„Dňa 17. novembra, Hodžovo námestie, pred prezidentským palácom, o 16. hod.“ sa nesie správa sociálnymi sieťami, sms-kami. Pre zmenu nepôjde o testovanie národa na infekčnosť Covid-19. Pôjde o test spoločnosti, ako sa dokáže vzoprieť dnešným politikom, ktorí so šarmom diktátora dokázali opäť rozhnevať ľudí. Ako sa im to podarilo?

V prvom rade je to zbabelosť, ktorá poháňa radových poslancov schvaľovať nezákonnosť a obhajovať jediného človeka, premiéra Slovenskej republiky, Igora Matoviča. Politika, ktorému napriek tomu, že sám používa tony slov na vyjadrenie jednoduchej vety, pravdepodobne už nikto nerozumie. Pomaly sa stáva „kolom v plote“, podobne, ako pred 17. novembrom 1989 vtedajší generálny tajomník Komunistickej strany Československa Miloš Jakeš. Dejiny sa nevracajú späť, len sa opakujú. Nepoučení a nepoučiteľní nasadnú na „Loď, ktorá sa plaví do neznáma“ a „ktorú kapitán už dávno opustil“. Martin Sarvaš, slovenský textár a skupina rockerov okolo Maťa Ďurindu a Peciho Uherčíka už vtedy, v roku 1989, pesničkou vyjadrili historickú pravdu. Aj 17. novembra 2020 bude vládnuť novembrový chlad, možno s prívalom očisťujúceho dažďa. Rovnako, ako v roku 1989, do ulíc vyjdú ľudia, budú protestovať a žiadať zmenu. Až na malý detail. Pred tridsaťjeden rokmi občania chceli demokraciu. Nie preto, aby sa dostali k moci, ale aby mohli byť pri tom, keď sa o nej rozhoduje.  Kňažko, Budaj, Hoffman, Filip, superstars Nežnej revolúcie si „sľubovali lásku“. Máme, čo sme si sľúbili? Máme to, čo sme očakávali od demokratických volieb? Určite s láskou to nemá nič spoločné. Tridsať rokov čakania na zázrak nevyšlo. Bola potrebná svetová pandémia Corona vírusu, aby si ľudia uvedomili, aké je dôležité rozhodnúť sa, komu dať do rúk moc. Možno len dúfať, že si po tridsiatich rokoch uvedomili túto nečestnú hru.  Už pred dvoma rokmi, po rituálnej vražde mladého novinára a jeho družky, sa zaplnili námestia. Vtedy boli organizátormi protestov tí, ktorí dnes sedia v poslaneckých laviciach. Bol to prvý masívny pokus o vyjadrenie nespokojnosti od roku 1989. Aj ten bol zmanipulovaný na podporu podvodníka v prezidentskom paláci. Zmena znamenala zradu.

„17. novembra 2020, Hodžovo námestie, pred prezidentským palácom, o 16. hod.“ ďalší pokus o vyjadrenie protestu občanov. Pokiaľ v roku 1989 boli námestia presýtené empatiou a nadšením, v roku 2020 to bude nenávisť a agresivita. Niet sa čo čudovať. Dejiny sa nevracajú, len sa opakujú. Pokiaľ  vtedajší politici si uvedomili svoju prehru bez násilia, policajtov a armády, Igor Matovič a jeho akčná trojka začali zbrojiť. Ich výbava je pestrá. Od vyhlásenia núdzového stavu a zákazu zhromažďovania, cez políciu až po armádu sa chystajú ubrániť svoje kreslá. Kam sme sa to dostali? Žeby k novému začiatku? Ale s kým? Moderná spoločnosť, a k nej sa hlásime aj my, potrebuje konsenzus, dohovor, ako budeme spolunažívať, aby sme nemuseli opäť začínať od kyjakov a kameňov. Riešenie konfliktov a spôsob života upravujú dobré zákony. Je to jediná šanca, ako sa ubrániť proti samým sebe. Je to paradox, ale najväčším nebezpečenstvom pre človeka je človek. Príroda sa riadi svojimi zákonmi.

„17. novembra, Hodžovo námestie, pred prezidentským palácom, o 16. hod." s rizikom zásahu bezpečnostných zložiek, zatýkania, možno aj rán obuškom, sa môže skončiť demonštrácia, ktorú údajne organizujú skinheadi, fašisti a konšpirátori. Je to tak? Majú elektronické letáky s výzvou k odporu v rukách len extrémisti? Aspoň súčasný premiér a jeho otrocká koalícia to tvrdí s prísľubom tvrdej odvety. Potom prečo správu o novembri 2020 rozosielajú aj slušní občania Slovenska a je im jedno, kto sa na nepovolenej demonštrácii zúčastní? Netreba dlho pátrať a vytvárať konšpiračné teórie o spiknutí nečistých síl. Demonštráciu zvolal sám premiér Igor Matovič svojim spôsobom vládnutia, neriešením napätej situácie a nekonečným hľadaním triedneho nepriateľa. On chce priamo na ulici dokázať, že jeho tvrdenie o nepriateľoch štátu sa naplní. Sú to všetci tí, ktorí sa vraj nechajú manipulovať fašistami, extrémistami a v posledných dňoch aj opozičnými a mimoparlamentnými stranami. Neberie do úvahy tisíce tých, ktorým bez primeranej pomoci zakázal poskytovať služby v reštauráciách, hoteloch, športoviskách, kinách, divadlách a na koncertoch.  Tí nepotrebujú opozičných politikov, fašistov a extrémistov, aby vyjadrili svoj nesúhlas s vládnutím Igora Matoviča, odborníka na všetko,. Protest by sa dal vyjadriť aj iným spôsobom, kultúrnejšie, rozumnejšie. To však premiérovi, ktorý pozná len ulicu, nevyhovuje. Všetkých bez rozdielu svojimi vyjadreniami vyháňa na ulicu, jediné miesto, ktoré pozná ešte zo svojho predchádzajúceho pôsobenia v politike. Opäť sa ozvala jeho patologická stratégia obviniť všetkých, ktorí tam vyjadria svoj protest. Mýli sa. 17. november 2020 nebude o ňom a tých zlých, bude o premiérovi a všetkých ostatných.

ALEBO! Igor Matovič má šancu požiadať tých, ktorým bez akejkoľvek pomoci zakázal robiť koncerty, divadelné predstavenia a filmové premiéry, aby mu z antigenových testov za 43 miliónov eur postavili pódium, ozvučili celý priestor námestia na to, aby v žiare reflektorov sám na scéne dokázal obhájiť všetko to, čo doteraz urobil. Pod pódiom budú stáť všetci bludári, židojaštery, pseudovedátori, extrémisti, konšpirátori, fašisti spolu s nezaradenými divákmi  a budú sledovať posledný monológ kráľa Leara. Sám, v dvojúlohe kráľa a šaša, tragikomicky a kajúcne zhodnotí svoje obludné pôsobenie od marca 2020 a odíde. Je to len Utópia?

„Dňa 17. novembra, Hodžovo námestie, pred prezidentským palácom, o 16. hod.“ sa určite nič neskončí. Pred prezidentským palácom nebude stáť javisko a na ňom sa nebude vynímať postava premiéra vlády Slovenskej republiky. Budú tam len tí, ktorí nemajú inú možnosť, len protestovať.

Ľubo Belák

14.11.2020