Nikoho neprekvapilo pokračovanie súboja národných a liberálnych politikov. V ostatných rokoch sa ako vírus rozmohla nenávisť medzi tými, ktorých si voliči zvolili nie preto, aby sa medzi sebou naťahovali o moc v štáte a vypúšťali jedovaté sliny na verejnosti. Určite väčšina, až na pár obyvateľov rómskych osád, išla k volebným urnám, aby sa konečne začalo vládnuť tak, ako sa patrí. Ako? Jednoducho venovať sa zlepšeniu základných životných podmienok a uskutočňovaniu predstáv väčšiny, ako a kam by malo Slovensko smerovať. Som presvedčený, že každý človek, až na pár masochistov, chce mať pokoj od politiky, venovať sa svojej rodine, práci a prípadným osobným cieľom a záľubám. Voliť len preto, aby nám bolo horšie, si hádam neželal nikto.

Zatiaľ to však vyzerá na premárnenú šancu. Ešte ani nebola potvrdená nová vládna moc, už sa rozhoreli vatry nenávisti a škandalizovania oponentov na oboch stranách politickej barikády. Čo alebo kto je tomu na príčine? Hľadať vinníka je takmer nemožné. Zvykli sme si na akýkoľvek BOJ PROTI. Namiesto toho, aby sme bojovali ZA NIEČO. Preto sa neustále hľadajú zámienky na otvorený súboj straníkov. Smutné na tom je, že diváci už vopred vedia, čo sa bude diať na scéne. Opotrebované slogany, nepravdivé tvrdenia a arogantné ponižovanie toho druhého.

Ak by sme sa venovali len komunikácii a osobným prejavom politikov, potom je tu vírus podobný pandémii. Jeho označenie je COVID MATOVIČ. Vírus choroboplodného prejavu, ktorý v spoločnosti vzbudzuje pozornosť. Nič nerieši, nič neponúka, vyhrieva sa na peci naloženej nenávisťou. Je to politický bulvár, ktorý síce do politiky priniesol istý Matovič z Trnavy, ale prevzali ho aj ďalší, vidiac úspech u divákov. Takýmto exemplárnym nasledovníkom je smerácky Ľuboš Blaha. Inak vzdelaný, inteligentný a pracovitý človek prevzal to, čo mu vynieslo vyše 200 000 voličských hlasov. Určite to nebolo len pre jeho politický program a neokomumistický postoj. Keby svoje myšlienky šíril umiernene, kultivovane a s citom pre empatiu, nikto si ho nevšimne. Nie je jediný. Je ich viac, ktorých možno postaviť do šíku trnavského „sedláka“. Volá sa to aj Haló efekt. V kultúrnej antropológii je to vyjadrenie situácie, keď sa prvý výrazný a hlasný prejav stáva určujúcim, ktorý väčšina obecenstva akceptuje ako pravdu.

Pri pohľade na politickú scénu, kde sa musia dostávať do sporu rôzne názory, je ďalším zapaľovačom vášní atmosféra vo svete plnom vojnových konfliktov, ekonomických kríz, fundamentalistických organizácií a v neposlednom rade aj geopolitický konflikt mocností. Jožo Ráž, ten spevák, kedysi spieval „Tak oblečme si dresy, keď sme takto v kope, aby bolo jasné, kto za koho kope“. Jeho výzva sa stala skutočnosťou. Naozaj sa vedie súboj bez dresov. Všetci sa tvária ako proroci a vykupitelia ľudstva. Pritom šíria zlo a nenávisť. V prípade okolitého sveta je to najmä súčasná moc USA na čele s prezidentom Joeom Bidenom a v Rusku militantná oligarchia s prorokom Putinom. Nič neriešia, len podnecujú ku konfliktom. Najnovšie sa k nim pokojne môže prihlásiť aj Izrael s vraždiacim vykupiteľom izraelského národa Benjaminom Netanjahuom. Umierajú tam ľudia, ktorí s konfliktmi nemajú nič spoločné. Podobných ohnísk, ktoré sú buď dočasne utlmené alebo len tlejú, je podstatne viac.

Samostatnou témou, ktorá osciluje v domácich slovných a názorových prestrelkách je Európska únia a NATO. Pôvodne úspešný projekt sa zvrhol na presadzovanie štátnych záujmov na úkor iných. Sebazničujúca politika Európskej komisie je tiež vírusom, ktorý podnecuje zápal mozgových blán obyvateľov Európy. Stačí vymenovať pár základných postojov, ktoré kopú zákopy po celej Európe. Je to v prvom rade masívny a nekontrolovateľný exodus migrantov (nie utečencov), konflikt na Ukrajine a tlejúca rozbuška v Kosove. Ale aj nekritické naštartovanie Zelenej ekonomiky (Green Deal), spory okolo klimatickej krízy, ktorú si mnohí zamieňajú s problémami životného prostredia. Doznieva aj sporný BOJ s pandémiou Covid 19.

Toto všetko máme naložené na stole v našej slovenskej kuchyni. Vlastne aj s tou kuchyňou je problém. Číro slovenský. Nevieme sa dohodnúť, čo znamená slovenská kultúra, o samotnom pojme kultúra ani nehovorím. Čerstvá ministerka kultúry si to hneď v úvode zavarila svojou komunikáciou priamo z ministerského kresla. Stačilo, aby sa obrátila na tých, ktorí nielen slovenskej kultúre rozumejú, ale ju aj napriek neprajnosti okolia robia. Pretože kultúra vo všeobecnosti je v prvom rade akýsi súbor základných hodnôt, ktoré si každý národ, spoločenstvo, etnikum, nesie vlastnou históriou. Na Slovensku to v umeleckej kultúre ako zhmotnení týchto hodnôt nie sú iba valašky a folklórne súbory. Je to aj výtvarná moderna, súčasná poézia, scénický moderný tanec, súčasný film a divadlo. To, čo musí byť v umení slovenské, je v prvom rade originalita a kvalita diela. Nestačí si dať na seba kroj, alebo zákonom stanoviť slovenské menu v slovenských reštauráciách. Žiaľ na Slovensku v novodobej histórii sa na kultúru vo všeobecnosti kašle. Potom tak vyzerá aj NE-kultúrny obsah nášho života.

Určite k neprajnosti slovenského osudu prispievajú aj médiá. Žurnalistika, ktorá by mala prinášať svetlo do tmy, degradovala na vojenské šíky. Namiesto prinášania pozitívnej energie vyháňa na ulicu nič netušiacich ľudí, ktorí sa nechajú uniesť pandémiou nenávisti. Neuvedomujeme si, že slovenské (?) médiá nie sú lokálnymi referentmi správ v uzavretom priestore svojich priaznivcov. Vstupujú do priestoru, kde existuje reálny spoločenský život so všetkými problémami, čo verejná scéna, či námestie prináša. Najsmutnejší je príbeh verejnoprávneho média, ktoré by malo byť vizitkou slovenskej kultúry, nástrojom zušľachťovania vzťahov, miestom pre významné osobnosti spoločenského života v tej najširšej pluralitnej diskusii. RTVS sa už dlho, vlastne od takzvanej Nežnej revolúcie, potáca medzi mantinelmi politikov, finančných skupín a spoločensko-ekonomických siekt, ktoré s týmto médiom mávajú na rôzne „strany“. Slovenský NÁROD by si zaslúžil mať konečne Národnú inštitúciu, ktorá napĺňa svoje kultúrne poslanie. Namiesto toho sa opäť hrá mariáš o politické ovládnutie televízie a rozhlasu. Tentoraz pre dvoch politických záujemcov.

Sme len na začiatku „novej“ cesty za „lepším“ životom. Aby to neboli len frázy, skúsme zabojovať ZA lepší zajtrajšok. Prvých sto hodín po voľbách to tak nevyzerá.

Ľubo Belák

15.11.2023