal pozvánku od nového ministra kultúry Mareka Maďariča. Hneď ako nastúpil do funkcie,  pozval zástupcov kultúrnych inštitúcií, ale aj pár osobností na stretnutie, kde nám položil jednoduchú otázku, čo chceme, aby sa vo fungovaní kultúry na Slovensku zmenilo. V diskusii som zareagoval s požiadavkou, aby sa konečne zmenila etika a správanie sa politikov voči tým, ktorí na Slovensku kultúru naozaj robia a privítam, keď budeme počas celého štvorročného volebného obdobia navzájom voči sebe férovo vystupovať. Marek Maďarič nás požiadal, aby sme mu svoje návrhy zosumarizovali a predložili. Priznám sa, že som si o jeho kroku myslel, že je to len akýsi alibistický manéver politika, ktorý sa ujíma svojej funkcie. Nebolo to tak. Z požiadaviek našej skupiny sa vo vládnom programe prekvapujúco objavilo niekoľko tém, čo bolo neuveriteľné. Po prvý raz som naživo vstúpil do politiky, aj keď nie som fanúšik akejkoľvek politickej strany. Bol to dialóg, ako sa patrí! Na základe toho sa začala moja spolupráca s politikou v oblasti kultúry.

A prinieslo to aj nejaký konkrétny efekt?

Prinieslo. Podarilo sa mi napríklad iniciovať  trojdňový literárny maratón – Dni slovenskej literatúry. Najprv vznikol námet,  ktorý som dal na papier a do rúk ministra. O pár týždňov sa nápad stal skutočnosťou. Marek Maďarič sa toho chytil, zohnal finančné prostriedky a celé sa to pod krídlami ministerstva kultúry rozbehlo. Vtedy som si čiastočne poopravil svoj pohľad na to, či sa s politikmi dá alebo nedá spolupracovať. Dá sa to, len pri tom musia byť správni ľudia na správnom mieste.

Aké je to ale v súčasnosti? Lebo to bolo v období okolo minulých volieb. Niečo sa odvtedy zmenilo?

Povedal by som to asi takto: minister „utíchol“. Nevidím do politiky, ale tá jeho razantnosť, ktorú predviedol po minulých voľbách na začiatku, akoby stratila na sile. Možno je to aj tým, že vznikla nová alternatíva moci zložená z troch prvkov a trojlístok zrejme inak funguje, ako jeden veľký list. Je to škoda, pretože napríklad v otázke médií, financovania RTVS a pri voľbe generálneho riaditeľa mohol byť neústupčivejší.

V akom zmysle? Vy ste RTVS dlhodobo kritizovali za to, ako fungujú u nás verejnoprávne médiá, ale i za to, akým spôsobom sa volí ich šéf. Prečo tá kritika?

Začal by som širšie. Na Slovensku, a nielen u nás, médiá ako ich poznala moja generácia, prípadne naši rodičia, zanikli. Ako náhrada sa objavili zábavné podniky, ktoré využívajú technický pokrok a zabávajú prostredníctvom šírenia obrazu a zvuku. V niektorých krajinách, najmä v Európe si to poniektorí politici, ale aj kultúrne osobnosti uvedomili a trvali na rozdelení médií na komerčné a verejnoprávne. Nemusím pripomínať, že vlajkovou loďou pri vzniku verejnoprávnych elektronických médií bola BBC. Vo východnej Európe držali médiá v rukách režimy, ktoré centrálne riadili vysielanie tak, aby slúžili propagande ocukrovanej ľahkou zábavou a kultúrou, ktorá sa nevzpierala.  Po 89 roku vznikla možnosť aj vo východnej Európe liberalizovať mediálny priestor. Od začiatku bolo potrebné politické rozhodnutie. A tu niekde nastal na Slovensku problém. Nebola politická vôľa vytvoriť razantné rozdelenie komercie a verejnej služby v médiách. Prevládali iné záujmy, ktoré určovali fungovanie médií u nás. Už len v Českej republike bol vývoj vzniku nových médií iný. Odráža sa to napríklad vo väčšom mediálnom priestore pre rôznorodosť názorov, miesto pre verejnosť v programovej tvorbe a menšie ovplyvňovanie fungovania médií politikmi. Hovorím stále o celom mediálnom priestore, nie len o verejnoprávnom. V dôsledku nekompetentnosti, ale aj nezáujmu, prípadne až prílišného záujmu mocenských skupín vyzerá mediálny priestor na Slovensku tak, ako ho vnímam ja a možno pár ľudí, ktorým na tom záleží. Nemáme ani poriadnu verejnoprávnu mediálnu inštitúciu a ani kvalitné komerčné médiá. Máme jeden neuveriteľný mediálny guláš, ktorý je pripravovaný kuchármi bez výučného listu. Preto som tak kriticky nastavený voči väčšine televízií a rádií na Slovensku.

Je to ovplyvnené podľa vás aj tým, kto dnes vlastní média u nás? Ako vnímate spojenie oligarchovia ako vlastníci médií a médiá?

Ak som hovoril o záujmoch určitých skupín, nemožno ich rozdeľovať na oligarchov a politikov. Nemusíme si nahovárať, že rozhodovanie o vážnych otázkach sa deje mimo parlamentu a vlády. Asi to tak musí byť. Gorila žije, len mení ochlpenie. Moc v štáte potrebuje ovplyvňovať verejnú mienku, ktorá nevedomky slúži politickému systému a ovplyvňuje aj hospodársky a sociálny priestor.  Teória, že médiá sú súčasťou demokracie je pravdivá. Ide skôr o to, v akej miere je demokracia v reálnom živote napĺňaná. Nemôže to byť len diktát väčšiny, vlastne ani nie je, prípadne hra na spolurozhodovanie vo vlastnom štáte. Miera spoluúčasti verejnosti je aj mierou demokracie. Mal som šancu si to porovnať napríklad s Veľkou Britániou, kde som bol na niekoľkomesačnom pobyte v BBC. Médiá tam zohrávajú mimoriadne významnú úlohu, pričom Angličania majú kráľovnú. Britské médiá v konštitučnej monarchii napĺňajú svoj podiel na demokracii podstatne zodpovednejšie a kvalitnejšie ako naše v demokratickej republike bez kráľa.

Znamená to, že redaktori a moderátori v slovenských médiách nie sú svojim spôsobom svojprávni, ale musia reprezentovať názory a záujmy majiteľov médií?

Nie je to tak. Súčasní redaktori v médiách sú absolútne slobodní. Pokojne sa môžu rozhodnúť, či budú v niektorom z médií pracovať, alebo nie. Je to skôr vec výberu redakčných kolektívov. Každé médium niekto vlastní, aj verejnoprávne a vlastník diktuje spôsob výberu pracovníkov. Pri hľadaní redaktorov sa v súčasnosti orientuje najmä na tzv. HUNTERS. Redakčné kolektívy sa konštruujú z lovcov. Takíto hunters – honci, lovci sa kedysi objavovali najmä v kovbojkách. Je to sociologicko-psychologický výber takých žurnalistov, ktorí nemajú minulosť a snáď ani budúcnosť, ktorí priam fatálne lovia senzácie. Sú lacní a manipulovateľní.  Jednoducho miesto odborníkov, novinárov, ktorých snahou je vysvetľovať, informovať, zaujali miesto v redakciách lovci senzácií. A kým neprinesieš headline, ktorý predáva reklamný priestor, tak si zbytočný. Zo žurnalistov sa stávajú majstri titulkov, headlineri. Nepíšu nič, iba titulky svojich článkov, lebo ten článok, alebo televízny šot sám osebe je o ničom. Tento trend je pre naše médiá všeobecný.

A čo hovoríte na nezdravý trend, že v našich médiách majú priestor predovšetkým mladí ľudia, často bez akýchkoľvek skúseností a staršia generácia, nehovoriac o ľuďoch po 50-tke prakticky nemá šancu, hoci inde vo svete je skôr trend zdravého mixu mladosti, dravosti so skúsenosťou. Navyše u nás funguje „kolobeh“ tých istých vyvolených redaktorov, ktorí sú raz v jednom po čase zasa v inom médiu, ale stále tí istí. Je to u nás v poriadku z tohto pohľadu?

Dávnejšie som prešiel mnohé európske televízie, bol som vo Veľkej Británii, Holandsku, Nemecku,  v USA som mal možnosť navštíviť pár komerčných a jednu public tv. Vo všetkých som sa stretol s princípom postupnosti. Každý, kto sa rozhodol pracovať v médiách si to musel odmakať zdola až po vrchol. Nie skokom! Tak vzniká redakčná hierarchia – na vrchole je osobnosť, skúsený, zodpovedný, ostrieľaný, preverený človek, ktorý to vie a on si postupne zostavuje tím. Je navyše zabezpečená kontinuita, aby sa nezmenil charakter média. U nás nastala po Novembri 89 veľká diera, pretože sa prakticky až na malé výnimky vymenili všetky redakčné kolektívy, prípadne v nových médiách začali pracovať zväčša len nadšení amatéri. Profesionálov bolo na Slovensku málo. Nájsť odborníka, ktorý bol zároveň uznávanou osobnosťou bolo takmer nemožné. Doteraz sa to nezmenilo. Masmediálne fakulty chrlia ambiciózne celebrity, ktoré očakávajú v prvom rade úspech a verejný obdiv. Byť na obrazovke, za mikrofónom je dôležitejšie ako to, čomu sa venujem a aká je kvalita vlastnej práce. Výslnie popularity je atraktívnym pekáčom na ktorom zhorí nejedna obeť.

A čo je inde iné, ako u nás ?

Vo vyspelých štátoch, kde som mal šancu vidieť prácu v médiách, existuje kontinuita. Tam nenastala diera. Žurnalistika a práca v médiách aj napriek negatívnym zmenám vo svete, myslím tým čoraz väčšie napätie medzi verejnosťou a politikmi, si uchovala dôstojnosť a dobré meno. Médiá disponujú uznávanými osobnosťami, ktoré sú majákom pri hľadaní nových talentovaných žurnalistov. Tí zas majú šancu sa niečo naučiť. Najmä profesionálnej zručnosti a stavovskej etike. Iste, Slovensko bolo zaseknuté štyridsať rokov a dohnať túto stratu nie je otázkou pár rokov. Som optimista a dúfam, že sa narodia talenty, ktoré budú hovoriť a písať o tom, čomu rozumejú, k čomu majú vzťah. Najhoršie je, ak autor článku, televízneho šotu, alebo diskusie bytostne neznáša tých, o ktorých informuje, alebo informuje o udalosti, ku ktorej má očividne negatívny vzťah, prípadne jej nerozumie. Preto je žurnalistika náročná. Udržať svoje emócie, osobné názory, prípadne neznášanlivosť  na uzde. Len tak sa dá dopracovať k objektívnej a nezaujatej informácii, ktorá pomáha a zámerne neubližuje.

Pre mnohých politikov u nás, vrátane premiéra, sa stali médiá akýmsi nepriateľom, často sa voči nim vyjadrujú s dešpektom, ignorujú ich a dokonca urážajú. Je to v poriadku?

Zažil som jeden filmovací deň s premiérom. Nakrúcal sa dokument pre Slovenskú televíziu. Bol som priamym svedkom maratónu nabitého programu predsedu vlády, ktorý sa po celý deň nezastavil. Priznám sa, do takého stresu a chaosu by som nikdy nešiel. Ak do toho nabitého programu vstúpi akákoľvek nečakaná informácia, ktorá prekvapí, zarazí, naštve, alebo inak rozhodí zabehaný systém, tak reakciou môže byť iba zlosť. Samozrejme, že médiá sa pýtajú a politici musia mať pripravenú odpoveď. Politik, ktorý sa nechá vyprovokovať, zaskočiť, či vyviesť z miery, by sa mal nad sebou zamyslieť. Médiá sú súčasťou politického života.  Každý verejne činný človek ich potrebuje. To, že médiá a ich reprezentanti sú na takej úrovni, ako som spomenul, je neodškriepiteľné a treba si to uvedomiť. S tým sa musí každý politik vyrovnať. Na druhej strane nemožno médiám niečo zakazovať. Otázkou je, či v prístupe médií k politikom nejde skôr o načasovaný zákerný útok, ako o úprimnú snahu niečo odhaliť a zverejniť. Kedysi som jednému politikovi na regionálnej úrovni poradil, aby sa naučil s médiami žiť. Pomohlo mu to. Pomohlo by to aj premiérovi.

Žiadny politik ešte žiadne médiá nezničil, ale mnohé médiá už zničili mnohých politikov. Platí to aj u nás, že politici nemôžu nikdy vyhrať s médiami?

Nie nadarmo sa hovorí o moci médií, najmä elektronických. Médiá vedia zlikvidovať aj bezbranného dobráka. Ešte počas môjho pôsobenia v Slovenskej televízii som zažil, čo je to fáma. Tá sa o niekom niesla z poschodia na poschodie bez akéhokoľvek overenia pravdivosti faktov. Ak sa takáto fáma dostala až k niektorému šéfovi, s človekom, o koho sa jednalo, bolo zle nedobre. Len ťažko vysvetľoval, že to všetko je len fáma. Tak je to aj s politikmi a médiami. Opakovaná a nahlas vyslovená lož sa po čase stáva pravdou. V médiách funguje tzv. haló efekt. Čím hlasnejšie a čím širšie sa rozptýli prvotná informácia, o to viac ju prijímatelia správy vnímajú ako pravdivú. Len ťažko ich možno neskôr presvedčiť, že to bola lož. Neraz sme toho svedkami nielen  v médiách, ale naopak aj u politikov. Lož sa po čase stáva pravdu. Opäť sa vraciam k verejnosti a k verejnej službe. Práve súboj s nepravdivými informáciami, hoaxami, ohováraniami, konšpiračnými teóriami a lžou je jedna z úloh, ktorú verejnoprávne médium musí plniť.

Čiže médiá sú schopné zlikvidovať každého politika?

 

Určite áno. Záleží na tom na akej úrovni sa poprava vykonáva. Ak sa rozbehne informačná exekúcia v rodisku môjho otca, v Bučanoch, tak je to skôr na úrovni frašky, pretože dotyčného obvineného zväčša spoluobčania poznajú a vedia sa s takouto účelovou kampaňou osobne vysporiadať. Horšie je to na celoštátnej úrovni, kde sa len ťažko takáto cielená poprava politika zastaví. Na osobné vysvetlenie nie je šanca a cez médiá sa so svojou verziou pravdy nedostane. Stačí ak sa spriahne pár headlinerov veľkých médií a poprava je dokonaná.

Preto som presvedčený o pravdivosti slov Karla Poppera o potrebe regulácie médií tak, ako je zákonom regulovaný verejný priestor. Nehovorím o cenzúre, akéhosi štátneho dozoru nad informáciami. Som zástancom sartrovskej absolútnej slobody, ktorá so sebou zároveň nesie aj absolútnou zodpovednosťou za svoje činy.

Čo by malo byť napríklad regulované?

V každom prípade by mali byť vyššie tresty za lož, šírenie poplašných správ, poloprávd, konšpiráciu, ohováranie. Mal by to byť trestný čin a mal by byť veľmi tvrdo postihovaný. Výhovorka, že som to údajne niekde počul, alebo našiel pohodené na stole, či v smetnom koši, je nedostatočná. Rovnako ako je zväčša zbytočné dodatočné dementovanie falošnej a účelovo prekrútenej informácie.

Plnia u nás verejnoprávne médiá verejnoprávnu verejnú službu? Napríklad ani rozhlas, ani televízia nemajú ekonomické redakcie, ani redaktorov, a to v čase, kedy slovenskú spoločnosť ťahá najmä úspešná ekonomika. Je to v poriadku?

O verejnej službe som sa vyjadril už dávnejšie pri jednom z vypočutí v parlamentnom výbore, keď som kandidoval na generálneho riaditeľa RTVS.

Verejná služba v médiách je síce všeobecne stanovená zákonom, ale dôležitejšie je vecne pomenovať funkcie, ktoré musí verejnoprávny vysielateľ plniť.

Mediálny chaos je len dôsledkom neuvedomenia si diametrálne odlišných funkcií komerčných a verejnoprávnych vysielateľov. Nechcem rozoberať teóriu verejnej služby v médiách, ale základným východiskom, ktoré odlišuje verejný a komerčný mediálny priestor je v komunikácii. Pokiaľ pri komerčných médiách ide o tzv. prenosový model komunikácie vlastný najmä infotainmentu (spravodajskej zábave), tak vo verejnoprávnych médiách je to tzv. kulturálny model komunikácie, kde súčasťou informácie je najmä jej hodnotová zreteľnosť v súlade s kultúrnym prostredím, kde sa informácia šíri. Keď napríklad ide o informáciu z prostredia ekonomiky, tak v komerčnom médiu záleží najmä na atraktívnosti, prípadne provokatívnosti príspevku, bez ohľadu na jeho obsah. Takáto interpretácia vo verejnoprávnom médiu nemá čo hľadať. Prijímateľ ekonomickej informácie by mal byť práve vo verejnoprávnom médiu usmernený na obsah informácie, ktorá mu môže pomôcť pri rozhodovaní v jeho osobnom ekonomickom živote. Je zbytočné ho odlákať od podstaty len preto, aby informácia bola atraktívna a emotívna.  Zvyšuje to síce pozornosť a sledovanosť, ale inak je to zbytočne premárnený čas pri „konzumovaní“ obsahovo prázdnej správy. Na druh informácií s kulturálnym, hodnotovým obsahom však treba mať v médiách  odborne pripravených redaktorov.

Čo to teda v praxi znamená?

Ryba smrdí od hlavy. Tak je to aj s našim rozhlasovým a televíznym verejnoprávnym vysielaním. Kto je vlastníkom médií? Pokiaľ v súkromnom sektore je to jasné, o verejnoprávne médiá sa neustále vedú súboje, akému sme boli nedávno sami svedkami. Neraz mi je komické, keď počúvam, že ten-ktorý politický funkcionár, kandidát na generálneho riaditeľa, alebo mediálny analytik sa vyjadruje, aké by malo verejnoprávne médium vyzerať, čo by sa malo vysielať a aké úlohy by malo plniť. Už len títo traja vymenovaní sa líšia svojimi názormi na verejnoprávne médium. V jednom sú si však spoloční. Zabudli na ozajstného vlastníka média. Je ňou verejnosť. Presnejšie kultúrna verejnosť. Nie je to ktokoľvek z radu, prípadne anonymná väčšina. Je to tá časť spoločnosti, ktorá chce byť aktívna pri tvorbe a rozhodovaní vo vlastnom kultúrnom prostredí, ktorého súčasťou je aj verejnoprávne médium. Nie politik, generálny riaditeľ ani mediálny analytik, ale zástupcovia kultúrnej verejnosti, ktorí cez koncesionárske poplatky spolufinancujú verejnoprávne médium majú vlastnícke práva a tie ich oprávňujú rozhodovať o osude inštitúcie. Všetci ostatní, ak na to majú, sa môžu zapojiť do činnosti tejto výsostne verejnej a kultúrnej inštitúcie, ktorá by mala byť ekonomicky, manažérsky a programovo nezávislá. Dominik Tatarka mal nádherné podobenstvo o obcovaní s kultúrou v spoločenstve pripomínajúcom rodinu, obec. Mal úplnú pravdu. Tá pravá kultúra sa nedováža, nevyváža, nekupuje a nepredáva. S kultúrou, pre ňu a v mene kultúry sa žije spoločenský život. Napĺňajú sa nielen potreby ľudí, ale sa s ňou plnia aj sny o možno krajšom, ale určite lepšom, zdravšom, ekologickejšom a čestnejšom živote na tejto planéte. A tá už od ľudstva dostala poriadne zabrať. Preto práve obcovanie s kultúrou je jednou z nezastupiteľných úloh verejnoprávnej televízie a rozhlasu. Nie je to kŕmenie divákov a poslucháčov instantnými informáciami, nepoužiteľnými senzáciami a dekadentnou zábavou. Naplniť víziu verejnej a kultúrnej inštitúcie môžu len politici, ktorí sa vzdajú svojich ambícií neustále si privlastňovať verejný majetok vo svoj prospech. Jediná ich šanca je odovzdať majetok verejnoprávnej RTVS do rúk majiteľov, kultúrnej verejnosti.

A máme také verejnoprávne médiá?

 

Nemáme! A ani sme také nikdy nemali. Máme RTVS, mediálne zákony, ale ako sa varí verejnoprávne televízne a rozhlasové vysielanie tam nenájdete. V zákone chýba to podstatné, aby sme nemuseli skonštatovať, že zlyháva demokracia. Účasť verejnosti na spravovaní vecí verejných.  Už počujem, že inak sa to nedá, pretože máme zastupiteľskú demokraciu a tá vyhovuje aj v otázke spravovania verejnoprávneho vysielateľa. Títo kritici zabudli na fakt, že zastupiteľská funkcia končí v parlamente a nemá žiadny nárok na jej ďalšie epidemické šírenie do iných štruktúr krajiny a štátu. Už len keď si prečítame preambulu zákona o verejnoprávnom vysielaní, tak sa zarazíme, koľko prívlastkov má táto inštitúcia. „Národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, ktorá poskytuje službu verejnosti v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania“. Pritom každodenne zlyhania v praktickom mediálnom živote poukazujú na nedokonalosť zákona. Zákon o RTVS a tým aj model verejnoprávnej inštitúcie je účelový a chorý. Praktickou ukážkou spolitizovanej verejnoprávnej inštitúcie sú diskusné relácie. Nielen o politike s politikmi. Neustále som ako divák, či poslucháč presviedčaný, že práve títo istí účastníci diskusií sú ti praví, nenahraditeľní a majú akýsi patent na účasť vo verejnoprávnom médiu. Tak sa pravidelne obmieňajú tí istí odborníci na hocičo. Určite, máme len jedného ministra, jedného hlavného hygienika, ale máme stovky odborníkov, verejne známych rečníkov, osobnosti, ktorí sa na obrazovke, alebo v rádiu neobjavia. A keď sa tak stane, tak je to nezvyčajná udalosť a nejeden vedúci pracovník vyhlási poplach so strachom, čo sa vo vysielaní udeje. V spravodajstve sa akoby cez kopírovací papier objavujú identické spravodajské šoty, ktoré sme už videli v iných médiách. Dokonca aj spôsob podania informácie sa veľmi nelíši od ponúkanej spravodajskej zábavy. Príkladov zlyhania verejnej služby v médiách by bolo dosť. Chýbajú riešenia.

 

Existuje vo verejnoprávnych médiách odbornosť?

 

Mám o tom vážne pochybnosti. Nepoznám domácu spravodajskú kuchyňu, ale podľa toho, čo sa objaví vo vysielaní, odbornosť je popoluškou v mediálnej komore.  Neraz sa pri sledovaní stretnem s povrchnosťou, nepripravenosťou, ale aj s neodbornosťou redaktorov a moderátorov. Redaktori pri rozhovoroch čítajú otázky z poznámok, pričom by sa mali skôr sústrediť na odpoveď respondenta. Komicky vyznel jeden televízny spravodajský dialóg, kde na jednej strane moderátor čítal otázky z papiera a rovnako si pomáhal aj televízny korešpondent, ktorý pre zmenu pri odpovedi tiež čítal zo svojich poznámok. Určite chýba špecializácia a sústredenie sa na jednu oblasť. Stojí to nielen veľa finančných prostriedkov, je to aj nekonečné hľadanie kvalitných spolupracovníkov, snaha o dovzdelávanie talentovaných žurnalistov v konkrétnom odbore a spätná väzba, v ktorej si neustále overujeme správnosť rozhodnutí a kvalitu výkonov. Neznamená to, že by odbornosť prevalcovala zrozumiteľnosť podania informácie. Práve v tom je jedinečnosť odborného redaktora, že vie aj náročnú tému spracovať jednoduchým zrozumiteľným jazykom.

Kritizovali ste aj spôsob voľby generálneho riaditeľa RTVS. Podľa vás by ho nemali vyberať politici, aby to nebola iba bábka v ich rukách, navyše politici často danej odbornej problematike nerozumejú, ale mali by to robiť odborníci. Ako?

Keď sa ma poslanec Dušan Jarjabek zo SMERU – SD, inak môj dobrý známy,  pred piatimi rokmi na záver môjho vypočutia v mediálnom výbore spýtal, o akých legislatívnych zmenách som vo svojom vystúpení hovoril, moja odpoveď bola úprimná – v prvom rade aby ste nabudúce generálneho riaditeľa nevolili vy, politici, ale verejnosť...  Šéfa RTVS, verejnoprávneho média, musí voliť majiteľ. A majiteľom je verejnosť. Otázkou je, akým spôsobom realizovať takúto voľbu. Kto by mal byť pri voľbe generálneho riaditeľa verejnoprávnej inštitúcie a aké by mali byť podmienky zvolenia? Moje riešenie vychádza z presvedčenia, že jedine osobnosti môžu tvoriť a posúvať dejiny. Nie celebrity. Ani väčšina nie je zárukou správnej voľby. Len zrelá úvaha človeka, ktorý má za sebou dostatočne dlhú cestu, na ktorej dokázal byť nielen špičkovým odborníkom, ale aj dôveryhodným charakterným človekom, môže byť relevantná pri výbere kohokoľvek, kto chce v médiách pracovať. Ale aj Generálny riaditeľ RTVS musí byť odborníkom v mediálnej praxi a mal by mať za sebou úspešnú dráhu riadiaceho pracovníka v televízii, alebo rozhlase.  Mal by byť partnerom v diskusii s akýmsi hodnotiacim kolégiom osobností z hospodárskeho a spoločenského života. Určite by voľba generálneho riaditeľa RTVS nemala byť pohovorom na obsadenie miesta radového referenta.  Asi tak som sa cítil na mediálnom výbore ako kandidát.

Rovnako celý proces fungovania verejnoprávnych médií by mal byť postavený na dvoch základoch. Na mediálnej odbornosti a zručnosti a na vysokej osobnostnej zrelosti tých, ktorí o existencii médií budú rozhodovať. Neznamená to, že by politikov verejnosť vyradila z týchto procesov. Boli by pri tom ako partneri, nie majitelia.

Je to u nás reálne?

Jediní, ktorí môžu celý proces voľby generálneho riaditeľa a riadenia RTVS odpolitizovať sú politici. Politika je vec verejná, nie sú to preteky, kde sú len víťazi a porazení. Aj politik je stále len súčasťou verejnosti. To, že sedí v parlamente, alebo na úrade vlády, neznamená, že sa stáva iným druhom. Nič sa nemení, len jeho stolička je zohrievaná pocitom moci. Ako s ňou narába, je vecou jeho veľkosti, alebo malosti. Keď ju stratí, všetko zmizne. Politici sú všade na svete rovnakí. Občan sa vstupom do politiky zmení na chobotnicu, ktorá sa krúti až do nastávajúcich volieb. Pamätám si stretnutie v britskom parlamente s dvoma poslancami. Mal som možnosť s nimi diskutovať. Tak som sa ich spýta, čo si myslia o tom, na čo je vo Veľkej Británii BBC. Odpoveď bola rýchla a bezprostredná....na to, aby sme v nej mohli vystupovať. Je to jasné. Politik je na celom svete úkaz. Keby som vstúpil do politiky, určite takým úkazom by som sa stal aj ja. Je to nákazlivé.

Čo očakávate od nového generálneho riaditeľa RTVS?

 

Od nového generálneho riaditeľa treba očakávať všetko. Určite by mal so sebou do médií priniesť zmeny, o ktorých som už hovoril a naplniť sľuby, ktoré sľuboval. Nech urobí z rozhlasu a televízie miesto, kde sa bude odohrávať príbeh o nás a nie o nich. Čiže nech to bude príbeh verejnosti, majiteľov RTVS, vtedy mu zagratulujem. Keď to však bude príbeh nejakej politickej strany alebo nejakej skupinky, ktorá potrebuje niekde niečo „obaliť“, „zabaliť“, “zarobiť“, či „zakamuflovať“, tak u mňa prehral. Takých prehier sme v histórii verejnoprávnych médií zažili dosť. O Vašovi Mikovi, odchádzajúcom gr. riaditeľovi,  som si spočiatku myslel, že má schopnosť komunikovať s politikmi, jedno či vládnucimi, alebo opozičnými. Nemyslím tým servilnosť. Určite komunikácia s politikmi patrí do portfólia človeka v tejto funkcii. Časom asi túto schopnosť stratil. Aj napriek svojim dobrým manažérskym výsledkom to skončilo nemilosťou mocných. Ale ustál to so cťou. Ako manažér dokázal podstatne viac ako ktokoľvek pred ním. Nezmenil svet okolo seba, ale zmenil fungovanie vo vnútri inštitúcie, ktorú riadil ako svoj majetok. Asi to mu mocní neodpustili.

Sú na to aj teraz vhodné nástroje?

V prvom rade RTVS potrebuje finančné prostriedky. Poskladaním príjmov z koncesionárskych poplatkov, komerčnej činnosti a príspevku od štátu sa dá pokryť vysielanie a výroba programu v objeme, ako doteraz. Na viac nový generálny riaditeľ nebude mať. Dôležité bude, aby sa finančné prostriedky nestrácali v netransparentných externých výrobách, ale vracali sa späť do programu. Rovnako dôležitým nástrojom je hľadanie a výchova nových redaktorov a dramaturgov, ktorí túžia po niečom viac, ako je výslnie populárnej televíznej, či rozhlasovej celebrity. Dať šancu vyniknúť talentovaným mladým ľuďom, ktorí pod skúseným dohľadom starších televízákov a rozhlasákov vdýchnu do seba omamné čaro práce pred, alebo za kamerou, či mikrofónom.

.

Ako vnímate súčasných slovenských politikov?

Pred nedávnom som v svojom blogu napísal, že súčasná politická situácia, ktorá je o neustálych politických sporoch, mi veľmi pripomína dobu pred druhou svetovou vojnou, ktorú som nezažil, ale viem o tom dosť. Aj vtedy mali ľudia u nás plné zuby rozhádaných  politických strán.  Práve to bola živná pôda na to, aby vznikla akási „jednostrana“ a na jej chrbte docestoval fašizmus. Politická roztrieštenosť a nestabilita je otvorenou bránou  extrémizmu. Hádky v politike – a teraz nehovorím o sporoch nad zákonmi – osobné urážky, agresivita a neúmerné politikárčenie naštve ľudí a môže sa stať to, čo v minulých župných voľbách v Banskej Bystrici. A to je nebezpečné.

V súčasnosti sa u nás hádajú iné politické subjekty, Kotlebova strana je ticho, no mnohí pozorovatelia hovoria, že nemusia urobiť vôbec nič a preferencie im porastú. Je to naozaj  tak?

Je to žiaľ tak. Navyše je obrovská škoda, že sa u nás neobjavujú nové osobnosti v politike. Nemajú ani kde vzniknúť, pretože v zabetónovaných veľkých stranách si to drží pár ľudí. V tých nových sú zase nečitateľné postavičky ako v panoptiku madam Tussad. Dokonca sa u nás dá kúpiť aj strana. Slovensko potrebuje osobnosti, ktoré vedia spájať, nie rozdeľovať, aj v politike.

A vidíte v súčasnosti u nás alternatívu voči vládnemu zoskupeniu?

Fedor Gál nedávno v rozhovore odpovedal na otázku, aký je jeho názor na súčasnú Slovenskú vládu a možnosť alternatívy, slovami, že sa najviac bojí tej alternatívy.  Občas komunikujem s našimi politikmi. So Sulíkom som si párkrát vymenil názor na jeho protesty pred obytným komplexom Bonaparte. Osobne si myslím, že politiku treba robiť v parlamente. Ulica patrí verejnosti a tá sama rozhodne, či bude na ulici proti niečomu protestovať, alebo nie. Nepotrebuje sa nechať viesť za ruku politikmi. Politici majú parlament a verejnosť ulicu. Opačne by to bola anarchia. Nebezpečný je aj Euroskepticizmus.

V čom?

Nielen Európska únia, ale celá Európa je pod obrovským tlakom a všetci si na ňu brúsia zuby. Pokiaľ nebudeme v Európe jednotní a tým aj silní, tak si nás rozoberú Američania, Číňania, Rusi. Už tu máme Kiu, Samsung a to sú len také maličkosti, ktoré sa zdajú nepodstatné, ale nie sú. Európa sa stáva korisťou, tak ako sa historicky stala Afrika.

A k tomu ešte migračná kríza, nie?

Niekto musel vyvolať ten Exodus z Afriky a Ázie. Do Európy prichádza tisíce ľudí. Prečo sa tak rozhodli? Že by sa o európskom blahobyte dozvedeli niekde v pralese, alebo na púšti cez internet?  Odkiaľ to mohli vedieť? Aj proti takýmto tlakom musí byť Európa silná. Preto je nebezpečné podnecovať ľudí proti jednotnej Európe. 

Existuje v Európe politik, ktorý má jasno v tom, čo robí?

 

Veľmi sa mi páči Angela Merkelová, a to napriek tomu, že ju mnohí kritizujú. Je to politička, ktorá má v hlave jasno a len tak ju niečo nerozhádže. Pamätám si na Bruna Kreiskeho, Adenaura, de Gaullea. Tých vzorov v Európe je dosť.

Celkom na záver, ako vnímate zoskupenie V4, no po ústretovosti Róberta Fica voči Bruseli v otázke utečencov to Viktor Orbán vníma ako malú zradu. Vydrží V4?

Bodaj by vydržala. Orbán je tvrdý politický hráč a ešte väčší problém sú v súčasnosti Poliaci. Len zoskupenie niekoľkých štátov v rámci Európy má šancu účinnejšie presadzovať svoje záujmy. Preto by si mala  V4 hľadať to, čo ich spája a nie, v čom sa líšia. V EU je rozhodujúci tandem Nemecko – Francúzsko. Ak chceme s nimi držať krok, nemali by sme ísť do konfliktov so susedmi.

Dnešný dátum

sobota, 20 apríl 2024

Návštevníci

Práve tu je 137 návštevníkov a žiadni členovia on-line

Novinky

Janko Lehotský 77 2024-04-18 - Archívne víno Janka Lehotského   Veľký... Čítaj viac
Bratislava nie je Slovensko, Vojna nie je mier a Slováci nie sú blbí Bratislava nie je Slovensko, Vojna nie je mier a Slováci nie sú blbí 2024-04-08 - “Chcem vám povedať jedno zreteľne a jasne. Toto vám... Čítaj viac
Voľby prezidenta SR 2024 Voľby prezidenta SR 2024 2024-04-05 - Zvážte! Ú S T A V A   S L O V E N S K E J... Čítaj viac
Slovensko hľadá prezidenta Slovensko hľadá prezidenta 2024-03-28 - Každá televízna show potrebuje hviezdy a “hviezdny “ komparz,... Čítaj viac

JEvents Calendar

April 2024
S M T W T F S
31 1 2 3 4 5 6
7 8 9 10 11 12 13
14 15 16 17 18 19 20
21 22 23 24 25 26 27
28 29 30 1 2 3 4
Používame cookies!

Na našej webovej stránke používame cookies. Niektoré z nich sú nevyhnutné pre fungovanie stránky, iné nám pomáhajú zlepšovať túto stránku a používateľskú skúsenosť (tracking cookies). Môžete sa sami rozhodnúť, či chcete cookies povoliť alebo nie. Upozorňujeme, že ak ich odmietnete, možno nebudete môcť využívať všetky funkcie stránky.