nedá mi trochu nerozšíriť moju odpoveď na tvoje slová "Ľubo je mi ťa ľúto. Škoda. Mal som ťa rád." , ktoré si ako reakciu na môj blog o prezidentovi Kiskovi zverejnil ako poznámku na mojej facebookovej  stránke. Z toho som vyrozumel, že ma už nemáš rád preto, lebo som vyjadril svoj názor. Vzal som to na vedomie, ale nestačí len počúvať, potrebné je aj odpovedať.

Z toho som vyrozumel, že ma už nemáš rád preto, lebo som vyjadril svoj názor. Vzal som to na vedomie, ale nestačí len počúvať, potrebné je aj odpovedať.

Ty a viacero umelcov, zväčša divadelníkov a tých, ktorí sa pravidelne objavujú v televíznych seriáloch sa na námestiach ostro stavajú Za slušné Slovensko. Z toho usudzujem, že som asi NESLUŠNÝ, pretože som kritický k celej politickej zostave nielen na parlamentnej pôde, ale aj v prezidentskom paláci. V piatok ste stáli na pódiu, ktoré nie je divadelné a ani to nie je televízne štúdio. Je to ulica, kam sa zneužitím smrti na základe konšpiračného príbehu preniesla politika z parlamentu na verejnosť. Tentoraz ste nemali v rukách scenáre, ale prihovárali ste sa  vlastným jazykom s dostatočným pátosom a zamračeným pohľadom. Začali ste hrať úlohy morálnych autorít, ktoré jediné majú dekrét na pravdu a spravodlivosť. Tak ako to vidím ja, je to žiaľ len otvorený prejav pokrytectva. To čo píšem nie je, a asi ani nebude vnímané tak, aby ti to vyhovovalo. Navyše asi stratím ďalších pár priateľov z hereckej brandže, ale nie je to moja chyba. Rozdeľovať ľudí na slušných a neslušných si vybrali spolu s tebou. Nie ja. Preto tebe, ale aj ostatným sa zverujem so svojimi pochybnosťami o správnosti vášho obsadenia do úlohy morálnych autorít. Mám na to dôvod, aj keď sa nepovažujem za žiadnu morálnu autoritu. V súčasnosti ju majú len anonymné tváre na námestiach, kde sa oprávnene dožadujú zmeny v službe, ktorý štát prostredníctvom politikov a úradníkov zabezpečuje. Rovnako bolo nevyhnutné postaviť sa proti strachu, ktorý vyvolala smrť dvoch mladých ľudí. To, že ju hneď spočiatku na základe pochybného vyhlásenia policajného prezidenta konšpirátori spojili so štátnou mocou nebola práca nespokojných občanov, ale politických teroristov. Skončilo to tak, že sa na ulici objavil plagát s fotografiou premiéra Fica s nápisom VRAH. Bez ukončeného vyšetrovania polície, bez zistenia motívu vraždy si aj ty svojim postojom odsúdil človeka, premiéra neraz oprávnene kritizovaného, za niečo čo nespravil a ani pochybné konšpiračné teórie to nedokazovali. Jednoducho ste si vy, morálne autority, naprojektovali verejného nepriateľa, VRAHA, číslo jeden.

Tu sú dôvody pochybnosti o tzv. morálnych autorítách, medzi ktoré sa rátaš podľa tvojho vystupovania, ale najmä tvojim zľutovaním sa nado mnou aj Ty. Navyše si sa vzdal aj priateľstva so mnou.

V roku 1989 som bol jedným z tých, ktorí ešte v čase, keď nebolo nič isté, stál s Andym Hrycom pri tribúne, kde rečnil Kňažko s Budajom. Priniesol som tam vyjadrenie Zábavnej redakcie vtedajšej Slovenskej televízie, kde všetci starší súčasní herci začínali. Nepamätám si, že by si tam stál aj ty, a vtedy to bolo určite potrebné, pretože sme otvorene a s hrozbou tvrdej odplaty nad našimi hlavami žiadali zmenu spoločenského poriadku, zmenu charakteru štátu. Z totality na demokraciu. To sa podarilo a dnes v politickej súťaži sa môže každý vo voľbách slobodne rozhodnúť. Navyše sa ľuďom rozviazali jazyky a mohli sa konečne slobodne vyjadrovať aj na verejnosti a v médiách, nielen pri pive a doma v rodine. Vy, herci, a nielen herci, ste dostali možnosť napĺňať demokraciu aj na pódiách, kde to nie je zaplatené. Akosi po čase váš elán vypršal. Mečiarizmus ste spokojne prežili s možnosťou hrať to, čo vám oslobodená dramaturgia priniesla. Už vtedy si bol jedným z tých, ktorý odišiel z divadla za lepšie platenými možnosťami. Vôbec ti to nezazlievam a urobil by som to aj ja. Keď sa  bolo treba verejne, aj na ulici postaviť proti krutosti moci, a naozaj to nebola ľahká doba, akosi ťa nebolo veľmi počuť. Sám som na vlastnej koži zažil hearing vo Washingtone, kde som ako konateľ začínajúcej záhradnej televízie pri stretnutí s jednou americkou senátorkou musel vysvetľovať, čo to na tom Slovensku stvárame. Po návrate domov som sa vlastne druhýkrát narodil. Za podpory mnohých vznikla CITY TV, regionálna televízia bez peňazí, ale s otvorenými dverami. Bolo nás pár. Tono Mrázek, Siloš Pohanka a Jano Budaj. Vtedy sme o Markíze a JOJ netušili. V malom štúdiu v Bratislave sa vystriedali všetci politici, až na Mečiara. Ten televíziu zakázal. Bolo to miesto, kde som sa poslednýkrát stretol Jankom Langošom.  Dobre si na to pamätá aj Jano Budaj. Vysielali sme asi pre milión potencionálnych divákov. Slobodná, chudobná, ale nádherná záhradná televízia bola z vyššej moci zrušená. Nikto z hercov „morálnych autorít marca 2018“ sa tam neukázal. Nasledovali nové voľby. Aj na tých som sa aktívne zúčastňoval. Mikuláš Dzurinda dokázal zjednotiť všetkých, čo mali ruky a nohy, aby zastavil prepad Slovenskej republiky.  Najaktívnejším bol Milan Markovič. Brázdil s politikmi Slovensko, a významne sa zaslúžil o to, aby sme ústavnou formou a v prípade Milana aj s humorom a vtipom prekonali toto burčiakové obdobie demokracie. Kde si bol vtedy ty? Proti Mečiarovi si sa verejne postavil až minulý rok po nakrútení podpriemernej filmovej agitky, kde si stvárnil predsedu HZDS. Som si istý, že za peniaze, nie pre spravodlivosť. Tá sa nikdy nenaplnila.

Život išiel ďalej. Menili sa politici, vlády, parlamenty, prezidenti. Akosi sme si zvykli, a súčasťou toho zvyku boli aj herci, ktorí dostávali stále viac príležitostí v divadle, ale najmä v televízii a filme. Rozbehli sa firemné večierky obsadené novými milionárskymi tvárami, ktoré statočne v pozadí kšeftovali so štátom. Ani jednému z vás neprekážalo, že ste na nich za dobré peniaze účinkovali . To, že pán Rybníček zdevastoval Slovenskú televíziu a v niektorých prípadoch zaviedol cenzúru na dokumentárnu a publicistickú tvorbu vám bolo jedno. Nehovoriac o úpadku pôvodnej televíznej tvorby, kde sa z brehov vylial umelecký brak. Takmer všetci, čo dnes na ulici hráte svoje úlohy morálnych autorít sa tam pravidelne objavujete. Ani to však nemôžem nikomu zazlievať, pretože treba z niečoho žiť a určite, keby ma niekto obsadil, tak by som to prijal aj ja. Mám rodinu, vnuka a šťastnú rodinu, ktorá chce žiť v dostatku, ale najmä v bezpečí. Žiaľ tento druh marketingovej drámy devastuje vzťah verejnosti ku kultúre. Dávnejšie, dnes už bývalý minister kultúry Marek Maďarič sa verejne ohradil proti takémuto umeleckému braku, ja hovorím odpadu. Pozastavil sa nad umelcami, aj hercami, že nič proti tomu nerobia.  K tomu sa ozvali dvaja ľudia, ktorí v umení pracujú. Michal Hvorecký a ja. Vy, myslím tým tých, ktorí dnes manipulujú s termínom morálna autorita ste čušali. Bolo vám to jedno. Navyše to bola téma, ktorej rozumeli len tí, ktorým v našej spoločnosti o niečo ide. Samozrejme to schytal tak trochu nespravodlivo Marek Maďarič, pretože, aspoň ja som namietal, že akákoľvek snaha o kvalitu stroskotá v televíziách, na ktoré v demokracii majú dosah predovšetkým politici.

Aby som ťa nezdržoval, spomeniem len pár ďalších občianskych aktivít, na ktorých si ty a všetci tvoji partneri s vysačkou „morálna autorita“ chýbali. Súboj spisovateľov o spisovateľský dom v Budmericiach s vtedajším ministrom kultúry za SAS Danielom Krajcerom, ktorý sme v Slovenskom centre PEN rozbehli spoločne s Gustom Murínom, herci odignorovali. Bol tu protest SME TU EŠTE MY, keď sa verejnosť postavila proti spôsobu vlády Ivety Radičovej. Bol som sám, keď som sa ohradil voči rozkrádaniu štátnych peňazí a nedôstojnému správaniu pána Sulíka zo SAS, ktorý neváhal v mene svojho ega odpísať vládu. Ivety, mojej priateľky, mi bolo skôr ľúto, aj keď niesla svoju zodpovednosť statočne. Napriek tomu som jej verejne ako premiérke vyjadril v blogu svoju nedôveru. Prečítalo si to asi stotisíc ľudí. Nepočul som, že by niekto z tvojich dnešných morálnych autorít aspoň niečo pošepkal. A išlo o veľa. Schvaľovala sa podpora Eurovalu. Vtedy našu štátnu reputáciu zachránil Robert Fico, ktorý prehlasoval nechuť ostatných strán pomôcť Grécku. Kde si bol, keď sme pred voľbami v roku 2012 v Slovenskom centre PEN za predsedníctva Laca Balleka zjednotili kultúrne organizácie a vydali výzvu Otvorený list politickým stranám? Na čele so združením kultúrnych organizácií Slovenská koalícia pre kultúrnu diverzitu sme politický stranám ašpirujúcim vo voľbách sformulovali požiadavky kultúrnej obce. Bol pri tom aj môj priateľ Palko Demeš. Po voľbách sa niektoré naše požiadavky dostali dokonca do vládneho programu. Z divadelných umelcov tam nebola ani noha.

Bolo by toho viac, čo by bolo potrebné spomenúť. Neviem však, či by si to v prostredí „umeleckých“ celebrít niekto všimol. Dnes sa v smokingoch chystáte na odovzdávanie cien 18. ročníka Osobnosti Televíznej Obrazovky. Určite tam budete vystupovať v role morálnych autorít a budete televíznym divákom ako celebrity rozdávať „autogramy spravodlivosti“. Som rád, že sa toho podobne ako mnohí ďalší nezúčastním. Podobne ako Boris Filan, Milan Markovič, Anton Hykisch, Milam Richter, Ivan Popovič, Anton Baláž, Stano Štepka, Robo Roth, Kamil Peteraj, Milan Lasica, Juraj Kukura, ale aj autori piesne Loď, ktorá sa plaví do neznáma a mnohí ďalší, ktorí nepotrebujú stáť na pódiu OTO, aby sa zviditeľňovali. Tak, ako by to neurobili z neba Kornel Főldvári, Julo Satinský, Marián Labuda, Laco Ballek, Milan Rúfus, Štefan Svetko, Dušan Kuzma a mnohí ďalší, na ktorý si s úctou spomínam. Sú a boli to morálne autority, ktoré sa prejavili najmä vo vlastnej tvorbe a nepotrebovali divadelnú scénu ulice,  na ktorej dnes hráte neúprimné divadlo v role morálnych autorít.

Ľubo Belák

17.3.2018