No Dream, No Deal, ozývalo sa nedávno z úst demonštrujúcich mladých ľudí na uliciach Los Angeles v USA. Preložil som si to do slovenčiny a na Slovensku. Žiadny sen, žiadna dohoda. Páčil sa mi a tak som si ho uložil do svojho slovníka neošúchaných sloganov.

Pán premiér, nechcem Vám písať o problémoch mladých Američanov, ktorým hrozí strata vlastnej krajiny, svojho domova. Spomenul som si na príbeh človeka, ktorý žil a zomrel neďaleko rieky. Tá spájala, ale aj rozdeľovala krajinu na dva brehy. Na jednom spomínaný človek býval a na druhý sa bolo možné dostať len člnom.

Rieka nebola veľmi široká, mala však v strede koryta množstvo kameňov a tak bol nekonečný prúd vody neprekonateľne prudký. V osade, kde človek býval mu tak trochu s výsmechom hovorili Prievozník. Malo to svoj dôvod. Prievozník si pravidelne sadal do člna a pokúšal sa prekonať v ňom rieku. Tá sa však vzpierala. Zväčša sa mu nepodarilo dosiahnuť ani stred koryta. Voda čln strhla a vliekla dolu po prúde. Ľudia sa spočiatku čudovali, prečo sa chce silou mocou dostať na druhý breh, keď všetkým bolo jasné, že sa to nedá. Až na Prievozníka, ktorý aj napriek neúspechom neustále sadal do člna a pokúšal sa dosiahnuť druhý breh. Keď sa ho ľudia pýtali, načo to robí, jednoducho odpovedal: „Mám svoj sen, že raz tú rieku prekonám.“ Dni a roky ubiehali. Výsmech ľudí v osade sa postupne menil na obdiv a uznanie za jeho vytrvalosť dosiahnuť svoj sen. Stal sa témou rozhovorov a príbeh o ňom sa začal šíriť po krajine. Prievozníkovi pribúdali roky a ubúdalo síl. Rieka odolávala a jemu sa sen nesplnil. Jedného dňa sa už na brehu neukázal. Zomrel.  Spolu s ním však nezomrel príbeh o Prievozníkovi a neprekonanej rieke. Zrazu sa na brehu objavil jeden, neskôr viacerí mladíci, ktorí sa rovnako pokúšali prekonať rieku a dostať sa na druhý breh. Aj oni, rovnako ako Prievozník z príbehu, mali rovnaký sen. Túto tradíciu si v osade uchovali a stala sa súčasťou života jej obyvateľov.

Pán premiér, poviete si, smutný príbeh. A čo s ním? V politike chodiť do parlamentu a na Úrad vlády s nejakým snom nemá význam. Vysmiali by každého. Sny patria do literatúry, filmov a do divadla. V živote sa so snami nič nedosiahne. Myslíte si to aj Vy? Je politika iba o víťazstvách a prehrách? O súbojoch, kopancoch  a zákernosti? O tom, že je nezmyslom vracať hod kameňom len slovom? Že láska, pokora a slušnosť nie sú dostatočným arzenálom meniť svet k lepšiemu? Keď sledujem politiku a politikov na Slovensku, a nielen u nás, neraz zapochybujem o význame prekonávať rieku, ktorá odoláva všetkým pokusom. Odložiť pochybnosti mi vždy pomôže príbeh Prievozníka. Pretože neraz, a osobne si myslím, že väčšinou, v súčasnej politike nejde o to, aby napĺňala túžbu po lepšom svete, ale o boj o Moc. Tá je dôležitejšia ako nejaký vzdialený sen o svete bez násilia, vojen, teroristických útokov, špinavých morí od nafty, vyholených kopcov bez stromov, zadymených miest a pohorí odpadkov. Stačí vyhrať politickú súťaž a tým sa naplní „sen“ dnešného politika. Omyl. Moc nie je cieľ, je len cesta k niečomu. Ak je v politike cieľom len rozdeľovanie peňazí, rozdávanie úplatkov a likvidovanie konkurentov, tak potom nehovorme o sne, ale o zvrátenosti. Sny, a je to aj v prípade väzňov a vrahov, majú vždy pozitívny náboj. Väzeň sníva o slobode, vrah o vydarenom úteku pred spravodlivosťou. Politik v demokratickom štáte, ak to myslí úprimne, by mal snívať o tých najušľachtilejších témach, ktoré si vždy pred akýmkoľvek rozhodnutím pripomenie. Že takéto sny sa doteraz nesplnili? Nesplnil sa ani sen Prievozníka prekonať rieku. Malo to však veľký význam pre ľudí v osade. Pretože tam vyrástli nasledovníci, ktorí ten sen prevzali ako štafetu do života a pokračovali v úsilí o jeho naplnenie. Práve preto každý, kto vstupuje do rieky spoločenského a politického života, by mal byť nositeľom takýchto cieľov, ktoré nadchnú ďalšie generácie. Tá prevezme štafetu, ktorú zapálili ich predchodcovia. Nech to nie je štafeta boja o Moc.

Preto sa na Vás obraciam, ako na človeka, ktorý by mal byť vzorom takýchto ambícií, aby začal od seba. Určite ste takéto sny nechali uložené niekde v zásuvke. Vytiahnite ich a potvrďte, že sen o lepšom živote máte neustále pri sebe. Takto sa stanete človekom, ktorý bude mať svojich nasledovníkov, aj keď sa mu počas vlastného života jeho sen nenaplní. Vaši predchodcovia vo funkcii premiérov našej krajiny odchádzali do minulosti osamotení ako zbití psi. Neotáľajte a sadnite si do člna ako Prievozník v mojom príbehu o sne. Slovensko takýchto Prievozníkov potrebuje.

Ľubo Belák

V Bratislave, 19.1.2018