PKO

/Právo Kultúrnych Občanov/

Nepatrím medzi tých najmladších, ale zase nie som až taký starý, aby som si nepamätal a nemal len zážitkami nabúraný zdravý úsudok. Poznamenávam to hneď v úvode, pretože som si už zvykol na narážky týkajúce sa veku, či mentálnej spôsobilosti tých, ktorým o niečo ide alebo ich názor sa nestotožňuje s väčšinou. Som chronický menševik, podobne ako pár tých Bratislavčanov, ktorí si pamätajú Synagógu na Rybnom námestí, parčík pred Pionierskym palácom (dnes je to prezidentský palác) a samozrejme V-klub.

Žijú už len v spomienkach mojej generácie. Na druhej strane chápem súčasnosť, jej dravosť, mladosť, nedočkavosť, prípadne nezrelosť vo videní sveta. Jediné, čo nikdy nepochopím, je chamtivosť, netolerantnosť, ale najmä nekultúrnosť. Tá sa žiaľ ako nálepka neraz objaví na čele tých, ktorí rozhodujú o veciach verejných. Pozor, kultúra pre mňa nie je len baroková budova, alebo moderná grafika. Je to prihlásenie sa k hodnotám, ktoré sú vlastné len kultúrnemu človeku. Medzi ne partia také banality, ako česť, skromnosť, tolerancia, zmysel pre krásu a mieru, rešpekt pred prírodou, ale v prvom rade rešpekt pred sebou samým, ľudskou bytosťou, ktorá by nemala zabudnúť akým druhom je a aká by mala byť jej úloha na tomto tesnom svete.

Práve v týchto siločiarach je posadený problém likvidácie PKO. Podotýkam, že ide o starú schátralú budovu, na ktorú už pár desaťročí všetci miestni papaláši kašľali s nedokázateľným úmyslom predať ju za čo najvýhodnejšiu (najnižšiu) cenu. A taká architektonická babička, akou budova PKO je, je ideálna na kupčenie. Už dávno som vytriezvel zo sloganu, že politici zastupujú vôľu svojich voličov. Pokiaľ si občan nepomôže sám, štátne a miestne orgány sú hluché a slepé (ževraj v Amerike tomu postavili aj sochu - Slobody).  Nie som architekt, ale som obyvateľ Bratislavy a svedok toho, ako sa na jej vzhľad podpísali jednotlivé mocenské skupiny, ktoré na istý čas okupovali radnicu. Nemoc moci sa odzrkadlila na nesúrodom vzhľade mesta, rušení miest ideálnych na prechádzku, stretávanie sa bez úmyslu niečo si kúpiť, oprieť si pohľad o zelenú trávnatú plochu, prípadne sa kochať pohľadom na Dunaj. Všetky tieto jedinečnosť sú fuč. Aj posledný pohľad na Dunaj nám ukradli a medzi nás postavili hororom inšpirované budovy, v ktorých údajne majú bývať ľudia. Jedným z posledných skanzenov bolo PKO. Súčasná radnica len pokrčila plecami: "Nič sa už nedá robiť! Predané je predané." Mne zostávajú len otázky, na ktoré mi asi nikto nebude môcť odpovedať. Prečo sa tak stalo, kto je osobne za to zodpovedný, komu mám vystaviť účet za túto degradáciu občana na volebné teľa? Otázok by bolo viac. Na niektoré hľadám sám pre seba odpoveď.

PKO sa významne zapísalo do života niekoľkých generácií. To, že tá naša mala z areálu asi najviac, sa popísalo dosť. Osobne som prežíval v sálach prvé moje tanečné, prvé vystúpenia s gitarou alebo hudobnou skupinou, Bratislavské lýry, Džezové dni....bolo by toho viac. Pikantné je, že práve v PKO ma otec naučil jazdiť na bicykli. Popri Dunaji to bola hračka. Promenáda sa tiahla od Múzea až po Karlovu Ves. Nedele patrili rodinám, ktoré išli vyvenčiť nielen psa, ale aj deti, starých rodičov a nahromadený stres po celotýždňovom chodení do práce. Pre mňa to bolo jediné miesto, kde sa v Bratislave dali festivaly typu Bratislavská lýra a Džezové dni plnohodnotne uskutočňovať. Nešlo len o veľkosť spoločenskej a koncertnej sály, ale aj o existenciu ostatných priestorov, kde sa dalo poprechádzať, niečo si kúpiť, zahrať si šach, pozrieť výstavu a chodiť do divadla. A to všetko na mieru človeka. Nič nebolo väčšie, ani menšie, všade panovala akási rovnaká atmosféra, ktorá stierala rozdiely podujatí, ktoré sa neraz prelínali. Bola tu možnosť vybehnúť si cez prestávku k Dunaju, ktorý bol priamo pred vchodom. Návštevy sa tak stávali vzrušujúce a neopakovateľné. Bolo až na neuverenie, že priestor ponúkal možnosti všetkým generáciám návštevníkov. Každý sa tu cítil dobre. V stenách nebola zakódovaná diskriminácia, či už vzhľadom na vek, záujmy, vzdelanie, vieru, či presvedčenie. Práve táto nenahraditeľná polyfunkčnosť bola v Bratislave vzácna. Čo nahradí PKO, keď sa do neho definitívne zahryznú buldozéry? Je tu Dom odborov. Už po otvorení tohto "kultúrneho centra" bolo jasné, že táto príšerná budova, postavená pre zjazdy KSČ /nakoniec sa nepáčila ani komunistom/ nie je vhodná na nič. Atmosféra novej budovy Slovenského národného divadla poskytuje dostatok pocitu menejcennosti, diskriminácie všetkých tých, ktorí do divadla chodia neraz pozrieť si len celebrity z televíznych seriálov, na zájazde do Bratislavy navštíviť divadlo, ktoré stálo majland a s pocitom úzkosti sadnúť si do sály so zlou akustikou a divadelným "mrazom",  ktorý vanie zo všetkých kútov. Ostatné bratislavské priestory tento PKO-vský zážitok nemajú šancu poskytnúť. Buď sú malé alebo sú úzko zamerané na istý druh podujatí bez pestrejšieho členenia, sú postavené na mieste, kam sa nedá dostať, nechodia tam električky a nedá sa tam parkovať. Toho, čo sa nedá, je viac. PKO všetky tieto "nedá sa" vedelo poskytnúť.

Ako som začal tak aj skončím. Roky mi pribúdajú a známych, ktorých som stretával ubúda. Mení sa tvár mesta, kde som sa narodil. Je to prirodzené, taký je zákon života. Len si kladiem otázku, kto píše tie zákony, na ktoré sa mnohí odvolávajú? Podotýkam, že my sami. Spamätajme sa, kým nie je neskoro.

 

Ľubo Belák

31.1.2010

Bratislava