Každý deň PO voľbách prináša množstvo informácií, ktoré vie zachytiť už len dobre nastavený pozorovateľ. Začali mediálne preteky politikov, pri ktorých sa ako blesk z jasného neba objavujú vyjadrenia kohokoľvek o čomkoľvek. Určite by mal urýchlene vzniknúť televízny projekt OTO SP – Osobnosť televíznej obrazovky, anketa voličov o lídroch a postavičkách Slovenskej politiky. Len neviem, kto by takýto priamy televízny prenos moderoval. Možno by to mohol byť generálny prokurátor, ktorý by zároveň prevzal od viacerých nominantov trestné oznámenia.

 Asi takto možno charakterizovať najsledovanejšiu mediálnu hitparádu politických vyjadrení po Parlamentných voľbách 2016. K niektorým som už vo svojich predchádzajúcich blokoch stihol pridať aj nejaký ten komentár. Neviem, či to budem stíhať aj najbližšie dni. Jedno však už teraz môžem okomentovať, spôsob, akým sa vyvíja zostavovanie novej vlády Slovenskej republiky. Oproti predchádzajúcim 26 rokom nastala zmena.

Po prvýkrát padá opona akejsi pravice a ľavice, či ficovcov a antificovcov, čiernych a bielych, dobrých a zlých, či zlodejov a anjelov. V každej strane, dokonca aj v tých nových je ich dosť. Trvalo štvrťstoročie, pokiaľ si straníci, ale najmä ich lídri uvedomili, že nestačí byť politikom. Na riadenie krajiny, občanov, štátu je potrebný dostatok štátnikov. Že politik a štátnik je takmer to isté? Nemyslím si to. Len máloktorý z politikov, ktorý sedí v niektorej zo strán, sa stane štátnikom a naopak štátnik vôbec nemusí byť členom strany. Jedinou podmienkou je, aby jeho politický obzor nebol na úrovni dedinského chotára, odkiaľ vidno tak akurát susedovi do dvora, ale aby mal schopnosť vyškriabať sa vysoko na končiar hory, odkiaľ je vidieť podstatne ďalej. Musím však dodať, že dospieť do vývojového štádia štátnika nie je ľahké a nejde to za pár týždňov či rokov. Stačí sa zoznámiť s príbehom nášho Štefánika a určite bude jasné o kom, ale aj o čom hovorím.

Po prvýkrát v histórii nového Slovenska nastala v roku 2016 akási premena. Politici začali rozmýšľať štátnicky. Je to prvý náznak nových dejín slovenskej politiky. Prípadne posledný pokus ako nezahnať Slovensko na hranice afrických kmeňov, či do ázijskej púšte. Prestali sa kresliť červené čiary, za ktoré mohli ísť len poniektorí, a k slovu sa dostal zdravý rozum, ktorý jasne zadefinoval o čo v politike, najmä tej slovenskej, ide. Aj stranícki klamári sa prestali vyhovárať na okolnosti, kedy ich niekto prichytil pri čine. Politici sa v posledných dňoch začali ako kremík pretavovať v priamom prenose na sklo. Vyhasli povolebné svalnaté reči, bezdôvodné pasovanie sa za premiérov a koaličných partnerov. V dialógoch začal prevládať hlas, ktorý zatiaľ neisto, ale s pokorou oznamuje, že v týchto dňoch ide o viac ako o politické kortešky. Ide o krajinu a ľudí, pre ktorých je celá táto megašou organizovaná a zaplatená z ich peňazí.

Po prvýkrát sa začal maratón o zostavení, tentoraz Ficovej vlády z tých, ktorí si vo viacerých prípadoch po celých tých 26 rokov nevedeli prísť ani na meno. Vyfučali plány organizovať tankový zájazd do Budapešti, prestal sa hrať mariáš s maďarskou kartou,. pozastavili sa pátrania, kto nakradol viac, dokonca sa začal akýsi proces zjednocovania názorov na niektoré javy, ktoré Slovákom vytvárajú otlaky na nohách už pár päťročníc. Nie je to kompromis, je to jediná možná pevná pôda pod nohami vyjednávačov pre vytvorenie budúcej štátnej moci.

Zatiaľ nemožno vidieť za roh rokovaní, kto s kým, ale táto zmena je svetlom možného východiska pri zostavení vládnej moci, v lepšom prípade hľadanie širokého konsenzu na základné usporiadanie hospodárskeho, sociálneho a dúfam, že aj kultúrneho života. Väčšina politikov začala chápať, že nestačí byť proti niečomu. Na dôležité štátnické rozhodnutia je potrebná dohoda na tom, čo chce veľká väčšina občanov. Keď si prelistujete predvolebné sľubotechny zväčša plné nezmyslov, zistíte, že všetky strany sľubovali to isté, dokonca aj strana čiernokošeliarov. Preto vzájomné obviňovanie, že niekto chce Slovensku dobre a iný zle, bolo prinajmenšom infantilné, prinajhoršom ohováračské.

Čo sľubujú všetky programy politických strán? Hospodársku prosperitu, sociálnu spravodlivosť, lepšie podnikateľské prostredie, boj proti korupcii, lepšia vymožiteľnosť práva, zastavenie prílevu utečencov a zavretie zlodejov. Kto by to nechcel? Tak to vyzerá, že by stačila na to jedna strana so 150 (?) poslancami. Dokonca sa do týchto téz dajú s prižmúrením oka strčiť aj predvolebné sľuby čiernokošeliarov. Ak má vzniknúť konsenzus väčšiny strán, musia si do vienka moci priložiť to, čo si žiadajú sestričky v nemocnici, učitelia, živnostníci, hasiči, policajti, pekári, obchodníci, či manažéri. Vlastne aj oni chcú to, čo sľubujú politici. Podmienkou plnenia predvolebných sľubov je začať myslieť a konať štátnicky. Politika na to nestačí.

                                                                                           Ľubo Belák

                                                                                           13.3.2016