Slobodne, len tak........o pápežovi, ekuménii a Pánovi Bohovi

.......alebo o politike v náboženstve......

Do kostola nechodím. Vlastne už prvá veta je lož. Chodím, ale len vtedy, keď je v tom kostole niečo krásne, cenné, prípadne je ten chrám boží uvedený v turistickom sprievodcovi ako nezvyčajná pamiatka opradená tajuplným príbehom, korunováciou populárnej hlavy pomazanej, alebo keď mi je príliš teplo na slnku a v kostole je príjemný chládok. Párkrát som zauvažoval, či nezabehnem do blízkeho kostola Sv. Trojice poďakovať Pánovi Bohovi, že sa mi niečo podarilo, alebo som niečo vybavil a len Pán Boh vie, ako je to možné. Aj keď nie som príslušníkom nejakého cirkevného zboru mám jedno naozaj moje vlastné heslo, alebo ak chcete poučenie, ktoré znie, „ Maj svojho Boha aj keď už v žiadneho neveríš!“ Prečo je to tak si nechám na inokedy. Teraz nepíšem o viere, ale o úplne celkom inom – neznášanlivosti.

Ono je to v s tým vierovyznaním v dnešných dňoch tak trochu celosvetový problém. Na jednej strane Arabi tvrdia, že jediné pravé náboženstvo je ich, s moslimským Bohom a ten je jediný pravý a ozajstný. Nedávno im kontroval pápež Benedikt, o ktorom tvrdia, že je šestnásty. Tento pápež tiež tvrdí, že tá jeho cirkev a tým aj Boh sú jediní praví. Pre istotu to rozkázal tvrdiť po latinsky. Asi si myslí, že po latinsky už všetci zabudli. Omyl! Ak ide o náboženstvo rozumejú všetci. Židia, šintoisti, katolíci, evanjelici, baptisti, baháisti, dokonca aj satanisti. Vo svete vykladania viery to nie je žiadna nová téma. Veď už v mene viery Turci znásilňovali Slovensky, krížiaci rúbali židov a židia ukrižovali pre istotu Ježiša – tiež žida, ktorému prischlo meno Kristus. Je to istý druh vendety v náboženstve, spôsob účtovania sicílskej mafie.

Práve preto, že nenávisť veriacich v mene svätého písma bola, žiaľ aj dnes je a s veľkou pravdepodobnosťou aj bude nekonečná, niekto múdry vymyslel EKUMÉNIU. Spôsob ako by vedeli vedľa seba spolunažívať všetci veriaci. Neveriacich z tohto klubu vylúčili pre nedostatok dôvodov, nie pre nedostatok viery. Takto mohol žid s katolíkom hovoriť po slovensky o viere a bohovi bez obáv, že ten druhý mu za to roztrepe gebuľu. Ako je potom možné, že sa opäť poniektorí šéfovia cirkví vracajú k starým pesničkám, ktoré veriacich skôr rozdeľujú, namiesto toho, aby ich božie slovo malo spájať? Je to obyčajná ambícia upevniť si pozíciu na náboženskom trhu viery, kde každá ovečka znamená istotu, že aj zajtra, o týždeň, či o sto rokov bude komu kázať, koho spovedať a koho preklínať. Je to obyčajný obchod, ktorý s vierou, myslím tým, priamou vierou v Boha a jeho sveta nemá nič spoločné. Je to taká istá politická hra ako sľuby politických strán a presviedčanie občanov o svojej jedinej pravde.

Už dávno je mi podozrivý tento súboj o Boha. Darmo šéfredaktor Štefan Hríb na stránkach svojho týždňa bráni katolicizmus zubami nechtami. Je to len služba, ktorá mu prináša výhody. Netvrdím, že to robí bez presvedčenia, ale je tam trochu pachute zištnosti a samoľúbosti natierať maslo na suchý stvrdnutý chlieb, akým je dnes tento typ spravovania cirkvi, kde aj eštébák môže kázať o spravodlivosti božej a hľadania nových Gioardanov Brunov.  Stále viac som presvedčený, že viera nemá nič spoločné s cirkvou, ktorá má svoju minulosť, prítomnosť a hodlá mať aj svoju budúcnosť za cenu štvania jedných proti druhým. Potom sa páni služobníci boží nečudujte, že tých, ktorí chodia za vami, ubúda.

Ľubomír Belák

5. augusta 2007