Ivan Krajíček - človek, ktorý zabával druhých

Priznám sa, netušil som, že o pár dní bude výročie narodenia herca, režiséra, speváka, zabávača a impresária Ivana Krajíčka. Moja myseľ okamžite začala produkovať spomienky na minulé storočie. Prvý krát som ho uvidel v Palacke. To bola reštaurácia v hoteli Palace na križovatke Obchodnej a Poštovej. Pre mňa práve táto križovatka bola akousi croisement fatale - osudovou križovatkou, kde som ako šesťročný na následky autonehody zomrel.

Našťastie ma po pár hodinách doktor anjel vrátil späť do života, takže som neskôr mohol do Palacky chodiť ako vďačný návštevník kina Čas, alebo sa hrávať do Jamy, vzácneho parku, ktorý vznikol vďaka americkému náletu a bombardovaniu Bratislavy Američanmi. Jedna z bômb padla do centra a urobila bum. Priamo pri Palacke urobila veľkú dieru. Povojnové deti sa tak mohli pokojne hrávať aj uprostred hlavného mesta, ktoré vtedy nepoznalo paneláky a do obchodov sme chodili podľa ich názvov z prvej republiky.

To stretnutie s Ivanom spôsobil môj otec, ktorý sa mal s ním v Palacke stretnúť. Mal však na krku mňa, a tak som musel na to stretnutie ísť s ním. Od prvého momentu bol pre mňa ujo Krajíček čarodejník z fantazijných rozprávok, ktoré však vtedy ešte nikto nenapísal. Mal neuveriteľnú energiu, ktorú však neraz výrazne zalieval vodkou. Ale, kto by to vtedy bral vážne? Isté je, že alkohol, ako u mnohých, sa podpísal pod mnohé dejstvá Ivanovho života. Hoď kameňom, kto je bez viny.

Ďalšie stretnutia prišli spolu s vodou rieky života, kde som sa ako hudobník, neskôr televízny dramaturg a nakoniec bútľavá vŕba Ivana Krajíčka stretával s touto významnou osobnosťou slovenskej zábavy. Myslím si, že nikomu sa nepodarí zrátať všetko to, čo Ivan počas svojej kariéry stihol urobiť. Bol na roztrhanie. Jeho výhodou bolo, že ovládal viacero profesií a vo všetkých bol výnimočný. Ako herec stvárnil veľa nezabudnuteľných postáv v divadle, vo filme a v televízii. Pre mňa na Ivana ako herca zostala spomienka na postavičku v televíznom seriáli Sváko Ragan. Jeho Cigáň bol kúzelný, vtipný, ľudský a pravdivý. V úlohe divadelného režiséra mi utkvel najmä ako tvorca prvého moderného muzikálu na doskách Novej Scény. Pustil sa do projektu adaptácie Cyrana z Bergeracu, ktorý bývalá bigbítová generácia Hammel-Varga-Vášová preniesla do súčasnosti. Vtedy som obdivoval najmä hudbu, nevedel som, čo znamená režírovať pôvodný slovenský muzikál. Ivan mal už skúsenosti s inými spevohrami a muzikálmi, ale tento bol jedinečný v tom, že vznikal aj pod jeho rukami. Bol som svedkom prvej generálky. Je to časť divadelnej tvorby, kedy sa dá ešte všeličo zachrániť. V záverečnej scéne scenár predpisoval scénu smrti Cyrána, inak speváka Jozefa Benedika, tak, že nevládne telo odnášajú zo scény plnej vzlykov a pátosu. Na spomínanej generálke sa toho zhostil takmer dvojmetrový chlap. Nebol len vysoký, ale aj poriadne tučný. Odhadujem jeho váhu tak na  130-150 kíl. Ten s ľahkosťou schmatol Benedika a odkráčal baletným krokom zo scény. Samozrejme celá scéna sa tak zvrhla na frašku a v publiku sa ozval hurónsky smiech. Ivan rýchlo pochopil, že je to chyba. Na premiére už stálo v rade šesť subtílnych tanečníkov, ktorí Cyrána  slávnostne odnášajú preč. Pochopil som Ivanove nadanie cítiť atmosféru publika, diváka, poslucháča. Celý život ovládal majstrovstvo komunikácie. Vždy správne odhadol čo návštevník divadla, televízny divák, alebo poslucháč vtedy jediného slovenského rádia chcel a potreboval. Mal zmysel nielen pre komickosť, ale aj pre dramatickosť. Cítil príbeh, vedel ho prerozprávať. Navyše bol majstrom skratky. Podobne ako v literatúre a v textoch piesní Boris Filan, Ivan vedel citlivo upravovať texty a ešte citlivejšie odovzdávať ich publiku.

Druhou mojou zastávkou na ceste zabávača bola hudba. Už počas štúdia na VŠMU bol známy ako dobrý spevák. Oproti iným zlatým slávikom mal tú výhodu, že pesničku nielen dobre zaspieval, ale ju vedel aj obsahovo vyjadriť. Tak si vyberal aj témy textov. Vždy spieval o niečom a pre niekoho. Ako spevák so mnou spolupracoval len počas uvádzania televíznej relácie Rekordy pre každého. Pripravil som pre neho ústrednú pesničku cyklu, ktorú naspieval s tanečným orchestrom. Keď som už pri televízii, musím spomenúť jeho veľkú lásku -  televíznu zábavu. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia - fuj, ako to blbo znie - bol najúspešnejší a najoslovovanejší televízny režisér, moderátor a zabávač na Slovensku. Slováci ho milovali a on to vedel. Preto sa ani nebál. Osobne som mal tú možnosť byť pri tom, keď sa pred ním klaňali aj komunistickí funkcionári i napriek tomu, že vedeli o Krajíčkovom svetonázore, ktorý nebol práve blízky marxizmu - leninizmu. Hádam najslávnejšou reláciou tohto obdobia bol televízny cyklus Vtipnejší vyhráva. Patril k vynikajúcim rozprávačom vtipov, jednoznačne k najlepším televíznym moderátorom, alebo po našom konferencierov, a v neposlednom rade režisérom s dostatočnou zásobou buniek pre srandu, vtip a grotesku. Mal diabolskú energiu. Vedel celú noc preflámovať a ráno byť "na pľaci" a riadiť skúšku. Pravda, pár krát sa stalo, a stalo sa to aj mne ako televíznemu dramaturgovi, že po fláme sa stratil a nikto na druhý deň nevedel, kde je. Vtedy sa v redakcii zábavy vyhlásila najvyššia pohotovosť a Krajíček sa išiel hľadať. Vždy sme ho našli. Neviem, či to bola len náhoda, alebo akási tajomná televízna gravitácia, ale Ivan sa vždy objavil, keď už ho bolo naozaj treba. Nezabudnem na reláciu Telemost. Boli to relácie vysielané naživo. Zvláštnosťou bolo, že sa paralelne vysielalo z dvoch európskych miest. Dnes by to aj napriek úžasnej technike ani nebolo možné. To, ktorému som dramaturgoval, bol Telemost Bratislava - Ľubľana. Vymyslené to bolo úžasne. Na Slovensku sa malo vysielať z Tatier, presnejšie zo Štrbského plesa a Slovinci sa uložili pri Blede, najkrajšom európskom jazere na Balkáne. Skúšalo sa, pripravovalo. Chybičkou bolo len to, že priame prenosy sa konali v exteriéroch, teda vonku, pod holým nebom. Generálka prebehla úspešne. Komunikácia s Ľubľanou bola v poriadku, všetko išlo ako po masle. Tí, čo poznajú Tatry, najmä tie augustové, vedia, že to s počasím v horách býva neraz zložité. Bolo to aj v prípade nášho prenosu. Tesne pred spustením, živého prenosu sa na Štrbské pleso spustila taká hmla, že ani diváci v prvých radoch tatranského improvizovaného amfiteátra netušili, čo sa deje na pódiu. Bola len jediná možnosť ako zachrániť priamy prenos. Našťastie sme celú predpoludňajšiu generálku zaznamenali na videopás a tak popoludní išla slovenská časť priameho prenosu zo záznamu. Aj taká bola naša televízia. Práve Ivan Krajíček, ktorý celý program konferoval bol jediným pojítkom medzi záznamom a živým vysielaním. V úvode v úzkom detaile cez hmlu pozdravil naživo priateľov v Slovinsku a potom to už išlo z pásu.

Popri pracovných stretnutiach mám vo svojom pamätníku pár spomienok na osobné stretnutia. Bolo to už v dobe, keď som s Ivanom spolupracoval a bol som mu partnerom, nie dieťaťom jeho priateľa. Nezabudnuteľná bola noc v Banskej Bystrici počas Banskobystrických zvonov. Táto pesničková, autorská súťaž raz do roka vytiahla skoro všetkých hudbychtivých Bratislavčanov do hlavného mesta stredného Slovenska. Pesničková súťaž, po Bratislavskej Lýre najprestížnejšia súťaž nových pesničiek, trvala niekoľko dní. Ivan pravidelne režíroval nielen všetky súťažné večery, ale bol aj režisérom televízneho prenosu. Musím sa priznať, že my, namyslení Bratislavčania sme svoju účasť v Bystrici brali na ľahkú váhu. Bol to pre nás príjemný zájazd a ešte príjemnejšie strávené večery, ale najmä noci v uliciach a bystrických baroch. Jeden takýto večer som strávil s Ivanom. Akosi sa nám, hudobnej skupine a režisérovi v ten deň darilo a tak ma pozval ku sebe na izbu. Chcel ma prekvapiť, čo sa mu podarilo. V izbe na stole stála plná bandaska čerstvej žinčice. Tej najlepšej a najsladšej akú som kedy pil. Vedľa nej stála iskrivá, neporušená fľaša vodky. Nebola to obyčajná vodka - Stoličná, ruská vodka vtedy patrila k luxusu. Nuž sadli sme si k žinčici a začali debatovať. Pohár žinčice, pohár vodky. Takto na striedačku sme zvalili celú fľaš vodky. Akosi sa nám nechcelo spať a obaja sme sa zhodli, že to treba zapiť. Ivanovi skrsol geniálny plán, ako navštíviť počas večera všetky banskobystrické krčmy, bary a putiky. Vyšli sme pred hotel. Stálo tam pár taxíkov, ktoré čakali na prípadných zákazníkov. Ivan však namiesto k taxikárom pristúpil k neďaleko zaparkovanému autu VB. Staršie ročníky vedia, že táto skratka znamenala Verejnú bezpečnosť. Teraz sa tomu hovorí Polícia. Vtedy sa asi starali o bezpečnosť, teraz nás pokutujú policajti. Neviem iba, o koho bezpečnosť sa vtedajší príslušníci, ako so im hovorilo, starali.

Z vnútra auta VB sa ozvalo: " Ááááá, súdruh Krajíček......", kto by už Ivana nepoznal.

V dobrej nálade sa Ivan príslušníkom prihovoril a z reči do reči sa spýtal, kam majú páni v aute namierené.

"Sme v službe.", ozvalo sa trochu tajuplne z okienka.

"Tak to je ideálne!", zanôtil Ivan v nefalšovanej poloopici nasýtenej žinčicou a vodkou. "Súdruhovia, dnešný večer patrí vám. Budete nás sprevádzať po Banskej Bystrici!", zavelil Ivan hlasom, ktorý neočakával negatívnu reakciu.

"Ale, jasné! Nepoviete nám nejaký vtip o príslušníkoch?", očividne sa zaradovala osádka v aute.

"Tento poznáte....?", nasadli sme si do zadnej, voľnej časti auta vyhradenej pre páchateľov a zatknutých a jazda začala. V ten večer nás príslušníci VB, inak policajti, vozili až do rána po všetkých baroch, krčmách a putikách. Všade, kam sme dokvitli nás srdečne prijali a poriadne počastovali. Žinčicu nemali. Spolu s nami sa zviezli aj naši VB taxikári, ktorí akosi pozabudli, že v službe sa nepije, a ešte k tomu za volantom. Ale veď, kto by ich skontroloval, keď sú v službe, počas ktorej mali práve oni kontrolovať iných. Celá umelecko - príslušnícka štvorica sa do rána stihla poriadne naliať. Druhý deň sme vášnivo rozprávali, ako na pokyn generála ZNB /Zbor národnej bezpečnosti/ nás sprevádzala hliadka VB pri kontrole požívania alkoholu v Banskej Bystrici.

Po týchto spomienkach bolo pre mňa priam zdrvujúce posledné stretnutie s Ivanom. Predchádzali ho dve spolupráce na televíznom programe. Jednom pripravovanom a jednom náhodnom. To prvé bolo pri nakrúcaní úplne prvého televízneho programu, ktorý sa začalo vysielanie Televízie Markíza. Spolu s Jirkom Adamcom, on ako režisér, ja ako producent, sme pripravovali Jedálny lístok Markízy. Mali v ňom odznieť akési pozdravy novovznikajúcej televízii. Každý k pozdravu pridal aj svoje želanie. S Ivanom sme nakrúcali v Slovenskom rozhlase, vonku pred budovou. Vo svojom príhovore, ktorý bol aj zaradený do dvojhodinovej relácie bolo želanie spolupracovať na nových zábavných programoch Markízy. Nikdy sa tak nestalo. Akosi sa nehodil vtedajším "komerčným" televíznym pánom. Zostal až do konca verný Slovenskej televízii. Druhá spolupráca bola náhodná. Pripravoval som scénky pre moju reláciu Čo dokáže ulica. Bola to slovenská obdoba skrytej kamery, ktorú som netušiac o tomto televíznom žánri priniesol slovenskému divákovi. V jeden deň sme s Jožom Pročkom nakrúcali pred vojenskými kasárňami. Jožo, oblečený v kapitánskej uniforme z čias socialistickej armády, buzeroval okoloidúcich vojakov. Scénka sa odvíjala úspešne. mali sme dostatok materiálu do strižne. Už sme chceli končiť, keď sa nám v zornom uhle kamery objavil mikrobus. Zastal priamo pri kasárňach a vystúpila z neho partia Repete. Zájazdová skupina úspešnej pesničkovej retro relácie, ktorú režíroval, uvádzal a vlastnil Ivan Krajíček. Z mikrobusu vystúpilo pár známych spevákov a samozrejme aj Ivan. Jožo Pročko okamžite zaňuchal dobrý úlovok pre skrytú kameru. Prišiel k skupinke, ktorá niečo vykladala z mikrobusu. Jožo to z ostra priamo napálil do Ivana.

"Tak čo umelci, bavíte sa?", provokatívne začal monológ, ktorý neľútostne sprdával Ivana Krajíčka, pretože zastavili s autom na zakázanom mieste.

"Nech si umelci nemyslia, že si v demokracii môžu robiť čo chcú.", naparoval sa Jožo. Ivan netušiac čo sa deje, okamžite začal používať overenú taktiku "Však sa nejako dohodneme". Prišlo to až tak ďaleko, že sa Ivan spolu s Dušanom Grúňom a ďalšími poriadne naštvali a začala hádka, ktorú som musel samozrejme zastaviť a uviesť všetko na pravú mieru. Mali ste vidieť oči všetkých, keď som vystúpil z nášho utajovaného auta s kamerou a začal som vysvetľovať o nič nejde. Použil som základnú fintu. Oprel som sa o fakt, že aj my robíme zábavu. Bol v tom však malý rozdiel. Aby sme mohli použiť nakrútený materiál, potrebovali sme k tomu súhlas nachytaných aktérov. Na jednej strane si všetci vydýchli, ale súhlas použiť situáciu do vysielania nikto nedal. Skúšal som to s Ivanom. Ten mi aspoň prisľúbil, že niekedy neskôr sa môžeme o tom pobaviť. Túto časť scénky s vojakom som nikdy neodvysielal.

S Ivanom sme sa naozaj ešte raz stretli. Bolo to na jar v roku 1997. Opäť to bol Slovenský rozhlas. Tentoraz sme sa stretli nad možnou spoluprácou pri Repete. Vtedy bola relácia akosi v nemilosti a tak som uvažoval preniesť ju do inej televízie. S Ivanom sme rozvíjali plán ako spojiť televízne vysielanie Repete a jeho zájazdovú podobu. Aj sme sa dohodli. Neviem prečo, ale Ivan začal po pár koňakoch, boli to originálne gruziňáky, hovoriť o sebe. Mal som pocit, že musím zostať a vypočuť ho do konca. Zostal som a počúval. Ako do bútľavej vŕby mi prerozprával svoje najväčšie životné sklamania. Priznám sa, nevedel som o nich. navyše bolo to v spojení s ľuďmi, ktorých si aj teraz vážim. Z jeho rozprávania som pochopil aký krutý je život človeka. Nič nie je biele, čo sa zdá biť bielym a nič čierne, čo je špinavé od sadzí. Jeho prvé sklamanie smerovalo k dvojici známych humoristov. Rozprával mi príbeh, v ktorom ako režisér a divadelník pomáhal svojim priateľom vo chvíľach, keď nemohli na Slovensku účinkovať. Mal ich rád a vážil si ich. O to väčšie bolo pre neho sklamanie, keď si v jednej chvíli obaja pozvali do Bratislavy svojho priateľa, režiséra z Prahy, aby im ohodnotil kvalitu práce Ivana Krajíčka. Akási súkromná "schvaľovacia komisia" si sadla do hľadiska Novej scény a vyriekla ortieľ. Nespolupracovať. Neviem nakoľko bola celá situácia pravdivá. Iste by z úst aktérov tohto skratu priateľstva znela inak. Či už je to pravda, alebo nie, Ivanove sklamanie bolo skutočné, cítil som, že ho má zakódované v duši. Ďalšie sklamanie zažil vo vzťahu ku svojmu dlhoročnému priateľovi a spoluhráčovi. Po rokoch spolupráce sa začali ľudské vzťahy lámať na politike. Po deväťdesiatom roku vznikali nové politické strany, a tým samozrejme aj sympatizanti toho ktorého politického názoru. U umelcov to bolo o to horšie, že ich politické strany využívali, a stále zneužívajú, na svoje predvolebné kortešačky. Aj Ivan s hereckým partnerom, ako známe a obľúbené postavičky z televíznych estrád sa nechali nahovoriť na predvolebnú šnúru po Slovensku. Boli tam nielen oni, ale aj iní známi speváci, herci a zabávači. Mala ich každá strana, ktorá na to mala.....peniaze. A obaja na predvolebnom umelecko-politickom zájazde Mečiarovej strany HZDS, ktorú organizoval Fedor Flašík, boli dobre zaplatení. O to väčšie bolo Ivanove prekvapenie a sklamanie, keď sa zrazu po voľbách a po vyplatení honorárov údajne jeho herecký partner od neho odvrátil ako od človeka s iným politickým názorom. Ich spolupráca, a hádam aj priateľstvo skončilo. Ivanovým argumentom bola práca za peniaze. Svoje vystupovanie na predvolebných mítingoch chápal ako svoju prácu. Nerobil na nich nič iné ako dovtedy. Nemával zástavami, nekričal heslá, iba zabával ľudí, ktorí sa prišli na neho pozrieť. Milovali ho a tlieskali mu. "Bola to chyba?" , zauvažoval Ivan nad posledným gruziňákom. Kolotoč malých dejín jednotlivcov je krutý. Ani pri tomto druhom sklamaní neviem, nakoľko bolo Ivanove prerozprávanie pravdivé. Pravdivá je však krutosť takej politiky, ktorá rozdeľuje ľudí.

Bolo to moje posledné stretnutie s mágom zábavného umenia, môjho priateľa, ale najmä človeka, ktorý zrazu odišiel od nás s balíčkom sklamaní a nepochopenia.

Česť jeho pamiatke

 

Ľubo Belák

Bratislava 22.5.2010