Už sedemsto rokov pred narodením Ježiša z Nazaretu sa istý jeruzalemský prorok Habakuk sťažoval Bohu: „Pane, dokedy budem volať a nevypočuješ? Kričať k tebe: „Násilie!“ a nezachrániš? Prečo mi dávaš hľadieť na bezprávie a pozeráš sa na trápenie? Pustošenie a násilie je predo mnou, vzniká napätie, vybuchuje zvada.” Boha sme v mene inklúzie poslali do kláštora a namiesto neho sme si dosadili mantru s prepožičaným názvom Demokracia. Rovnako ako Boha sme ju nikdy osobne nestretli, len sa na ňu odvolávame vtedy, keď je zle. A v súčasnosti je naozaj v našom civilizovanom svete dosť zle. Prečo?

Vo Veľkom resete (kniha)  nám Klaus Schwab oznámil, podobne ako kedysi veľký rabín, že všetko je inak. Na všetko čo bolo, zabudnite a vyberte sa po novej ceste ku šťastiu. Takto sa vo svojej knihe prihovoril svetu, pritom Schwabove „učenie“ je skôr cesta do dobrovoľného otroctva ako naplnenie túžby po slobode, teple domova, rodiny a s plnou misou na stole. Poniektorí hovoria, že je to daň za pohodlie a bohatstvo, ktorým západná civilizácia v súčasnosti oplýva.  Tento svet pripomínajúci skôr počítačom vygenerovanú realitu sa začína rozpadať. Pandémia Covidu zasiahla nielen náš imunitný systém, ale aj zdravý rozum. Tí, ktorým ho ešte trochu zostalo, však už nemajú šancu ako mal Habakuk, vyžalovať sa Bohu za stav sveta. Máme vôbec šancu dostať sa z Titanicu, ktorý sa nezadržateľne potápa? Ponúka sa nám tento scenár.

V našej modernej spoločnosti prevláda rétorika šachovej hry. Koho poraziť, koho oklamať, akú taktiku zvoliť na zdolanie súpera. Život každého z nás však nie je šachová partia. To, že sa nedovoláme spravodlivosti, pokoja, mieru, alebo len jednoduchej lásky k blížnemu, je dôsledkom osamelosti, do ktorej nás neustále hádžu „majitelia“ nášho civilizovaného sveta. Hrajú s nami pokryteckú hru na „pravdu“ a „lož“. Pričom pravda je to, čo majú pevne vo vlastných rukách. Lož je najmä iný názor, hodnoty, ktoré mocní spolu so svojim mediálnym mainstreamom neuznávajú a činy, ktoré neriadia vlastnými rukami. Čo dokážeme urobiť, aby sa to zmenilo? Samozrejme, pesimista razantne povie: „NIČ“. Optimista sa zase bojí, aby ho nezmietla mohutná vlna arogantných prívlastkov, ktoré sa vyrojili v posledných rokoch. Už nepoznáme osvietenský dialóg, keď mi bude cťou brániť aj protichodné názory v mene ľudskosti, akéhosi práva na vyjadrenie a možnosť hľadať a šíriť informácie podľa vlastnej úvahy. Slovo sa stalo zbraňou a tak sa s ním aj dnes narába. Stačí si pozrieť spravodajské a publicistické vysielanie RTVS, bašty jedinej pravdy, generátora konšpiračných teórií, hlúpej propagandy, a slúžky jednej ideológii.

Už nedávne parlamentné voľby na Slovensku a situácia v ostatných európskych štátoch nám dávajú znamenie, že sa predsa len niečo začalo. Zatiaľ len prejavom verejného nesúhlasu a odmietania súčasnej európskej politiky. Akýsi zdvihnutý prst súčasným „demokraticky“ zvoleným zástupcom, ktorí dostali certifikát meniť európsky svet k lepšiemu. Aká je skutočnosť? Stačí sa pozrieť na zástupcov Slovenska v Európskom parlamente. Viacerí z nich presviedčajú svet, že ich vlastná krajina, Slovensko je chorým pľuzgierom na mape Európy a treba ho potrestať. Dokonca zástupkyňa víťazov volieb na Slovensku vehementne obhajuje politiku LGBTI, ktorá sa stáva svojou rodovou agendou nebezpečnou pre udržanie civilizácie.

Občania Európy sa prebudili a kriticky sa stavajú k fungovaniu Európskej únie, ktorá v počiatkoch bola jasným svetlom pre budúcnosť nás všetkých. Čo z toho zostalo? Z Európy, tak ako kedysi za Rakúsko-Uhorskej monarchie, sa stáva žalár národov. Akýsi nedobytný hrad falošných vládcov a prorokov. Dokonca si nedávno schválili návrh jednofarebnej „Európskej federácie“ bez práva veta. Pritom sa členských štátov ani nespýtali, či by to chceli. Neprijateľná je aj agenda okolo nelegálnej migrácie, ktorú napriek nesúhlasu väčšiny Slovákov presadzujú v Európskom parlamente poslanci našich súčasných opozičných strán. Nezastupujú vôľu väčšiny občanov Slovenska, ale sektu okolo  Svetového ekonomického fóra s Klausom Schwabom, Georgom Sorosom a jeho Open Society Foundations. Je neprijateľné aby sa zástupcovia našej politickej scény správali nesuverénne. V Európe, ale aj na Slovensku zrazu zaznelo nahlas: „Máme toho dosť!“

Dokonca už aj búriaci sa Francúzi začínajú chápať, kto im vládne. Súčasná politická moc na čele s prezidentom Macronom znervoznela. Nečakane povolal do Paríža hlavy štátov so snahou o akúsi novú bezpečnostnú stratégiu. Žeby to bol začiatok vytvárania alternatívy v prípade nástupu amerického prezidentského kandidáta Trumpa, ktorý hrozí odchodom z NATO? Mali by to byť narýchlo zbúchané bilaterálne vojenské dohody, ktoré zachránia chorú a rozhádanú Európu?  Akási konkurencia k zmluvám, ktoré podpísali USA s viacerými európskymi krajinami? Žiaľ francúzsky prezident trpiaci napoleonským syndrómom začal zo zlého konca. Namiesto toho, aby pokračoval so svojimi mierotvorcovskými krokmi na cestách za Putinom pri riešení ukrajinskej krízy, začal nahovárať európskych partnerov na zintenzívnenie vojenskej účasti v boji proti Rusku. A to nie len materiálne, ale aj s vlastným vojskom. Určite jedinou odpoveďou je: „Tadiaľto cesta nevedie“. Dôkazom je aj postoj nemeckého kancelára Olafa Scholza, ktorý sa už viackrát negatívne vyslovil aj k iným vojenským návrhom ako „pomôcť“ Ukrajine. Pritom práve Nemecko doteraz „okupované“ niekoľkotisícovou americkou armádou je pre Francúzov historicky najväčším kontinentálnym partnerom aj v otázkach hospodárskej a obchodnej politiky v Európe. Či už ako spolupracovník alebo konkurent. Možno sa len domnievať, že nervozita francúzskej administratívy na čele s Macronom si uvedomuje svoje postavenie v súčasnom vzrastajúcom chaose. Prispeli k tomu aj prebúdzajúce sa štáty strednej Afriky, kde nežiaduca vojenská prítomnosť francúzskych vojsk a strata ekonomického a politického vplyvu sú tvrdou realitou pre Francúzsko zvyknuté ovplyvňovať politiku a ekonomiku vo svete. Rovnako nezvyčajným bolo úsilie neutrálnych severských krajín (Fínsko, Švédsko) vstúpiť do NATO. Takto sa napĺňa úsilie západnej gerily militarizovať Európu s jediným cieľom. Oslabiť ambície Ruska, konkurenta USA, ktoré bolo a stále je akousi „hrozbou“ prevzatia iniciatívy v európskom regióne. Nielen hospodársky, ale aj politicky. A to nám transatlantický tandem USA -  Veľká Británia asi ťažko dovolí. Už vystúpenie Veľkej Británie z Európskej únie bolo jasným znamením, že niečo sa pripravuje. Spojené kráľovstvo, rovnako ako Francúzsko, stráca svoj politický, hospodársky, ale už aj vojenský vplyv vo svete. Hádam už nikto nepochybuje, že spoločný európsky projekt Nord stream 1 a 2 bol vopred odsúdený na neúspech práve zásahom transatlantického zväzku Británie a USA. Do hry o Európu vstúpil súboj amerického ekologicky neprijateľného skvapalneného zemného plynu LNG s čistým ekologicky vhodnejším plynom z Ruska. Dôsledok toho bol doslova partizánsky útok na Nord stream 1 v septembri 2022. Na jeden z významných projektov európskej spolupráce s Ruskom, ktorá už v osemdesiatych rokoch podpisom zmluvy Helmutom Schmidtom o výstavbe plynovodu Jamal naštartovala prehĺbenie energetickej závislosti od Ruskej federácie.  Civilizovaný svet si sám zničil projekt, ktorý mal pomôcť celej Európe. Útok na plynovod bol vlastne iba následným krokom po zablokovaní projektu Nord stream 2 nemeckým kancelárom Olafom Scholzom. Stalo sa tak dva dni pred inváziou Rusov na Ukrajinu. Aj tak sa nenápadne robí politika v mene americkej administratívy proti záujmom obyvateľov Európy. Určite aj dávnejšie odstránenie švédskeho sociálneho demokrata (1986) a veľkého kritika USA, Olofa Palmeho za zasahovanie do nezávislosti krajín, bolo začiatkom druhej fázy studenej vojny, ktorá vyústila do konfliktu na Ukrajine. Vo finále neutrálne Švédsko a Fínsko vstúpili do NATO. Žiaľ ani to neposilní vojenské postavenie chátrajúceho a ťažkopádneho NATO.

Samotná Ukrajina bola zneužitá špinavou hrou o oslabenie Európy a tým aj znemožnenie rozvoja európsko – ruských hospodárskych a politických vzťahov. V dôsledku novej stratégie studenej vojny vedenej USA (americkou administratívou, nie jeho obyvateľmi), boli európske krajiny  odsúdené znášať všetky dôsledky vojensko-politickej kampane USA, NATO, CIA a ďalších vojenských  bezpečnostných zložiek namierenej proti Rusku. Ich rozhodnutie posunúť vojenský blok NATO ďalej na východ vyprovokovalo vojenskú odpoveď Ruska, ktoré rovnako ako USA v prípade ruskej prítomnosti na KUBE (1962) si nenechalo diktovať vlastný postoj k nepriateľským aktivitám, či už genocídy ruskej národnostnej menšiny na Donbase a Luhansku, alebo na Kryme, ktorý bol aj po páde ZSSR hlavnou baštou ruskej vojenskej flotily ovládajúcej prístup Ruska k Čiernemu moru. Jeho vojenská odpoveď, ktorú nemožno charakterizovať inak ako agresiu voči inému štátu,  behom pár sekúnd zmenila stav sveta. Vojna na Ukrajine určite nie je vlastenecká ani z jednej strany. Morálne aspekty či odvolávanie sa na medzinárodné právo boli už dávno odložené do múzea spravodlivosti. Konflikt ešte v roku 2022 bolo možné zastaviť. Rusko, ale aj Ukrajina po zlyhaní Minských dohovorov boli pripravené podpísať mierovú zmluvu. Zrazu sa na Ukrajine objavil britský politik, brexitman Boris Johnson, ktorý vtedy zastával post britského premiéra. Jeho zásahom do rokovania znepriatelených strán boli zmarené všetky šance zastaviť konflikt, ktorý možno prirovnať len mlynčeku na mäso. Tisícky ľudských životov, tragédie rodín, zničené mestá, zbytočne obetovaný kus sveta, Ukrajincov, Rusov, masaker hodný druhej svetovej vojny. Studená vojna sa skončila. Začal sa písať nový príbeh tretej svetovej vojny, ktorá už prebieha. Zatiaľ bez nukleárnych zbraní.

Sťažovať sa Bohu je neskoro. Protestujúci hlas každého z nás by sa mal ozývať vždy tam, kde kvitne nenávisť a agresia. Týka sa to v prvom rade európskej politickej elity, ktorá národné štáty vlečie drzo a nekompromisne ku dnu. Vtiahli Európsku úniu do konfliktu, ktorý je pre Európanov sebazničujúci. Všetky doterajšie kroky EÚ vrátane sankcií proti Rusku, vojenskej podpory krvácajúcej a poníženej Ukrajine hrajú na mlyn transatlantickému zväzku, ktorý chce zničiť ekonomickú konkurenciu na európskom kontinente a zabrániť mierovej kooperácii s krajinou, ktorej veľká časť územia je súčasťou Európy. Pritom európski politici vrátane poslancov Európskeho parlamentu nie sú Bohom volený štáb mocných tohto sveta. Sú to len volení zástupcovia Slovákov, Čechov, Maďarov, Poliakov, Francúzov, Holanďanov, Španielov...tí rozhodujú o tom, kam sa bude náš starý kontinent s bohatou históriou uberať. Stále sú to len konkrétni ľudia, ktorí si od svojich voličov preberajú právo rozhodovať o ich osude. Nedovoľme tým, ktorí rozhodujú v mene „transatlantických majiteľov“ nášho sveta, aby riadili náš život. Stojí za to, zvážiť si, komu dať svoj suverénny hlas vo voľbách do európskeho parlamentu. Je to dlhá cesta, ale niekde treba začať. Európania majú na to spolu s ostatným svetom, aj radovými Američanmi, aby odvrátili katastrofu nukleárnej vojny. Zbytočne sa budeme rovnako ako prorok Habakuk sťažovať Bohu. Radšej pre to urobme niečo sami!

Ľubo Belák

10.3.2024