Veľký piatok, najväčší katolícky sviatok. Aspoň raz do roka si aj neveriaci všimnú, že sa slávi akýsi Ježiš z Nazaretu, ktorý vraj vstal z mŕtvych.

Pre mnohých je to len rozprávka, pre veriacich viera a pre mňa akýsi hot spot, ktorý ma neustále priťahuje. Už dávno som prišiel na to, že je potrebné niečomu veriť, aj keď stratíš vieru v Boha. Tých príčin, prečo neveriť je na tomto svete podstatne viac, ako tých, prečo veriť na Stvoriteľa, Boha, Jehovu, Jahve, Univerzum, Lásku a Dobro. Prišiel som aj na to, že v niečo veriť je náročné. Chce to nielen akési ponorenie sa dovnútra seba samého, do vlastných úvah, je to najmä  spôsob, ako a čo robiť, ako sa správať, prejavovať navonok a čo hovoriť. Preto práve vo viere zlyhávame. Predsa sme len z mäsa a kostí a duša v tomto usporiadanom chaose neraz nemá dostatok miesta. Sme otroci telesnosti, bolesti, slastí a vecí. Na ospravedlnenie si hovoríme „Takých nás Boh stvoril“. Zároveň sa na Boha obraciame s požiadavkami, ktoré Stvoriteľ nemá ako vybaviť. Je to skôr lenivosť a pasivita, ktoré nám rozkazujú preniesť zodpovednosť na niekoho iného, napríklad na Boha. Práve tu niekde začínajú kvitnúť naše ne-ľudské vlastnosti. Závisť, nevera, nenávisť, chamtivosť.......tých vlastností je nekonečný rad. Vyhovárame sa na Osud, Predurčenie, ktoré nám niekto zvonka nanútil a nám zostáva len čakať, čo sa stane. Nestane sa nič, len vo finále príde smrť, ktorá ukončí krátku epizódu každého z nás.

 Je však šanca, ako naplniť svoj život obsahom, niečím ozajstným, pravdivým a určitým. Je tu spomienka na človeka, žida, ktorý našiel spôsob, ako nepremárniť svoj život a zanechať posolstvo do budúcnosti. Je neuveriteľné, že pred dvetisíc rokmi žil človek, ktorý pochopil to, čo dodnes nechápeme, že jediný možný spôsob, ako napĺňať každý deň života čerstvou vodou je Láska. Nie tá, ktorá sa podobá slasti v spojení tiel. Láska k životu cez vieru. Stále je tu šanca pochopiť zmysel života.  Ježiš, podľa spomienok, ktoré nám zanechalo pár pisateľov v Novom zákone, vedel pre vieru podstúpiť dokonca aj smrť. Plný pochybností ale s nádejou vedel zniesť utrpenie ukrižovania, ale najmä utrpenie v poznaní, že Láska v našom svete prináša neraz absurdnú odpoveď vo forme nenávisti, nepriateľstva a zloby. Keď sa ho pýtali, ako sa správať k nepriateľovi, dopovedal „Ja nepriateľov nemám“. Našiel v sebe dostatok sily, aby vždy hľadal zmierenie s inými. Odmietal nenávisť a neprajníctvo.

Vo svete je len jedna pravda, nie dve, ktoré zápasia o prvenstvo. Na to však, aby človek pochopil, musí v sebe objaviť zmierenie. V tele plnom kostí a svalov ho nenájde. Len duša poskytuje priestor na odpovede a riešenia, aj na zmierenie. Nestačí posilňovať len svaly, tréning potrebuje najmä duša. Aj ona musí zosilnieť, aby bola majestátnym partnerom telesnosti. Máme na to. Treba len začať.

                                                                                                                   Ľubo Belák

                                                                                                                   25.3.2016 na Veľký piatok