Narodil som sa v ére budovania Trate mládeže, začiatok puberty som prežil na vlnách Šlitra a Suchého, dospieval som s hudbou The Shadows, The Beatles a The Rolling Stones a v dospelosti som dozrel na kapelníka vlastnej skupiny. Ak nič iné, tak hudba ma sprevádzala od začiatku a tuším, že bude až do konca života. Toto dobrodružstvo sa dá len ťažko vpísať do spomienok. Určite by bolo vhodné zoradiť svoje životné etapy do hudobnej dramaturgie, kde by každý rok bol v mene nejakej dobovej pesničky, inštrumentálnej skladby, alebo hudobného zážitku, akým bol napríklad môj zážitok z koncertu Rolling Stones v Hamburgu v roku 1971.
Najsilnejšie hudobné spomienky mám na šesťdesiate roky, keď som sa ako gitarista narodil a začal som hrať bigbít v Bratislave. The Players bola skupina, ktorá svojou inštrumentálnou hudbou aj vďaka gitarovej skupine The Players 2021 prežila až dodnes. Nie každý sa tým môže pochváliť. Ak k tomu pridám spomienky na hudobníkov mojej generácie, tak si môžem povedať „ Som na nás hrdý“. Dežo Ursíny, Marián Varga, Janko Lehotský, Meky Žbirka, Marika Gombitová Jožo Barina, Ferko Griglák, Fedor Frešo, Palo Hammel, ich hudobné projekty The Beatmen, The Soul Man, Prúdy, Modus, Meditating Four. Určite k nim rátam Joža Ráža, Vaša Patejdla a Jana Baláža a skupinu Elán. Aj keď ich sláva patrí osemdesiatym rokom minulého storočia, plnohodnotne ich radím ku klasike moderného slovenského popu. Teda hudbe zakorenenej v slovenskom bigbíte.
Nezačal by som týmito spomienkami, keby som nebol na koncerte Elánu v bratislavskej Tipos aréne, nesúcej meno môjho priateľa Ondríka Nepelu. Jano Baláž ma pozval na koncert, na ktorom spoluúčinkoval Bohemian Symphony Orchestra Prague v čele s šéfdirigentom Martinom Šandom, šarmantné vokalistky a muzikanti, ktorí tvorili skupinu Elán ročník 2024. Popravde som očakával spomienkový, tak trochu nostalgický koncert hudby minulého storočia. Mýlil som sa. Prvé čo ma šokovalo bolo, že hokejový štadión do bodky zaplnili diváci všetkých vzoriek, ročníkov a pohlaví.
S Elánom, lepšie povedané s Jožom Rážom, Janom Balážom, Vašom Patejdlom a Borisom Filanom som prežil časť svojho hudobného a televízneho života. Aj keď nás delilo len pár rokov, vždy som sa ako starý bigbíťák cítil ako ich starší brat. Či už to boli stretnutia na zájazdoch v zahraničí, na Bratislavskej Lýre, alebo v televíznom štúdiu, vždy som vnímal ich energiu a životaschopnosť, ktorú mnohí s nepochopením označovali ako nadutosť, aroganciu, alebo len jednoducho pýchu. Čo už, vysvetľovať mnohým, že je to v prvom rade eláňácke presvedčenie o kvalite vlastnej muziky a práve na úspech a nie povýšenecké správanie, nemalo a ani dnes nemá zmysel. Ak chcete spoznať Elán, najmä súčasnú dvojicu Joža s Janom, musíte ísť na koncert. Tam sa o nich dozviete viac, ako z nezmyselných ohováraní v médiách.
Práve koncert so zmenšeným symfonickým obsadením orchestra mi neočakávane spustil môj film so spomienkami na minulé storočie. Nie nostalgické, ale živé, nefalšované a nesfalšované. Uvedomil som si, že všetky pohŕdavé nálepky na náš život vo vtedajšej dobe sú len nezmysly o akomsi komunizme, totalite, neslobode a teroru. Žili sme tak ako sme mohli, aké boli hranice našej existencie, ale najmä ako sme si najmä v hudbe našli miesto na slobodné myšlienky, tvorbu, lásky, nešťastia a životné príbehy s neopakovateľným šarmom a šancou na budúcnosť. Určite to, že všetko už bolo, má na svedomí dnešný svet ovenčený agresivitou, neprajnosťou a nenávisťou. Ten náš v minulom storočí bol iný, lepší. Napriek tomu, že sme mandarínky videli vo výklade len na Vianoce a na dovolenku sme chodili k starej mame na dedinu.
Zrazu som si to všetko pripomenul v pesničkách od Joža Ráža, Vaša Patejdla, Jana Baláža, Borisa Filana, Juraja Soviara a Pala Jursu. Priznám sa, málo som sa venoval javisku. Môj pohľad švenkoval po hľadisku, kde som s obdivom videl rozžiarené tváre detí, manželiek, otcov, ale aj babičiek a deduškov so šedivými vlasmi. Uvidel som reálne naplnenie spravodlivosti bez božieho zásahu. Všetci spievali piesne, ktoré majú aj dnes rovnakú výpovednú hodnotu. Ľudia a situácie sa nemenia. Len hlúposť a slepota narastá ako kapusta na poli. Texty pesničiek akoby vychádzali z duší divákov, ktorí prevzali miesto spevákov na pódiu. Sami spievali a tešili sa. Zrazu boli rovnocennými partnermi tých, čo im pripomenuli svoje piesne, svoj život a svoj pohľad na svet. Bez arogancie, nenávisti a zloby. A o takom každý z divákov určite sníval. V ten večer, a určite aj mimo koncertných sál, rezonovala túžba po inom svete naplnenom láskou a spravodlivosťou. Elán v ten večer už nebola len koncertná hudobná skupina. Stala sa fenoménom doby a času, ktorý s nimi zažívame. Chvála umeniu, chvála Elánu. Pretože ten bol, je a určite aj bude. Na rozdiel od nás pominuteľných, ktorí tu nebudeme večne. Aj s Jožom a Janom. Ale to už je zákon života.

V Bratislave 11.10.2024

Ľubo Belák