Slobodne, len tak........o etike, Ficovi a žurnalistike

.......alebo o nepríjemných informáciách......

Som občan ako sa patrí. A ako sa patrí? Najlepšie tak, že mám svoj názor. Preto aj k voľbám do Národnej rady SR pristupujem zodpovedne. Vyberám si. Nie podľa politických strán, ale podľa ľudí, ktorých aspoň zbežne poznám a tak trochu im dôverujem, že to, že im dám hlas nezneužijú. Viem, som idealista, teda ten čo sa nezvykle správa v mene istých ideálov, ktoré si niekde zaopatrí. Buď v Písme svätom, alebo v náuke o etike alebo jednoducho zo života, rodiny, priateľov a svojich osobných zážitkov. Iný už nebudem.

Dnes médiami lieta vášnivá téma o skorumpovaných novinároch, ministerke práce a nasratom / s prepáčením za výraz/ premiérovi, ktorý má tých darmožráčov, teda novinárov, plné zuby. Nečudujem sa mu, keď musí denne riešiť tisíce problémov, ktoré by inak riešili iní, dostatočne zodpovední, a samostatne mysliaci pracovníci. Žiaľ spôsob, akým si usporiadal náš premiér vládnutie, mu nezostáva nič iné, ako začať o štvrtej ráno a končiť niekedy po polnoci. Je to ale jeho problém, ktorý by som osobne riešil inak. Preto sa mu nečudujem, že po dvadsiatich hodinách tvrdej práce zrazu zistí, že mu niekto na verejnosti vykričí, že niečo nie je v jeho vláde v poriadku, niečo nestíha a niečo je podozrivo úspešné. Akási ministerka má maslo na hlave a potichu chcela prilepšiť skrachovanej firme, ktorá ju dovtedy, pokiaľ nebola ministerkou, platila. Začne najprirodzenejšou reakciou, naserie sa. Robím to aj ja, aj keď nie som priemiérom, ale človek je len človek. Oproti premiérovi mám však výhodu, na chvíľu sa zastavím a porozmýšľam, či to čo sa mi akosi vymyká z rúk, nie je mojou vlastnou chybou a či náhodou nemajú pravdu tí, ktorí ma na to upozornili. Veď človek nie je všemohúci, aj keď náš premiér má z neho takmer 80 percent.

Vráťme sa k podstate problému. Médiá škandalizujú ministerku, ktorá i napriek svojej miere schopnosti sa snaží vyhovieť premiérovým chúťkam zrealizovať to, čo sa nepodarilo od Voltaira po Gorbačova ani jednému – sociálnu spravodlivosť. So spravodlivosťou je to neuveriteľne ťažké. Pamätám si slová dnešného prezidenta Ivana Gašparoviča, ktorý na moju otázku v televíznom šote o spravodlivosti, vtedy išlo o mečiarovskú privatizáciu, o nej zapochyboval a priklonil sa k termínu zákonnosť. Čo zákon povoľuje, prípadne nerieši, je povolené. Zabudol na to, že medzi Pánom Bohom a človekom je v otázke spravodlivosti zhoda. Pokiaľ spravodlivosť, teda spravodlivé rozhodnutie, závisí od dostatku priam božských informácií, potom rozdiel medzi človekom a Bohom je ten, že Boh spravodlivo rozhoduje na základe svojich informácií a človek sa riadi svojimi výrazne obmedzenými zdrojmi. Preto tu na zemi je to také ťažké byť spravodlivý, ak je to vôbec možné. Nedostatok informácií robí z človeka kata, despotu a tyrana. Ale to hádam v našej rozkvitajúcej ekonomike nechceme.

Informácie, dnes kultový termín, ktorý spravujú cez svoje redakcie novinári, žurnalisti, spravodajcovia a informačné agentúry. Informácia začína mať cenu zlata a preto sa s ňou aj tak narába. Kúpiš - predáš, dôležitá je cena. Možno práve preto pán premiér zareagoval tak – ako nemal. Našiel si inú kauzu o skorumpovaných novinároch, ktorí za deň lyžovačky v Alpách vraj zapredali svoju dušu a začali písať to, čo dostali na tanieri pozývateľskej poisťovne. Mám niečo za sebou a dúfam, že aj niečo pred sebou, ale viem, že takto to nefunguje. Je naivné myslieť si, že novinár dostane dvojdňový zájazd a za to napíše čo pozývateľ chce. Predstavte si situáciu, že súkromné médium, je jedno či tlačové alebo elektronické, vyšle svojho pracovníka, ktorému dovolí, aby si za účasť napísal PíÁr článok o donorovi. Po prvé, noviny alebo televízia, či rozhlas je v prvom rade platený z inzercie a tá má jediný záujem, osloviť čo najviac čitateľov a divákov. Iste, majitelia médií robia svoju politiku, ale tú svoju, na rozdiel od pána premiéra, si zaplatia zo svojho mešca, prípadne z mešca svojich akcionárov, ktorí kašľú na to, čo si premiér alebo novinár myslí. Chce svoje, úspech na trhu. V dnešnej konkurencii to nie je ľahké udržať si štamgasta, diváka, čitateľa alebo poslucháča. Diktát trhu je nekompromisný. Ak si ktokoľvek myslí, že médiá sú dnes v rukách politikov, či politických NEMOV /Jules Verne – Kapitán Nemo/, sa príšerne mýlia. Jediné médiá, ktoré sú ovplyvniteľné cez politiku, sú verejnoprávne televízie, rádiá a tlačové agentúry, kde politická nominácia hrá dôležitú úlohu. A tie platíme všetci bez toho, kto vyhral voľby. Korupcia je v prvom rade vecou verejnej správy a verejných financií.

Pán premiér, nič proti nemu, je to tvrdý chlap, označil aktivitu novinárov za trestný čin korupcie. Nie som právnik, mám však pochybnosti o miere korupcie v súkromnom a v štátnom sektore. Pokiaľ korupcia v politike je vecou nás všetkých, korupcia v súkromnom sektore je vecou vlastníkov, ktorí majú dostatočné páky na to, aby akúkoľvek minikorupčnú aféru rázne zastavili. Veď ide o ich peniaze a nie o peniaze nás, daňovníkov a prispievateľov do sociálnej a zdravotnej poisťovne. Malá poznámka na margo sociálnych a zdravotných dávok. Pán premiér, starajte sa o to aby verejné veci fungovali lepšie. O tie neštátne sa postarajú majitelia.

Preto kauza médiá – premiér je podľa mňa umelo „vydurená“ uhorkovou sezónou, keď nie je o čom písať. Je to komplot médií a vlády, ktorí sa vlastne milujú, pretože jeden bez druhého nemôže existovať. Môj otec ešte za socializmu povedal, „aj zlá reklama je reklama“. Mal pravdu uhorková sezóna na Slovensku ešte neskončila.

Ľubomír Belák

6. augusta 2007