Slobodne, len tak........o kušnierikoch a pľuvancoch

.......alebo o nestraníckych straníkoch v žurnalistike a

PATRYBR/E/AKERS......

Keď sme sa ako mláďatá hrávali v Jame, na mieste dnešného hotela Plaza, bývalého hotela Fórum, na nemcov /zámerne s malým „n“/ a partizánov, mali sme takú reality šou. Základnou úlohou bolo, kto ďalej dopľuje. Medzi nami bolo pár machrov, ktorí vedeli pľuvnúť poriadne ďaleko. Poniektorí ich obdivovali, ale bolo pár takých, ktorí závideli. A tak miesto pľuvania pred seba do diaľky, začali pľuvať okolo seba. Vtedy sme to nenazývali pľuvance ale flusance. Bolo to odvodené od zvuku, ktorý vzniká, keď slina opustí ústnu dutinu a tak sa osamostatní. Títo flusári začali flusať okolo seba a tak trafili aj takých, ktorí za to, že nie každý doflusol ďaleko, nemohli.

Z malých partizánov a nemcov sme vyrástli do smokingov a nie práve najlacnejších rifieľ, no tí flusári zostali.

Takýto pocit som nadobudol, keď som si v týždenníku .týždeň prečítal recenziu Juraja Kušnierika na inscenáciu režiséra Patrika Lančariča a autora Petra Pavlaca PARTYBR/E/AKERS, novej nastupujúcej generácie, ktorá to nikdy v žiadnej dobe nemala ľahké. Z riadkov sa na mňa valili informácie podávané všeobecne, akoby z pozície verejnej mienky, ktorá dramatické dielo odsúdila pre jeho škandalóznu nekvalitu. Autor, istý Kušnierik si obliekol kabát, podľa mňa o dve čísla väčší ako je jeho postava, a vystúpil z radu tentoraz v úlohe kritika, odborníka, znalca a človeka s medailami za svoju odbojovú činnosť, o ktorej som až dodnes nevedel. V článku dvojtýždenníka Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave ATELIÉR /03-04/2006-07/, sa vyznáva zo svojej záškodníckej činnosti počas socializmu, keď pôsobil v odbojovej slovenskej bunke AERTFORUM. Tvrdí, že bol v kontakte s Jazzovou sekciu v Prahe, ktorú potom na Slovensku reprezentovali slovenskí odbojári v ARTFORE. Čudné!/?/ Párkrát pri návšteve Prahy som sa spolu s mojim priateľom Paľom Kozmom, výborným rockovým a jazzovým bubeníkom, kontaktoval s ľuďmi z Jazzovej sekcie, ale žiadneho Kušnierika som nestretol a ani ho nespomínali. Navyše po afére Jazzovej sekcie, ako súčasti Zväzu hudobníkov ČSR sa nikto zo Slovákov nezastal týchto ľudí, ktorí naozaj robili najmä kultúrnu a osvetovú prácu, čo komunisti chápali ako záškodnícku činnosť. Mená ako Doružka, Hulan, Velebný, Srp, Titzl boli osobnosti, ktoré nemali žiadne klony na Slovensku. Neviem koľko mal vtedy Kušnierik rokov, ale v sedemdesiatych rokoch a začiatkom osemdesiatych sa pionieri nezúčastňovali aktivít, ktoré sledovala ŠTB, iba ak ako mladí adepti a elévi bezpečnostných orgánov strany.

Nuž a tento Kušnierik ako hviezda jasná sa zrazu objaví ako priateľ šéfredaktora Štefana Hríba a začne písať recenzie. Sám v článku tvrdí, že so žurnalistikou a umením nemal nič spoločné, ale priateľstvo je dôležitejšie ako odbornosť. Dôvera je to, čo má kolegov v novinách a časopisoch držať pokope. Na to len toľko, priateľstvo tohto druhu som zažil, ale nie v televízii, ani v novinách a ani na javisku prvej scény SND. Našťastie to boli len takzvané pivné priateľstvá, kde si kamaráti ponadávali na režim, ohovorili tých, čo nesedeli pri stole a tvárili sa, že rozumejú všetkému. Alebo......len ako druhovia v zbrani. Ale ono je to inak.

Rád by som sa dočkal ozajstnej slobody, kde každý robí to na čo má. Kuchár varí, trafikant predáva viržinky a odborník na informatiku nepíše recenzie na divadelné predstavenia, pretože  nielenže nerozumie dramatickému umeniu, ale zneužíva stránky časopisu svojho kamaráta pri pive, aby začal flusať okolo seba. Ja nemôžem za to, že nevie doflusať ďalej ako ostatní. A tak mu ostáva len pľuť na okolostojacich.

Lančarič, Pavlac, herci, skladatelia, výtvarník, choreograf, a celá tá anonymná osádka divadelnej inscenácie si to nezaslúžila. Zo strany kritika očakávam odbornosť, nie diletantizmus, nie povýšenosť, ale úctivú skromnosť a nie krčmové vzťahy so svojim šéfom, ale náročnosť k svojmu remeslu. A tieto vlastnosti TENTO KUŠNIERIK žiaľ nemá.

Ľubomír Belák

1. júna  2007,  na deň detí