Spojenie Ten Hora sa v slovenskej gramatike nevyskytuje. Aj klasik novej slovenskej hudby Ivan Tásler spieva „Horela hora, horela, v tej hore hrala kapela....“ a hora je ženského rodu. Napriek tomu si dovolím tvrdiť, že názov článku je gramaticky v poriadku. Pokiaľ Tásler spieva o zalesnenom kopci ja si v texte spomínam na Fera Horu. Priateľa, redaktora, ale najmä človeka, ktorý sa už v šesťdesiatych rokoch minulého storočia zosobášil s rockovou a populárnou hudbou. Tak ako my, čo sme zažili mladosť v renesančnom období minulého storočia, aj Fero patril k tým, čo vtedy obrátili zrak na západ, presnejšie na hudbu, ktorá sa začala hrať na západ od našich československých hraníc.

Píšem v minulom čase, pretože Fero Hora už nežije. Správa o jeho odchode ma dostatočne zarazila. Veď nebol ešte taký starý, aby sa len tak zobral a odišiel? Žiaľ asi počet prežitých rokov nemá nič spoločné s termínom posledného výdychu. Určite to urobil pri spomienke na Hollies, Beatles, Rolling stones, Shadows a mnohé ďalšie anglické rockové skupiny, ktoré urobili revolúciu vo svete. Pokiaľ niekto nadáva na globalizáciu, tak nech si spomenie, na akú hudbu tancoval a aké pesničky počúval. Rocková hudba bola saltom mortale v chápaní tradičnej kultúry. A Fero bol jedným z tých, ktorý túto revolúciu na Slovensku (dovolím si tvrdiť, že aj v Československu) rozpútal.

 Moje spomienky patria v prvom rade stretnutiam s Ferom. Zväčša to bolo v nejakej kaviarni, na oslave, či v Slovenskom rozhlase. Tak sa kedysi volalo RTVS (ach aký to blbý názov). Vždy sme mali o čom hovoriť. Samozrejme bola to v prvom rade hudba. Bol neuveriteľne zažratý do všetkého nového, čo ku nám prichádzalo. Ako redaktor rozhlasu síce nemohol uplatniť svoje vedomosti z oblasti svetovej rockovej a pop hudby, ale vynahradil si to na diskotékach, ktoré sa stali jeho druhým, ak nie prvým zamestnaním. Tam si mohol zostaviť repertoár podľa vlastného vkusu, a ten bol u Fera vždy excelentný. Navyše mal schopnosť vypátrať single (malé čierne gramofónové platne s dvomi pesničkami), ktoré aktuálne zneli z rádia Luxembourg. Podobne ako Števo Anderko a pár ďalších ozajstných slovenských diskdžokejov, ponúkal vtedajším mladým ľuďom malý ostrov slobody. Preto aj s jeho menom sa spája slávny V klub (vysokoškolský klub), kde sa tento druh robinsonovskej slobody naplno uplatňoval. Nikto z nás nebol disidentom, a ani sme neboli ostrými kritikmi režimu. Robili sme si to, čo sme považovali za správne a tým bolo aj pestovanie hudby, ktorá prichádzala s oblakmi zo západu. Nepomohli zákazy hrania takejto hudby v televízii, alebo v rozhlase, či na tanečnom parkete. Rock sa ako vírus dostal všade, aj do našich hláv, odkiaľ sa to nedalo odstrániť ani silnými dávkami antibiotík.

Fero mal však okrem svojej vášne, svetovej rockovej hudby, aj neuveriteľnú silu a schopnosť sledovať a prijímať hudbu, ktorú sme v šesťdesiatich rokoch začali hrávať. Podobala sa síce tomu, čo sa hralo v zakázanej časti sveta, ale bola neraz pôvodná so slovenskými textami a ľudia, poslucháči a diváci ju prijali. Fero sa stal vo svojej redakčnej práci jedným z hlavných propagátorov naše hudby a aj jeho zásluhou sa dostala k poslucháčom a divákom. Keď to porovnám s dnešným obdobím vlády „redaktorov“ v rozhlase a televízii, tak dnes slovenskej hudbe práve ich „prácou“ v médiách prostredie nepraje. Slovenská pesnička je neraz nahradená neznámym hlúpym hudobným importom, ktorý určite nemá svojho poslucháča. Navyše slovenská pesnička nemá šancu stať sa evergreenom. Na to treba zástup Ferov Horov, ktorí sa však z našej vlasti vyparili.

Neraz si na Fera spomeniem, keď si zapnem rádio. Bol pre mňa a moju bigbítovú generáciu profesionálnym partnerom. Fero Hora už dlhšie chýbal v médiách, teraz bude chýbať aj jeho priateľom.

V Bratislave, dňa 18.1.2017

Ľubo Belák