O Hríbovi...alebo druhé podanie
O Hríbovi...alebo druhé podanie
Dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky, hovorí text gréckeho filozofa. Keby žil dnes, asi by trochu poopravil svoj vlastný citát. Prečo? Jednoducho preto lebo Na Slovensku je to tak. Je to tak, pretože i napriek tomu, že sme malý národ, akosi sa nevieme zmestiť do vlastnej primeranej kože. Všetko je nám pritesné, aj tá koža, ktorú nám darovala matka príroda.
Slovákovi Hríbovi je tesná každá koža a navyše je neuveriteľné, že vie rušiť citáty filozofov. Nedávny kolobeh informácií o Kauze Rúfus je toho jasným dôkazom. Pre občerstvenie pamäte ide o reláciu Bez lampy v Slovenskom rozhlase, kde sa v deň pohrebu slovenského básnika moderátor Hríb kriticky vyjadril k občanovi Rúfusovi. Podčiarkujem občanovi, pretože Hríb asi nečítal jeho „básničky“ /termín použitý Hríbom/ a mám silné nutkanie pochybovať o tom, či Hríb vôbec niekedy básničky čítal. Spochybnil jeho morálny kredit slovami: „Ja ho mám spojeného s tým, že v tých najťažších rokoch Slovenska bol na zlej strane." Na repliku reagoval jeho sputnik Kušnierik „Každý sa mýlime, niekedy." Hríb dodal: „Nebol to omyl, to bolo vedomé." Dialóg ukončil Kušnierik slovami: „Nech mu dá Pán Boh večnú slávu."
Je neuveriteľné koľko slov, viet a článkov vygenerovalo týchto pár viet. Iste, keby odzneli v krčme, tak by to zostalo medzi chlapmi, ale odznelo to vo vysielaní Slovenského rozhlasu, ktorý podobne ako Slovenská televízia zápasia neustále o prežitie a s nepochopením verejnosti. Neraz nie vlastnou vinou.
Bez lampy, druhé rozhlasové podanie televízneho formátu Pod lampou, bolo ďalšou zastávkou Štefana Hríba v elektronických médiách. Tretí servis vypálil v Jojke. Som zvedavý, aký argument pre zrušenie relácie použije tento raz, keď príde čas. A ten v médiách príde vždy.
Keď som sa prvý krát vyjadroval k veľkolepému odchodu Hríba zo Slovenskej televízie, kde si zastal svojho obľúbenca Kordu a na protest zrušil reláciu sám, netušil som, že je to pre pána šéfredaktora .týždňa pracovná metóda. Vtedy sa mi aj napriek tomu, že to bolo neštandartné riešenie, zdal jeho krok sympatický, trochu revolučný, ale najmä zásadový. Zrušením rozhlasovej podoby jeho taklshow začal moderátor Hríb okolo seba rozhadzovať obvinenia a nálepky bez nároku na honorár. Od „komunistického“ ministra až po lokajské správanie topmamažmentu Slovenského rozhlasu sa niesli jeho posolstvá naprieč médiami. Po čase to začínam vnímať ako neprimeraný alibizmus. Tak trochu mi pripomína našich politikov. Vždy si nájdu nepriateľa a obálku s posolstvom od svojho predchodcu. Hríbova novinárčina je čiastočne vendetou a z polovice nadprácou pre jeho vlastné ego. Je dobré, keď je človek sebavedomý, je zlé, keď je k sebe nekritický. U Hríba je to však, žiaľ, jeho osobnostná črta. Škoda, pretože na Slovensku máme málo sebavedomých, slušných, profesionálnych a charakterných novinárov. U Hríba platí len to prvé. Jeho nadpráca pre časť politického spektra, preferovanie vlastnej ideológie a samoľúbosť potláčajú schopnosť zorganizovať debatu, ktorá je zaujímavá nielen svojim obsahom, ale aj formou.
V Slovenskej televízii to bol teatrálny odchod, v Slovenskom rozhlase je to však len úbohá komédia, kde hlavná postava obviňuje a kope do každého s iným názorom. Už to nie je obrana. Pripomína mi to skôr búchanie päsťou bývalého ministra poľnohospodárstva do stola v kravíne, kde si chcel vybúchať jeho vlastnú pravdu o chybách, ktoré ho stáli ministerské kreslo. Hríb búchal slovami ako na Silvestra. Namiesto skromného ospravedlnenia po zrušení relácie začal konštruovať akýsi príbeh o spiknutí voči jeho osobe Supernovinára. Zrušenie nebolo dôsledkom nízkej počúvanosti rádia, ale jeho „hrdinského“ postoja k pravde a politického presvedčenia. To tvrdí on.
O čo vlastne išlo?
Hríb v rozhlasovej relácii hodnotil človeka, ktorý i napriek tomu, že bol komunistom a že jeho básne vydávali nielen v politických novinách, si zachoval ľudskosť, pokoru a vieru. To mu ani komunizmus a ani dnešný kapitalizmus nevzal. Hríb obviňuje v kritike nielen básnika, ale vlastne všetkých skôr narodených občanov, že sme žili v totalite. Dokonca sme proti tomu neurobili nič. Čo vedy urobil Hríb? Nič, ako mnohí ďalší. Nebol síce v strane, ale mlčal, na rozdiel od Rúfusa, ktorý nemlčal. Navyše básnik dával v každej dobe ľuďom kúsok šťastia a viery v podobe slova v tej najkrajšej podobe, v poézii. Aj keď bol komunista, neznížil sa natoľko, aby v priamom prenose, vo svojej vlastnej relácii dal priestor demagógii kresťansko-demokratického hnutia /akéhokoľvek hnutia/ v kauze televízneho dokumentu o pogrome na židovského lekára, nepostavil sa na stranu kultúry v prostredí verejnoprávnej nekultúrnosti, ktorú pomenovali v Slovenskej televízii krízovým manažmentom. Klania sa pred bývalým prezidentom USA, G. Bushom, ktorý zasial pod zástavou obrany civilizácie semeno vraždenia a násilia a priviedol svet do celosvetovej hospodárskej krízy. Posudzuje veci, ktorým nerozumie a ktoré navyše nemá rád. Nerád porovnávam, ale cítim pod lampou dych Mojsejovcov.
Štefam Hríb ma sklamal. Hovorím to nie ako kritiku. Je to len smutné konštatovanie, že opäť zlyhal ďalší slovenský novinár. Pred pár rokmi som prestal čítať a kupovať noviny. Nemienil som sa podieľať na súboji ideológií cez články superpriemeru slovenskej žurnalistiky. Presedlal som na internet. Tu mám šancu, neviem dokedy, že nájdem aj niečo úprimné, pravdivé a nenásilné, čo sa dá čítať. U Hríba to už hľadať nebudem ani pod Lampou.
Ľubo Belák,
ktorý nikdy nebol v komunistickej strane, ani v HZDS a ani v SDKU
V Bratislave 7.2.2009