SLOBODNE, LEN TAK................O HRÍBOVI

Nie vždy si uvedomujem, že človek je vec veľmi krehká a neraz aj nevypočitateľná. Už v škole nás učili, že treba v lavici sedieť rovno, mať ruky za chrbtom a keď niečo chcem povedať musím sa prihlásiť. Všetko je vymyslené, zariadené, všetko funguje, alebo by malo fungovať a stačí si len pamätať ktorou nohou treba vykročiť vpred. Ale ono to tak nie je. Opäť som bol sám pre seba objavom, nepriateľom,  ale aj  spoluhráčom a konfidentom. Stačil mi na to Hríb. Jeho reakcia a celý scenár vývoja jeho televízneho projektu Pod lampu ma vrátil späť na zem z neba, kde vládne nebeský poriadok. Človek je z mäsa a kostí a tak sa aj stavia k svojmu okoliu. Už socializmus, podľa vtedajších komunistov aj nebo na zemi, nás tlačil do permanentných detských lavíc a sľuboval nám za poslušnosť a poriadok odmenu. Zrazu stačil jeden štvrtok a opäť som si na všetko spomenul. Nechcem hovoriť o slobode médií, ani o novom generálnom riaditeľovi, ale o nás – Hríboch a Anti-Hríboch. Už od antiky sa  formoval názor o človekovi, ktorý je človekom najmä tým, že o veciach a javoch pochybuje a tak sa stavia i ku svetu. Preto hľadá a objavuje. Tí menej zbabelí dokonca menia spoločnosť, robia revolúcie a hovoria nahlas to, čo iní si len šepkajú. Hríb, známy samorast slovenskej žurnalistiky patril a patrí práve k takýmto šialencom, ktorí sa neboja. Že majú iný názor ako ja, alebo ty? Že im nerozumieme? Že sa správajú akosi čudne? Nesedia v lavici s rukami za chrbtom, keď vonku padajú traktory? Vykríknu a utekajú k oknu. To, či v STV ide o slobodu názoru možno nie je až také dôležité, ako to, čo a ako nám chce človek ako Hríb povedať. Dokonca mu nemusíme ani veriť. Podstatné je, že nás svojim nezvyčajným správaním upozornil na niečo čo sa od začiatku, teda od voľby generálneho riaditeľa, cez jeho prvé kroky manažéra, začína rozbiehať. Výmeny ľudí, ktorí sú neposlušní, mávanie s trvalými pracovnými zmluvami za poslušnosť, neschopnosť pripraviť kvalitný nový televízny program. Toto niekde určite zahrkalo Hríbom. A on je taký, neposlušný. Práve preto si ho vážia ľudia, s ktorými sa ani len nestretol. Vie okolo seba priťahovať osobnosti, ktoré mu dôverujú. Dokonca sa vedel na verejnosti pokojne rozprávať aj s nepriateľom. Prečo? Lebo si je istý. Nie vedomosťami, šikovnosťou, úskokmi, či frajerstvom. Je si istý tým, že sa nemení. Nemení sa jeho optika na svet okolo neho. Táto istota sa asi prenáša aj na nás a tak, aj keď s ním nesúhlasíme,  čítame úvodníky, pozorujeme relácie, ktoré ho obklopujú. Jeho istota je povzbudzujúca pretože nám dáva vedomie, že aj keď stratíme reláciu, vykopnú nás z televízie, prestane vychádzať časopis, kde sme boli zamestnaní, sme to stále my. Môžeme sa pozrieť do zrkadla.

Ľubo Belák

V Bratislave, 19.1.2007