Nero a Seneca 2019
„Život je ako divadelná hra, nezáleží na tom, ako dlho trvá, ale ako dobre bola zahraná.“ Seneca. Nie je to jediný citát slávneho filozofa antického Ríma. Vystihuje skôr tému konfrontácie umeleckej tvorby a mediálnych analfabetov, ktorá sa z nedostatku súdnosti, ale dostatku politických objednávok objavuje na internete, v denníkoch a na sociálnych sieťach.
Žijeme v dobe smartfónov, tabletov a vymytých mozgov, v ktorých zväčša zavládne panika, keď sa úplnou náhodou dotknú náročného posolstva pretlmočeného cez literatúru, film, divadlo, ale aj televíziu. Práve tá v ostatnom čase úplne rezignovala prinášať obsahy, ktoré sa snažia o reflexiu súčasnosti a provokujú diváka zamyslieť sa aj nad sebou samým. Time si money, čas sú peniaze. Jediná rovnica, ktorá určuje nielen kvantitu, ale aj kvalitu nášho života. Stojí to zato? Naozaj sme natoľko zdegradovaní, že si nerozdelíme svoj čas, ktorý nám vymeral život, aj na niečo hlbšie, múdrejšie, obohacujúcejšie?
Takúto šancu sme mali pri sledovaní televízneho filmu Nero a Seneca, ktorý ponúkla dramaturgia RTVS. Zdanlivo sme sa preniesli do starovekého Ríma, začiatku tisícročia, do čias vlády rímskeho cisára Nera a jeho učiteľa filozofa, dramatika a štátnika Senecu. Zámerne podčiarkujem ZDANLIVO. Má to viacero dôvodov. Historicky bolo obdobie a vláda cisára Nera opísané vo viacerých dobových textoch. Tacitus, Suetonius a Cassius Dió. V ich dielach sa s Nerovým vládnutím spája opovrhnutie a kritika. Z cisára s umeleckými sklonmi urobili šialenca, krutovládcu a vraha, ktorý znesvätil príbeh antického Ríma. Malo to svoj dôvod. Tacitus a Cassius Dió neboli súčasníkmi Nera a navyše patrili k senátorskému stavu, ktorý sa v konečnom dôsledku postaral o odstránenie rímskeho cisára. Aj jediný údajný očividný svedok Nerovho podpaľačstva Ríma, Subrius Flavus patril k spiklencom Pisona proti cisárovi. Tento negatívny pohľad pretrvával storočia aj v dielach Lactantiusa, Augustína a Orosiusa. Až súčasnosť v dielach historikov, akými sú Miriam T. Griffinová a Edward Champlin, ponúkla iný, objektívnejší pohľad na osobnosť Nera a jeho dobu.
Mal byť televízny film Nero a Seneca v produkcii RTVS len ďalším príspevkom ku konfrontácii historikov, spisovateľov a dramatikov, ktorí využili, či zneužili obraz cisára Nera? Filmová adaptácia drámy Divadlo za čias Nera a Senecu ruského dramatika a prozaika Edvarda Radzinského nehľadala historické fakty. Nesnažila sa o posun v optike na Nera a vývoj jeho vzťahu k Senecovi, jeho učiteľovi. Tandem Zuzana Šajgalíková a Marek Ťapák upravili divadelný príbeh pre filmové spracovanie, kde sa na rozdiel od divadla dá oveľa sugestívnejšie a emotívnejšie narábať s divadelnou predlohou. Divadelná hra Edvarda Radzinského s pôvodným názvom Divadlo za čias Neróna a Senecu vznikla už v roku 1980 vo vtedajšom Sovietskom zväze s prísnou optikou socialistického realizmu, ktorý diktoval vtedajšiemu socialistickému umeniu. Neznamenalo to však, že by text drámy akýmkoľvek spôsobom konšpiroval s komunistickým režimom. Možno práve pre antické postavy a staroveký Rím si vtedajšia cenzúra nevšimla narážky na spoločenský systém, krutosť bezhraničnej moci, ktoré sa neskrývali v dialógoch medzi Nerom, Senecom a Diogenom. Uspatím vtedajších komunistických funkcionárov závesom minulosti sa hra dostala až do súčasnosti a uvádza sa na mnohých divadelných scénach. V 1984 roku ju uviedli dokonca v divadle Bouwerie Lane, off-broadwayskej scéne v preklade Almy H. Law, odborníčky na dielo Vsevoloda Mejerchoľda. V New York Times vyšla kritika, ktorá uvádza: „Neobávajte sa! Zlovestná hra z Moskvy sa nelíši od drsnej drámy miestneho pôvodu predstavenej v New Yorku. Divadlo za čias Nera a Senecu Edvarda Radzinského, ktoré odpremiérovala Divadelná spoločnosť Jeana Cocteaua v divadle Bouwerie Lane, je medzikulturálnym experimentom, ktorý určite stojí za povzbudenie, aj keď je záhadný a často bláznivý.“ Rovnako úspešné bolo uvedenie Viktorom Sobchakom a jeho Act Provocateur International, divadelnou spoločnosťou, ktorá niesla štafetu odkazu Divadla krutosti Antonina Artauda. Pôvodný zámer Viktora Sobchaka a Andyho McQuada hru len preložiť, skončil napísaním nového textu inšpirovaného Radzinskim.
V čom sa skrýva úspech divadelnej hry? Určite to je v prvom rade jej nadčasovosť a aktuálnosť dialógov, ktoré sú nosným pilierom inscenácie. Preto sa nemožno čudovať, ak Marek Ťapák a Zuzana Šajgalíková siahli po tomto texte, ktorý ponúkal rovnaké možnosti ako Sartrov Diabol a Pán Boh v nezabudnuteľných dialógoch Júliusa Pántika ako Heinrich a aristokratického Pána herca Ctibora Filčíka v úlohe Goetza (1965, réžia Jozef Pálka). Obe drámy napĺňajú filozofický odkaz Sørena Kierkegaarda, ktorý postavil človeka pred absolútne rozhodnutie Buď – Alebo. Sám Sartre vyhlasuje: „Existencializmus je humanizmus“ a zároveň dodáva: „spôsob bytia určuje strach...“ Existuje množstvo príkladov, ktoré jasne odkrývajú úžasnú možnosť cez drámu človeka v hraničnej situácii hľadať odpovede na všetky otázky bytia. A takouto drámou bola aj filmová verzia Ťapákovho Nera a Senecu. Určite pri rozhodovaní pustiť sa do takejto náročnej práce bola aj chuť oživiť dávno zabudnuté, ale historicky oživované Televízne pondelky. V nich mali vtedajší herci (Machata, Filčík, Kvietik, Gregor, Poláková, Vášáryová) možnosť zahrať si v kvalitných inscenáciách s kvalitnými režisérmi a pri nefalšovanej pozornosti televíznych divákov. Takúto ambíciu určite mali aj tvorcovia televíznej drámy Nero a Seneca v produkcii RTVS.
Marek Ťapák vo svojej režijnej koncepcii posilnil dialóg a výraz na úkor prerozprávania príbehu o cisárovi Nerovi. V snahe zreteľne postaviť vedľa seba dobro a zlo (nie proti sebe) vychádza zo stoického názoru, že: „Dobro je preto dobro, že sa nebojí byť dobrom, keď je vedľa neho zlo... Dobro potrebuje vedľa seba zlo...“ Nehľadá konfrontáciu, určujúcim je osud a postoj „sapientia fatalem“ (rezignovanej múdrosti). Neodpovedá na otázku Prečo?, ale Ako? Priznáva genézu moci, ktorú ovládne krutosť a povýšenosť znetvoreného človeka uvedomujúceho si absolútnu silu moci. Posledné stretnutie Nera a Senecu vracajúceho sa do Ríma, po odhalení Pisonovho sprisahania, je pôdorysom pre dialóg filozofa, učiteľa a cisára, žiaka. Pri Nerových spomienkach na vlastný osud ožívajú myšlienky Senecu. V snahe vychovať z jedenásťročného chlapca cisára svojho ľudu, vytvoril Seneca ucelenú teóriu spoločenského blaha (De Clementia), o ktoré sa snaží osvietený vládca. Ten sa pripravuje na svoju úlohu cestou sebazdokonaľovania, napodobovania a skúsenosti. „Ži tak, aby ťa mohli ľudia aspoň spoznať!“ nabáda vo svojom učení svojho žiaka. Ústrednou myšlienkou je presvedčenie, že: „Cézarova sila je v jeho schopnosti slúžiť ľudu. Musí sa naučiť vážiť si človeka. Odteraz až naveky: Človek je pre človeka sviatosťou!“ Rovnako ako Rímsky senát, aj Seneca ku koncu zisťuje, že Nero nezvládol svoje poslanie. Jeho povýšenosť nad ostatnými a božská neobmedzenosť viedli nielen k osobnej tragédii človeka, ale aj spoločnosti. V inscenácii sa vyskytuje aj odkaz na kresťanské učenie cez postavu fiktívneho Diogena. Akási antická reinkarnácia Krista spája stoicizmus Senecu s kresťanskou obetou a večným hriechom. Seneca v paralelných monológoch s Nerom číta zo svojho listu priateľovi Lucilisovi: „Dnes v Ríme každý, kto podchvíľou neoslavuje cézara, sa ihneď stáva podozrivým a musí umrieť!“ a dodáva: „Čo sa stalo s rímskym ľudom, ktorý za kus chleba ochotne žije v krvi a hanbe? Sú to podlé časy!“ V závere krehkého deja nabitého strhujúcou emóciou umiera nielen fiktívny Diogenes na horiacom kríži, ale aj Seneca, ktorý v sude zastúpi starca a preberá jeho posolstvo: „Odstúp, cézar! Zacláňaš mi slnko.“
Nie je ľahké vytvoriť televízny film, ktorý má byť médiom pre náročný dramatický text. Po desaťročiach existencie televíznej obrazovky sa diváci naučili prijímať zjednodušené obsahy a aj ten najnáročnejší text sa cez vysielanie zväčša stával len povrchným falzifikátom originálu. V Nerovi Mareka Ťapáka sa tak nestalo. Jeho obrazotvornosť nezabila Radzinského drámu. Rovnako, ako modelovanie postáv Nera a Senecu. Schizofrenického vládcu a stoického mudrca umiestnil v minimalistickej scéne Jozefa Cillera a kostýmoch Petra Čaneckého. Akási tabula rasa, nepopísaný priestor, ktorý dotvárali postavy prétoriánov a ďalších aktérov príbehu. Všetko sa dialo v scénických kompozíciách vytvorených pohybom a svetlom (aj ohňom). Práve Ťapákova skúsenosť s tanečným umením, presnejšie, vyjadrenie príbehu pohybom, pomohla zdramatizovať jednotlivé scény tak, aby nezahltili priestor určený v prvom rade pre vyniknutie dialógov. Interiér televízneho štúdia ponúkal možnosť štylizácie a vznik obrazovej metafory, ktorá bola v rukách kameramana Petra Bencsika. Režisér a kameraman sa už stretli pri tvorbe folklórneho filmu Tanec medzi črepinami. Komorná dráma si žiadala nadpriemerné herecké výkony. Richard Autner prekvapujúco zvládol postavu schizofrenického Nera. Dodal textom nielen šťavnatosť, ale neraz posúval význam slov ku všeobecnému pochopeniu obsahu. Vladimír Jedľovský v úlohe Senecu využil svoj hlasový prejav hodný stoického filozofa bez výraznejších emotívnych ornamentov. O to náročnejšie bolo pretlmočiť texty plné filozofických poslaní a dvojzmyslov. Hereckú trojicu doplnil Peter Šimún v úlohe starca - Diogena. Jeho jemná irónia vystihovala protipól pátosu Senecu a šialenstva Nera. Práve on zosobňoval posun príbehu do súčasnosti, a o to v televíznom filme išlo. Do celkovej režijnej koncepcie vhodne zapadla pôvodná hudba Ľubice Čekovskej. Jej cit pre mieru je pri scénickej hudbe predpokladom, že sa nestáva akousi monumentálnou kopulou diela, ale flažoletom prerozprávaného príbehu, ktorý neznesie „precpanosť“ výrazových prostriedkov.
Rukami tvorcov, ale najmä úprimnou snahou o kvalitu, sa na verejnosť dostalo po dlhých rokoch podpriemeru televízne dielo, ktoré má šancu stať sa základom novodobej histórie televíznej dramatickej tvorby na Slovensku. Ťapák, ale aj dramaturgia RTVS dokázali netrčať na vavrínoch braku a bezzubej zábavy. Práve služba, akou je RTVS musí hľadať možnosti ako vytvárať priestor pre náročné projekty. Pre diela, ktoré napriek svojmu dobovému príbehu razantne prinášajú súčasnej spoločnosti poznanie a pravdu. A príbeh Nera je takýmto aktuálnym obrazom zneužívania moci v prostredí mlčiacej väčšiny.
Ľubo Belák
1.12.2019