Keď začiatkom dvadsiateho storočia Henri Poincaré skúmal pohyb troch telies netušil, že o sto rokov jeho objav neperiodicity pohybu vytvorí základ teórie chaosu, tak vďačnej charakteristike dnešných dní. Svet sa nezbláznil, len sa začal chovať podľa teórie efektu motýlích krídel. Čo majú krídla motýľa spoločné so životom ľudí, lepšie povedané s chaosom, v ktorom dnes ľudia žijú? Veľa. Efekt zamávania motýlích krídiel, metafora, ktorú použil Edward Lorentz vo svojej teórii komplexných systémov v roku 1961, môže o pár mesiacov vyvolať búrku v New Yorku. Alebo vznik snehovej vločky zas zapríčiní o nejaký čas pád lavíny. Príkladov v prírode je dosť. V ľudskej spoločnosti je to zložitejšie. Nikto z nás nevie predpovedať, čo zapríčiní človek svojim správaním, či už v súkromí, alebo na verejnosti. Rukolapné je to v politike. Politik zamáva svojimi motýlími krídlami, sľúbi zásadné zmeny, ktoré podľa neho naštartujú spravodlivejší svet a v lepšom prípade  o rok, dva, tri sa ukáže, že jeho presvedčivé sľuby nepriniesli nič. Jedným z účinných spôsobov ako presvedčiť voličov k jeho zvoleniu, je osvedčená predvolebná kampaň. S obľubou ju používajú obchodné domy, aby zvýšili predaj akéhokoľvek výrobku. Najmä takého, ktorý určite nepotrebujeme. Politik tak po čase odchádza do zabudnutia, a ak je šikovný, k svojmu odchodu si pribalí aj pár euro navyše, ktoré nenápadne vytiahol zo štátnej kasy. Jeho zamávanie krídlami zanecháva za sebou chaos a neistotu. Dá sa vôbec vyviesť spoločnosť z chaosu? Podľa mňa je to dôležitejšia otázka ako to, prečo žijeme a kam smerujeme.

Môžeme sa pochváliť, že u nás, na Slovensku máme svoj vlastný chaos. Ten je badateľný už pri porovnaní slovenskej Ústavy s možnosťami našej spoločnosti. V základnom zákone sa síce hovorí o bezplatnom zdravotníctve a práve na zdravie. Skutočnosť je však opačná. Nemocnice sú v havarijnom stave, s liekmi sa hrá prvá kšeftárska liga a každoročne prichádzame na to, že na naplnenie nášho ústavného práva nemáme peniaze. Rovnako je to so vzdelaním, kde nie sú peniaze  na nič. Na učiteľov, knihy, školy, internáty. V neposlednom rade je to aj sociálna starostlivosť o hendikepovaných ľudí, dôchodcov, deti, rodinu. Na nič, čo Ústava občanom sľubuje, nie sú peniaze. Preto sľubotechna politikov, že to vyriešia, je mávnutie motýlích krídel, ktoré v budúcnosti prinesie len ďalšie sklamanie a pár korupčných škandálov. Tie sa pomaly, ale iste vyparia do stratena. Niekto tomu hovorí zametanie pod koberec. Ale tam, na rozdiel od pary, sa to dá vždy nájsť. Do horiaceho ohňa chaosu prikladajú aj skupiny presadzujúce zákon o zákaze interrupcie a uzákonenie práv inak sexuálne orientovaných jedincov. Ako palivo im slúži nekonečný rad argumentov. Pritom je to jednoduché. Tak ako v otázke trestu za prechovávanie drog ide o spoločenský konsenzus. Buď sa dohodneme a väčšina bude za, alebo sa nedohodneme a spory budú dobrou kartou kampane politikov.

Ani cirkev nezaostáva pozadu v podnecovaní chaosu, ktorý dostatočne znervózňuje ľudí. Najprv to bola len katolícka cirkev, ktorá sa od Bezákovho vykopnutia z úradu arcibiskupa dostala až po kňaza a občianskeho aktivistu Kuffu. Ten chodieva do parlamentu, aby prejavil svoje postoje v otázkach prerušenia tehotenstva a odpor voči akejkoľvek snahe riešiť postavenie inak sexuálne orientovaných spoluobčanov. Prišlo to až tak ďaleko, že jeho úsilie je spájané s ľudáckou Kotlebovou stranou. Akoby Kuffove názory patrili do Biblie fašizmu, aspoň to tvrdia rozbehnutí neoliberáli. Tí nás zase chcú presvedčiť, že kresťanstvo v Európe je založené na fejku, falošnej informácii  o ukrižovaní Ježiša Krista a tým aj o kresťanskej Európe, ktorá je len nálepkou bez obsahu. V ostatnom čase sa k chaosu pridali aj evanjelici, ktorí sa začali medzi sebou hádať, kto ďalej povedie protestantskú cirkev svätú. Padli aj trestné oznámenia. Bože ochraňuj túto krajinu.

Po skúsenostiach so socializmom a súčasným kapitalizmom sa začínajú z politického prostredia sľubov vynárať nové cesty budovania akejsi novej spoločnosti. Už majú aj svoje názvy. Inkluzívny kapitalizmus a liberálna demokracia. Oba sú nezmyslom. Pri vytváraní nových spoločenských koncepcií sociálni inžinieri zabudli, že ľudstvo už prešlo niekoľkými experimentami. Robiť pokusy na ľuďoch je nekorektné mávanie krídel. Demokracia s prívlastkom liberálna je rovnaký nezmysel ako termín slobodná sloboda. Demokracia je iba demokracia, správa vecí verejných tak, aby sa na nej mohol prostredníctvom voľby zástupcov a v medziach vše platných zákonov slobodne zúčastňovať každý občan krajiny. Ak je termín liberálna demokracia len akousi zásterou pre neomaoistický koncept beztriednej spoločnosti v mene kultúrnej, či inej revolúcie, je to cesta do pekla. Rovnako nezmyselný je inkluzívny kapitalizmus presadzovaný Poliačikovou stranou Progresívne Slovensko, kde podľa nich voľný trh bude vytvárať dostatočný zisk pre všetkých bez spoločenských konfliktov a sporov. Spustenie ktoréhokoľvek politického konceptu je neprijateľné. V politickom živote sme odkázaní na konsenzus, hľadanie možnej dohody väčšiny ľudí.

V súčasnosti prišlo do módy rozdeľovať ľudí na slušných a neslušných. Pravidlo, ako to dosiahnuť neexistuje. Tak si ho načas vytvorila malá skupina nespokojných nadšencov a IT podnikateľov, ktorí za pomoci vlastných, platených  médií nahlas zamávali krídlami. Musí sa priznať, že ich mávanie v mohutnej mediálnej kampani si všimlo veľa ľud. Svojou prítomnosťou na protestných demonštráciách dali najavo nespokojnosť v dobrej viere, že nejde o stranícke záujmy. Na ich čelo sa „prekvapujúco“ postavil „nestranícky“ prezident s pochybnými vyjadrovacími schopnosťami a pochybnou minulosťou daňového podvodníka. Heslo, „Nie sme strana, len vyjadrujeme vôľu ľudu“ dlho nevydržalo. Blížia sa komunálne voľby a s farbou sa muselo vyjsť na ulicu. Zo skupiny organizátorov demonštrácií Za slušné Slovensko sa vykľula politická iniciatíva spolu s novovzniknutou bezfarebnou prezidentskou stranou Progresívne Slovensko, ktorej názorovo sekunduje nezávisle sa tváriaca Beblavého Spolu – občianska demokracia. Je nepochopiteľné, že v tomto zoskupení nespokojencov, politikov a médií ako trvanlivé pečivo leží na pulte heslo „S Kiskom a nikdy inak“. Dokonca aj vzdelaní a rozumní ľudia sa pridali na stranu nečitateľného politického hnutia, ktoré v mene ideológie Otvorenej spoločnosti sype oheň a síru na politické okolie. Jediné, čo ľudí na ulici spája, je určite otrávené prostredie Slovenska korupciou, klientelizmom a aroganciou vládnucej moci.

Do hrnca chaosu významne prispievajú médiá. A to všetky, ktoré zverejňujú svoje jedine pravdivé správy na internete, v novinách, televízii, alebo rozhlase. Pôvodne mienkotvorné noviny a dnes už stredoveké elektronické médiá, začali vydeľovať mediálnu scénu mierkou na pravdu a lož. Dokonca vznikajú aj zoznamy informačných kanálov, zväčša na webe, ktoré sú označované za škodné. Nie je to len Slovenská špecialita. Je dobre známy prípad amerického moderátora Alexa Jonesa, ktorého už zablokovali na Facebooku a Spotify. Autor konšpiračných teórií je skôr šoumen ako politický komentátor. Stačí si pozrieť jeho vtipný dialóg s novou elektronickou hračkou Amazon Echo, inteligentného elektronického partnera, ktorého sa spýtal, či je zamestnaný v CIA. Hračka neodpovedala, jednoducho skolabovala a sama sa vypla. Mediálny svet a moc sociálnych sietí sa jeho Infotainmentu obáva. Alebo sa ho priamo bojí tajná služba?  Táto informačná vojna žiaľ nepriniesla nič pozitívne. Ľudia, čitatelia, diváci a poslucháči si aj tak vyberajú noviny, rozhlasové vysielania, televízie a webové stránky podľa vlastnej vôle. Doby, keď bol mediálny priestor jednofarebný, v časti sveta dokonca cenzurovaný, sú len spomienkou na minulé tisícročie. A aké sú dôsledky? Nikto už ničomu neverí, prípadne verí všetkému. Jeden druhého podozrieva z falšovania informácií. Tie padajú ako prezrelé hrušky zo stromu. Už nie sú vhodné ani na zjedenie. Platí to a zároveň platí iné. Aj tu si treba pripomenúť Doublethink z Orwellovho románu 1984. Hovorí o jave zdvojeného myslenia. Je to schopnosť mať v hlave dve protichodné myšlienky a veriť, prípadne neveriť obom zároveň. Tam niekde smeruje mávanie médií krídlami.

Do tohto informačného chaosu vhodne zapadajú kriminálne príbehy, ktoré píše náš súčasný život. Z tragédie vraždy sa robia politické transparenty a znevažuje sa dôstojnosť obetí. Vypátranie vrahov je v rukách štátu, ktorý neraz zlyháva, ale nie je argumentom na predčasné voľby. Rovnako je na tom slovenská tajná služba, ktorá asi namiesto toho, aby jej tajní pracovníci načas, čestne a kvalitne špehovali celý národ vrátane skorumpovaných politikov, čaká, kedy jej niekto niečo nariadi. Keď šéf tajnej služby má odpovedať na otázku novinárov, či vedel o únose akéhosi Vietnamca, ktorého ministerstvo vnútra bezplatne prevážalo našim lietadlom do Moskvy, vyhovorí sa na nemeckých kolegov, ktorí našich tajných pracovníkov mali informovať. Rozhorčene deklaruje, že povinnosť, aby sa tajní pracovníci začali o únos zaujímať, im nikto nenariadil. Pre naše bezpečnostné zložky platí známa teoréma z logiky „Keď sa nenašla mŕtvola, tak nebola spáchaná žiadna vražda“. Bývalý minister vnútra, ktorý v tom čase ministroval, pred kamerami už vyzerá ako uštvaná zver a z posledných síl hrá divadlo na detektor lži. Vie, že je to zbytočné, ale inak nevie zakryť dôvod, prečo sa Slovensko zapojilo do európskeho transportu uneseného bezvýznamného Vietnamca. Podľa všetkého to bol opäť len dobrý vietnamský kšeft pre ministrovych podnikavých priateľov, kde mali vzniknúť štátno-súkromné lukratívne firmy bez výberového konania a verejnej súťaže. Niečo za niečo. Jeden tajný transport uneseného Vietnamca šéf vnútra vymenil za niekoľko štátnych vietnamsko-slovenských podnikov.  

Aby bol chaos dostatočne okrídlený, vstupuje do nášho života hra na veľký svet. Odráža sa to v otázke „USA, alebo Rusko?“, „Trump, alebo Putin?“, „NATO, alebo NE-NATO?“, „Gripeny, alebo F-16?“. Slovensko už asi od čias Svätopluka bolo zahnané do sporu o stred Európy. Kto sú naši priatelia a kto nepriatelia? Kto je zradcom národa a kto hrdinom? Neuvedomujeme si, že naša 5 miliónová krajinka je bezvýznamným hráčom na svetovom globálnom ihrisku. Máme historicky zlé skúsenosti s Rusmi, Francúzmi, Angličanmi, Maďarmi, Poliakmi, Nemcami, Američanmi..... Ale zároveň máme dobré skúsenosti s Rusmi, Francúzmi, Angličanmi, Maďarmi, Poliakmi, Nemcami, Američanmi..... Našim jediným správnym zamávaním krídiel je byť, pokiaľ sa dá, ústretoví na všetky strany. To však nie je na Slovensku v móde. Sme vydieraní zo všetkých strán. Nútia nás prijať medzinárodné sankcie len tak, bez relevantných dôkazov, podobne, ako sme slepo a na základe falošných informácií súhlasili s vojnou v Iraku. Akoby tu proti sebe hrali hokejový zápas rusofili na jednej strane a Zväz priateľstva s USA na druhej strane. Prísediaci diváci nerozumenú ani jedným, ani druhým. Nevedia komu majú fandiť. Chaos je v médiách dostatočne kŕmený ruskými špionážnymi aférami, hackerským ovplyvňovaním volieb prezidenta v USA, pokusom vraždy sovietskym novičokom a motorkármi, ktorí napriek tomu, že sú Rusi, jazdia na amerických harleyoch. Dobré by bolo, aby si všetci vypočuli argumenty filmového režiséra Emíra Kusturicu a českého exprezidenta Václava Klausa, ktorí pripomínajú, že Rusko už nie je ZSSR a Krym nie je Ukrajina. Zrazu sú poniektorí rozhorčení, že sa poslanec Národnej rady Peter Marček vyberie na Krym, ktorý oficiálne Slovenská republika ako súčasť Ruska neuznáva. Neberie sa do úvahy jeho slobodné rozhodnutie navštíviť krajinu, ktorá dnes rozdeľuje svet na dve časti. Možnože práve takéto mávnutie krídla naštartuje obnovenie dôvery dvoch nezmyselne znepriatelených a spolitizovaných svetov. Ani na Američanoch nezostala nitka suchá. Americký prezident Donald Trump (nie fasfood McDonald´s) prekáža naším neoliberálnym intelektuálom, ktorí si nevedia vynachváliť bývalého prezidenta Baracka Obamu. Ignorujú to, že väčšina Američanov na neho nespomínajú v dobrom. Naopak Trumpov patriotizmus je doma populárny. Už aj eurokomisári sa mračia na politiku nového šéfa vo Washingtone. Trump si začína vo svete hľadať nových partnerov a kašle na Európu. Rovnako chaoticky vnímame našu účasť v NATO – medzinárodnej obrannej organizácii, ktorá doteraz nikoho nebránila. Ak si nakreslíme mapu aktivít jej ozbrojených síl, tak len ťažko môžeme hovoriť o obrane štátov Aliancie. Aj účasť Slovenska v NATO je skôr obchodnou záležitosťou, kde, koľko a za čo kúpime štrnásť bojových tryskových lietadiel. Pritom ich nemáme ani kde naštartovať, aby stihli preletieť ponad Dunaj, Malú Fatru a Vihorlat. Nehovoriac o faktúre za lietadlá vo výške miliardy eur, ktoré aj tak nemáme. Aby sme dokázali svetu, že aj my sme „vojenská veľmoc“, tak nezmyselne vyvíjame nové obrnené transportéry v čase, keď sú už vo svete dávno vyvinuté, odskúšané a bojaschopné. Keby to nevyšlo a transportéry by sme nevyrobili, tak sme aspoň dali našincovi zarobiť(?).

Naša geografická, politická a historická poloha nás neustále stavia pred dilemu, čo o nás hovoria iní. Neraz to prerastie do vnútornej hádky odkiaľ sme prišli, čo tu robíme, a kam kráčame. Je to najmä spor o naše slovenské dejiny. Motýlie krídla už dávnejšie kmitajú pri návratoch do minulosti, najmä do čias druhej svetovej vojny,  Slovenského štátu, niekedy nazývaného prvá Slovenská republika. Nevieme sa zhodnúť ani na tom, či sme vtedy boli klérofašisti, partizáni, čechoslovakisti, antisemiti, alebo len tak, slovenský ľud. Škodoradostne niektorí tvrdia, že sme neboli ničím. Aj letopočet Slovenskej republiky sa datuje až od roku 1993. Preto sa v súčasnosti otvára Pandorina skrinka autentického nacionálneho (fašistického) socializmu. Namiesto toho, aby sme niečo proti tomu urobili, vydávame zákony, ktoré sa skôr podobajú návodu, ako obísť zákaz propagácie fašizmu. Nestačí v dobe, keď sami Nemci uvoľňujú používanie svastiky v počítačových hrách, zakazovať akékoľvek fašistické označenia. Fašizmus nebol o odznakoch a výložkách, ale o strate dôvery občanov v štandardné politické strany tridsiatych rokov. Rovnako sme si už zvykli na nálepku nacionalizmu. Pritom ide o jav, ktorý aj dnes pestujú všetky európske, ázijské, americké, a ostatné národy sveta. Kultúra je nielen akýsi ornament, vyšívané rukávy a perečko za klobúkom, ale súhrn hodnôt morálky, humanizmu, spravodlivosti, ľudských práv, ktorý z ľudí utvára autentickú spoločnosť. Určite k nim patrí aj národná hrdosť. Ľudia na Slovensku nielen bývajú, zakladajú rodiny, rodia sa a umierajú, ale majú aj svoj osobitý jazyk, spôsob života, tradície a vlastné dejiny.  Preto je nepochopiteľné, že aj v Európe, kolíske klasickej kultúry sa udomácňuje názor o akomsi miešaní kultúr do jedného vreca. Liberálny multikulturalizmus je bezcenný štadión naplnený potácajúcimi sa jednotlivcami, ktorí k sebe nepatria. Určite aj to ovplyvňuje štátnu starostlivosť o umeleckú kultúru. Máme umelecké inštitúcie a fondy, ktoré sa majú starať najmä o pôvodnú tvorbu a jej interpretov. Zlým príkladom je opera Slovenského národného divadla, kde sa v ostatnom čase dramaturgia opiera o svetový repertoár, angažuje zahraničných spevákov, dirigentov a v hľadisku sedia diváci z neďalekej Viedne. Určite sa tešia z návštevy Slovenského národného divadla, kde si môžu pozrieť operu s medzinárodným obsadením za podstatne nižšie vstupné ako vo Viedni. Prečo? Pretože naša vrcholná scéna je dotovaná z rozpočtu Slovenskej republiky, z našich daní. Kde sú potom naši speváci, hudobníci, režiséri? Sedia na vrátnici SND a čakajú, kedy prídu na rad. Je niečo choré v štáte Slovenskom.

Ľudstvo sa stáva na Zemi nepohodlným nájomníkom. V chaose spotrebného života produkuje stále viac odpadu. Podľa tvrdenia vedcov to má za následok fatálne klimatické zmeny. Na rozdiel od nich väčšina politikov buď tvrdí niečo iné, alebo stav životného prostredia im nič nehovorí. Pílime si pod sebou konár prežitia. Ničíme lesy, upravujeme prírodu na obraz otroka, sluhu človeka. Je to omyl. Nikdy sa to nepodarí. Príroda si doteraz poradila so všetkým, aj s človekom. Nie sme pánmi sveta. Sme len anomália v ríši živočíchov. Dostali sme do daru vedomie, ktoré stále intenzívnejšie používame na sebazničenie. Tento paradox je tiež súčasťou chaosu, kedy nevieme, ktoré mávnutie krídla bude mať za následok konečné odstránenie ľudstva z modrej planéty.

Teória chaosu funguje ako vplyv nezamýšľaných dôsledkov. V matematike, alebo fyzike je to jednoduché. Tam na všetko musí byť dôkaz a dá sa predpokladať, čo ovplyvní proces, ktorý totálne zmení výsledok. V spoločnosti nevieme, čo spôsobuje následky v budúcnosti. Ako sa vysporiadať s chaosom? Je vôbec možné zmeniť poriadok, lepšie povedané neporiadok panujúci v spoločnosti? Teórií je viacero. Dve z nich stoja protichodne oproti sebe.  Je to možnosť prispôsobenia sa spoločnosti prostrediu evolučným spôsobom na jednej strane a zápasu konfliktov prerastajúcich do revolúcií na strane druhej. Určite pri všeľudovom referende by vyhrala evolúcia, ktorá dokáže riešiť problémy zachovaním prírodnej rovnováhy. Revolúcií, zväčša krutých,  ľudstvo zažilo už dosť. Revolucionári tvrdia, že to spoločnosť posunulo ďalej. Otázkou je, ktorým smerom a koľko životov to stálo.

Futurológ Bruno Marion odmieta tvrdenie Thomasa Friedmana, že svet je plochý a že vznikne len jeden nový systém podobný McDonald´s, sieti rýchleho občerstvenia. Podľa Mariona ich bude niekoľko a budú žiť vedľa seba. Sám hovorí:“ A tak, aby sme sa z tohto chaosu dostali, musíme každý v sebe nájsť ten skrytý poriadok. Každý si musí nájsť svoj sen a ísť za ním. Napísať si ho a každý deň si ho opakovať. A mať sen nielen pre seba, ale aj pre svoju komunitu, firmu, národ. Dnes potrebujeme zmeniť naše správanie, aby sme zmenili proces autoamplifikácie. A k tomu musíme zmeniť maličkosti. Žite svoje sny a opakujte si ich každý deň. Pretože opakovanie malých zmien môže spustiť veľkú zmenu, ktorá vyvolá nový rovnovážny stav. To sa v teórii chaosu nazýva efektom motýlích krídel. Mávnutie motýľa však môže na druhej strane sveta spustiť tsunami.“

11.8.2018

Ľubo Belák