Sme generácia, ktorej sa hovorí povojnová. Osobne si však myslím, že sme partia Véčkarov, ľudí, ktorí odštartovali svoj život v „beztriednej“ spoločnosti mladých hudobníkov, právnikov, architektov, hercov, ekonómov.... Vlastne sme boli akási mogučaja gučka všetkých profesií, akýsi štát v štáte. Nemuseli sme bojovať o slobodu, pretože za dverami bratislavského V klubu sme ju mali. Tam sa narodila nejedna osobnosť, ktorá neskôr dokázala, že si ten kúsok slobody z V klubu vzala so sebou aj do života.

Takto sa pre nás narodil aj Marián Labuda. Nesporný herecký talent s telesnými prednosťami, ktoré ho na začiatku hereckej kariéry predurčili do filmových, televíznych a divadelných postáv v komédiách a zábavných programoch. Po prvý krát som sa s ním stretol na doskách divadla VŠMU v študentskom predstavení, ktoré vzniklo na podklade verneovského príbehu Cesta okolo sveta za 80 dní. Spolu s ním na javisku stál Stano Dančiak, Milan Lasica, Julo Satínský, Maco Debnár a mnohí ďalší, ktorí patrili nám, mladým rovnakej krvnej skupiny. Doteraz vidím inscenovaný príchod hlavnej postavy komédie do akéhosi prímorského prístavu, ktorý sa až nápadne podobala prvomájovému sprievodu. Bola prvá polovica šesťdesiatych rokov a nám sa už vtedy zdalo, že je všetko dovolené aj napriek tomu, že doma v rodinách sme cez príbeh vlastných rodičov zažívali ich osobnú drámu neslobody, nenávisti, udavačstva, tuposti a ľudskej špiny. Marián sa už pri prvých krokoch na školskej divadelnej scéne pohyboval suverénne, vyzývavo a s ľahkosťou.  Neskôr to bolo Földváriho  Divadlo na Korze, ktoré prichýlilo aj Mariána s jeho nerozlučným priateľom Stanom Dančiakom. Estragon v Becketovom Čakaní na Godota, Malý stroskotanec v Mrožkovych Stroskotancoch, divadelné postavy, v ktorých sa tentoraz už v neštudentských textoch začal herecky s plnou náročnosťou prejavovať Mariánov zmysel pre pravdu a charakternosť. Nielen na scéne, ale aj v živote.

Neskôr som sa s ním stretával ako hudobník na nespočetných zájazdoch vtedy populárnych estrád a ako televízny dramaturg v televíznych štúdiách. Len málokto sa dnes v spomienkach pristaví pri jeho majstrovstve v dabingovom štúdiu, kde som s ním spolupracoval na slovenských verziách animovaných filmov pre detského diváka. Vždy s ním do štúdia prišiel aj duch hravosti a humoru, ktorý ho po celý herecký aj občiansky život sprevádzal. Mám v živej pamäti ako sa „rozčúlil“, keď mu produkčný priniesol zmluvu na naspievanie piesne. Vtedy sme boli všetci zatriedení v speváckych, hereckých, hudobníckych kategóriách aj s finančným ohodnotením. Keď uvidel, že zmluva bola vystavená na jeho spevácky výkon v najnižšej, prvej kategórii, tak sa naštval, hodil zmluvu na zem a dramaticky ju podupal. Pritom produkčného napomenul, aby sa spamätal, pretože on, Marián Labuda má za sebou desiatky pesničiek a televíznych speváckych výkonov. Jednoducho si bránil svoje umelecké teritórium aj na poli honorárov. Bol nesmierne hrdý na svoju prácu a dal to vždy okoliu na vedomie dostatočne nahlas.  

Nezabudnuteľný bol pre mňa zimný zájazd niekde smerom na Žilinu. Už v Bratislave, keď sme vo dvojici autom vyštartovali na vystúpenie, pre ľad na ceste sa takmer nedalo jazdiť. Marián ma ako šoféra zaprisahal, aby som ho bez ujmy na zdraví odviezol, ale aj priviezol domov. Mal akúsi fóbiu zo svojho zdravia a  neraz to pripomínal. Šťastne sme sa tridsiatkou dokotúľali až po Bytču. Po niekoľkohodinovej jazde sme sa rozhodli, že navštívime Mariánovho priateľa, katolíckeho farára. Dušpastier bol z našej návštevy prekvapený a aj tak trochu zaskočený. Dobre poznal Mariána, aj jeho chúťky. O chvíľu bola na stole čokoládová torta, ktorú mal náš dramatický umelec nesmierne rád. Pri rozhovore sme spomenuli aj Tisu, ktorý sa v Bytči narodil. Až o veľa rokov neskôr som si uvedomil, že pre Mariána bola postava Tisu, prezidenta vojnového Slovenského štátu, démonická. Akoby sa pripravoval na stvárnenie jeho osobnosti a tragédie na scéne Kukurovej Arény. V jeho podaní sa reinkarnoval príbeh kňaza, politika, ale aj človeka. On, Marián Labuda, jeden z najpresvedčivejších komikov na Slovensku zrazu dokázal divákov v hľadisku všadeprítomným smútkom šokovať. Sila a presvedčivosť jeho majstrovstva bola nesporná. Rovnako sa jeho humor zrastený so smútkom prejavil v Menzlovom pánovi Pávkovi. Aj napriek komickej postavičke šoféra nákladného auta dokázal cez Svěrákov príbeh Vesničko má středisková odovzdať pridanú hodnotu ľudskosti, ale najmä charakternosti.

Každému je súdené raz a navždy opustiť miesto, kde prežil svoj život. Marián sa podľa všetkého odobral do hereckého neba. Ale ak by sa tam nudil, pokojne sa môže vrátiť späť na Zem. Budeme ho tu čakať pri sledovaní záznamov jeho inscenácií, filmov, ale aj pri spomienkach na komika, ktorý vedel rozplakať.

V Bratislave, dňa 7.1.2018

Ľubo Belák