Krst a kar

Nie je zvyčajné, že počas krstu zároveň prebieha kar. Nemá to logiku. A predsa je to pravda. Pred pár dňami som sa ocitol na krste pesničkového albumu Petra Muka "V Bludišti dnů" v bratislavskej Infinity. Všetko to zapríčinil mail od agentúry Black eye, v ktorom ma pozývala na stretnutie s hudbou speváka, ktorý sa žiaľ nedožil uvedenia svojho diela. 24. mája náhle skonal - zabuchol za sebou dvere len tak, narýchlo. Nemá to logiku, ale je to pravda. Smť a život po celý čas sprevádzajú každého z nás. Hrajú nekonečný mariáš o človeka, ktorý si narodenie a smrť nestihne uvedomiť.. Som presvedčený, že to je tak správne, pretože každému z nás patrí čas medzi tým - ŽIVOT. Petr Muk ho vedel naplniť po okraj. Navyše ho aj rozdával. Cez svoju hudbu ako skupina Oceán, Shalom, alebo len tak ako Petr Muk.

Priznám sa, s nedôverou som kráčal na stretnutie s jeho "priateľmi", ktorých agentúra uviedla na facebooku. K takémuto druhu kontaktu, sprostredkoveného cez sociálny server nemám dôveru. Je to len obchod s ľudskou dôverou. Ale kto by nešiel na krst, ktorý bol zároveň karom, kde sa môže stretnúť s muzikantami, s ktorými som spoločne zažíval muzikantský život? Takých miest a podujatí je už málo. Do krčiem už nechodíme a spoločné máme už len spomienky.

Už pri vstupe do Infinity ma skoro zrazilo obrovské auto. Otvorilo sa okienko a z neho vykukla kučeravá hlava Petra Nagya. "Čau Ľubo", ozval  sa typickým jemným hlasom. Hneď som pookrial. Asi to bude OK. Black eye neklamali, naozaj je to stretnutie priateľov. Pri vchode ma zastavili tri mladučké dámy a s úsmevom na tvári sa ma spýtali: "Z akého ste média?" Začudovane som sa na ne pozrel, ale v zápätí mi bolo jasné, že prichádzam z minulého storočia a tieto nové prírastky Slovenského národa žijú niekde inde. "Ja som médium", tajuplne som poznamenal nič netušiacim babuľkám. Moja odpoveď ich očividne zaskočila. "Ahá....", prejavujúc pochopenie a nepochopiac nič ma nechali ísť ďalej. V príjemnom, chladenom prostredí baru som zaregistroval pár ľudí. Nikoho som nepoznal. Až po chvíli prišlo pár postavičiek zo šoubiznisu, ktoré boli súčasťou VIP. Po polhodine sa do miestnosti nalialo pár novinárov a jeden kameraman. Žiadny Lučenič, Ďurinda ... žiadni slovenskí priatelia. Česť slovenských priateľov zostala na Ďurovi Čurnom z Forzy a Petrovi Nagyovi. Práve s ním som sa dal do reči. Dávno sme sa nevideli, takže bolo o čom hovoriť. Spoločne sme si bleskovo prešli svoju najbližšiu minulosť a prešli sme, ako to už býva, k hodnoteniu stavu našej spoločnosti plnej umelohmotných úsmevov a predstieranej radosti. Zhodli sme sa na mnohom. Žiaľ, náš rozhovor rozsekli médiá. Novinári sa vrhli na Petra, a keďže bol oficiálnym hosťom, začal pracovať, ako sa to na celebritu jeho formátu patrí.

Oficiálna časť krstu a spomienky na Petra Muka na príjemne prekvapila. Bez pompéznosti, zbytočného lesku, jednoducho a skromne celú parádu uviedol Andrej Nikodém. Šéf agentúry pozval postupne na malé pódium Petra Nagya, Ďura Čurného, manažéra Riucharda Dušáka a muzikanta Luďka Fialu. Ten posledný bol pre mňa balzamom na mojej muzikantskej duši. V závere stretnutia, krstu, či karu spolu s dvoma mladučkými vokalistkami zaspieval pár piesní z repertoáru Petra Muka. Gitara a spev. Žiadny playback. Naživo s citom, výrazom a harmóniou uviedli pár nových a starších piesní.

Večer končil. Škoda. Myslím to úprimne. Škoda Petra, škoda neprítomných slovenských priateľov, škoda dobe pripraveného podujatia. Nebolo však naškodu prísť a aspoň v myšlienkach vzdať poctu spevákovi a hudobníkovi, ktorý stál za to.

Ľubo Belák

19.6.2010