Dnes už pamätné májové vystúpenie nášho slovenského prezidenta sa nieslo v duchu vyznania (citát)„že budem premýšľať, ako najlepšie využiť autoritu a dôveru veľkej časti verejnosti.“ Otázkou je, čo robil doteraz?

Treba priznať, že takého prezidenta, akým bol, vlastne ešte je pán Kiska, sme doteraz nemali. Pripomeňme si úvod článku 101 Ústavy SR, kde sa hovorí: „Hlavou Slovenskej republiky je prezident. Prezident reprezentuje Slovenskú republiku navonok i dovnútra a svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov. Prezident vykonáva svoj úrad podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie je viazaný príkazmi.“ Rovnako zaujímavé je ustanovenie, že:“ Prezidenta možno stíhať iba za úmyselné porušenie ústavy alebo za vlastizradu.“. Čo z toho vyplýva? Prezidentom sa teoreticky môže stať ktokoľvek, bez ohľadu na páchanie trestnej činnosti, alebo podvodu. Dokonca sa od neho nevyžaduje ani výpis z registra trestov, či potvrdenie o riadnom zaplatení dane.

 Pre súčasného prezidenta hneď úvod článku 101 Ústavy SR bol nesplniteľný. Ako prezident, Kiska svojim rozhodovaním nezabezpečoval riadny chod ústavných orgánov. Bol hlavným ohnivkom vládnej krízy, počas ktorej razantne rozdelil spoločnosť pod heslom „Za slušné Slovensko“, ktoré si vypožičal od protestujúcich študentov z námestí. Na pár týždňov zneistil celý vládny kabinet, ktorý sa namiesto vlastnej práce venoval pletkám s komediálnymi výmenami ministrov a predsedu vlády. Na druhej strane mu treba priznať nezvyčajnú autonómnosť vo svedomí a presvedčení, ktoré prirovnal výroku W. Churchilla, že „Len hlupák nemení svoje názory.“ Vlastný názor by mal podľa všetkého vychádzať z vlastného presvedčenia. Alebo, žeby zmenil za tých pár mesiacov prezidentovania aj svoje presvedčenie?

Kiska podnikateľ si bol vedomý pri nástupe do funkcie prezidenta, že sa stáva imúnnym voči zákonom Slovenskej republiky. Z ústavy nie je zrejmé, či môže byť priamo trestne stíhaný za vlastizradu, či iný trestný čin proti republike. Žalobu podáva parlament s dvojtretinovým súhlasom. Nanajvýš mu hrozí desaťnásobná pokuta za prekročenie finančných prostriedkov spotrebovaných na predvolebnú kampaň. Podľa súčasných zistení o výške prostriedkov na svoju kampaň, by mal Slovenskému štátu zaplatiť pokutu desať miliónov eur. Ale čo je to za sumička, ktorú by mu, nebyť politických zlyhaní, s radosťou zaplatili jeho mecenáši! V najhoršom má ešte na účte odložených desať miliónov z predaja svojich úžerníckych splátkových firiem VÚB v roku 2005. Navyše jeho ESET sieť mu vytvorila komfortné prostredie na realizovanie svojej politiky. O morálke nemôže byť ani reč, pretože Kiskove úvery s 30 percentným úrokom v nebankovke možno bez hanby považovať za úžeru. Jeho Consumer Finance Holding bol aj v hľadáčiku Slovenskej obchodnej inšpekcie, ktorá spoločnosti vyrubila mastnú pokutu. Jedným z argumentov bolo, že: „o skutočnej cene a podmienkach spotrebiteľského úveru sa spotrebiteľ dozvedel až zo splátkového kalendára, ktorý je mu však doručovaný až po podpise zmluvy, kedy už nemôže zrušiť účinky svojho konania“. Ak k tomu prirátame podvod na uplatnení neoprávnených výdavkov v KTAG, s.r.o. vo výške jedného milióna, ku ktorému sa dodatočne priznal až po zistení daňového úradu a čudný nákup ukradnutého pozemku vo Vysokých Tatrách, obraz Dobrého Anjela sa rozpadá.

O tomto všetkom určite začal Kiska premýšľať ešte skôr, keď sa ako „dobre nastavený“ prezident novej politickej vlny na Slovensku dopustil vážnej chyby. Akej? V zúfalom zápase s profesionálnymi politikmi sa započúval do nekompetentných rád svojich poradcov a autorov vlastných(?) prejavov a predčasne spustil politickú kampaň, ktorá rátala nielen s pokračovaním Kisku ako prezidenta, ale aj zviditeľnením jemu blízkej novej politickej strany. Tá mala vziať vietor z plachiet nešťastnej súčasnej opozície, ktorá v politickej kríze na jar 2018, zohrala úlohu štatistu. Jej snaha o naskočenie na rozbehnutý vlak Progresívneho Slovenska a Trnkovej Nadácie Zastavme korupciu nevyšla. Našťastie, či na nešťastie, Kiska predčasne zabodoval pri svojich požiadavkách po tragickej vražde mladého novinára a jeho družky, ktoré deklaroval v priamom prenose. Jedným z riešení mocenskej krízy mali byť podľa neho predčasné parlamentné voľby. Tie však neboli v pláne novej politickej úderky. Progresívne Slovensko, strana založená podporovateľmi prezidenta a účelovo vytvorená ako budúci Kiskov partner po voľbách v roku 2020 ešte nestačila ani vystrčiť nos, či zareagovať na politickú situáciu a takmer so stopercentnou istotou by sa do parlamentu v prípade predčasných volieb nedostala. Na niekoho pokyn (? sociálnych inžinierov) zaradil Kiska spiatočku, čo zaskočilo aj organizátorov protestov „Za slušné Slovensko“ , ktoré vedome prerástli do politickej roviny.  Heslo „Za predčasné voľby“ bolo treba rýchlo stiahnuť. Protesty sa na chvíľu zastavili a nakrátko nanovo rozbehli už bez zle načasovanej požiadavky. Prečo? Pre starých, ale aj pre nových politikov boli predčasné voľby „predčasné“. V tom si boli Fico s Kiskom pri abdikácii premiéra určite zajedno.  Verejnosťou požadované zásadné zmeny, mali prísť až s voľbami v roku 2020 s obnoveným prezidentom Kiskom (2019) a novou krištáľovo priezračnou víťaznou politickou stranou.

Kto to celé zbabral? Podľa uvedených faktov to s istotou bola úderka Kiska & sociálni inžiniéri v sieťke ESET. Ľahké to nemali ani takzvané mienkotvorné denníky, ktoré museli v tomto chaose manévrovať od mantinelu k mantinelu. Stránky prepchané jednostrannými prokiskovskými a antificovskými článkami sa zrazu vyparili. Zostali už len údaje o preferenciách, kde sa zatiaľ stále v desiatke „zázračne“ objavuje aj Progresívne Slovensko, strana, o ktorej nikto nič nevie. Zmeniť smer rozbehnutému vlaku nie je otázkou pár dní.

Preto si pán prezident Kiska položil filozofickú otázku QUO VADIS. Prvé rozhodnutie nekandidovať za prezidenta má za sebou. Ísť do nových prezidentských volieb s takýmto nákladom politických zlyhaní sú vyhodené peniaze. Zostáva už len druhá časť tak dobre vymysleného politického nástupu. Uhrať novú politickú stranu vo voľbách 2020. Najbližšie sa to ukáže pri novembrových komunálnych voľbách 2018, ktoré budú najmä pre nové strany skúškou úspechu. Preto aj druhé „prekvapujúce“ vyhlásenie Kisku o čakaní na komunálne voľby prezidenta bolo pochopiteľné. Ak to nevyjde s novou stranou v komunálnych voľbách, tak to takmer s určitosťou nevyjde ani s novou stranou v parlamentných voľbách.  V zálohe je konečný, záchranný krok, vstup mediálne známej, a časťou spoločnosti akceptovanej postavy politika Kisku do niektorej z terajších parlamentných strán (či neparlamentných?). Budú ho potrebovať? To sa spýtajme ich náčelníkov, pretože predvolebná kampaň 2020 už začala.

Kiskovi nakoniec zostane premýšľať, čo bude robiť ďalej. V politike to zatiaľ skončilo neslávne, v podnikaní sa dostatočne zdiskreditoval a na umeleckú dráhu nemá talent.

22.5.2018

Ľubo Belák