Nie každému môžeme napísať na katafalk “čestný človek”. Takým medzi mnohými bol Tonko Hykisch, môj priateľ, literárny otec a učiteľ života. Osobne som sa s ním poznal až v tomto storočí, keď už mal za sebou bohatú literárnu  ale aj osobnú cestu životom. Patril k tým, ktorí mi otvorili zakliatu bránu jazyka. Nie každému sa podarí nájsť kľúč k slovenčine. Najmä keď používa jazyk len na dorozumievanie. Tonko mal však okrem svojho literárneho jazyka aj svoj občiansky, suverénny a nenahraditeľný slovník, ktorým tlmočil svoje, vlastne naše myšlienky. Svoj život spojil s vierou v Boha. Napriek tomu, že už nie je v móde verejne sa priznávať k viere, jeho slová, vety, súvetia, myšlienky mali pôvod vo viere v dobro a lásku.

Moje osobné kontakty s Tonkom, ako som mu hovoril, boli vždy úprimné ale najmä nezištné. Neboli sme si navzájom nič dlžní, ale o to viac sme si boli blízki. Stál  pri mne, keď som oslovil kultúrnu obec aby sa pridala k výzve „Za slobodu slova“. Pravda mu bola matkou a slovo vlastným dieťaťom. Patril ku generácii, ktorá si pamätala svet šesťdesiatych rokov a pesničku, ktorú môj otec Michal Belák spolu so sestrou Janou naspievali v čase pôsobenia v Tatra revue, bratislavskom kabarete. Pri každej príležitosti mi to Tonko pripomenul a požiadal ma, aby som mu ju zaspieval. „Povedz mi otec, jak vyzerá čas“, spievala dcéra svojmu otcovi, všetkým otcom, ktorí svoj život zasvätili poctivej práci, pravde, dobru a láske.

Taký bol aj Anton Hykisch, ktorý vedel ako vyzerá čas…aj dnes, pri svojej rozlúčka s nami, ktorí čakáme na odpoveď.

Česť jeho pamiatke a literárnemu odkazu budúcim generáciám.

18.7.2024

Ľubo Belák

Anton Hykisch, spisovateľ

Výsledok volieb ponímam ako referendum občanov Slovenska, ktorí si želajú zachovanie tradičných tisícročných hodnôt a zdedeného spôsobu života nášho národa. Zďaleka nešlo len o Fica, Pellegriniho, Šimečku, nešlo o príklon Východ – Západ a podobné nálepkovanie. Hysterické reakcie svetových mainstreamových médií na víťazov slovenských volieb dokazujú, že sme súčasťou veľkého kultúrno-etického zápasu o ďalšiu podobu ľudstva. Tento zápas prebieha v Európe a v globálnom meradle. Slovensko týmito voľbami prispieva k zastaveniu negatívneho trendu sebazničenia ľudského rodu biologicky a civilizačne.

Nová vláda na Slovensku musí odrážať výsledok volieb. Každý pokus nastoliť progresivistickú vládu proti vôli väčšiny občanov je nedemokratický a protiprávny. Kto nerešpektuje vôľu občanov, berie na seba ťažkú zodpovednosť pred dejinami. Majme na pamäti, že Slovensko je súčasťou celosvetového zápasu o zastavenie ťaženia revolty woke, ktorá ohrozuje proces sebazdokonaľovania ľudstva a vedie k zničeniu našej klasickej civilizácie.

Čo dnes potrebujeme? Pevné nervy a zdravý rozum.

Zomrela speváčka zo SKLA

Koncom minulého roka som netušil, že Terézia bola zdravotne na mizine. Ešte z nemocnice mi poslala hlasovú správu. Potešila sa môjmu CD Slová. Žili sme paralelné životy. Ona, kedysi hviezda francúzskych šansónov, ktoré spievala na nerozoznanie od Mireille Mathieu, sa v sedemdesiatych rokoch pristavila aj v mojej kapele. Vždy som si potrpel na dobré, ale aj pekné speváčky. Terka sa po čase začala venovať sklu. Presnejšie dizajnu zo skla. A bola úspešná. Neuveriteľne pracovitá, húževnatá, neodbytná. V sklenených vázach si nosila svoj sen o speváckej kariére až do konca. Tak trochu z toho sna odovzdala aj svojej dcére. Naše cesty sa začiatkom nového tisícročia spojili pri nakrúcaní televízneho dokumentu v USA. Presnejšie v Los Angeles. REDLINE 2000/2001 - spomienka na chvíle, kedy sme nielen pracovali, ale aj spievali, zabávali sa a vítali Nový rok na brehu Tichého oceánu. Tak Ticho na nemocničnej posteli odišla Terézia Pekáriková - speváčka zo SKLA. Spomínam...

 (video)

Marián Geišberg, muž so smutnými očami, ale s večným úsmevom v duši. Tak si ho budem pamätať, pokiaľ sa k tomu Nebu, kam odletel, nepriblížim aj ja. Mnohí budú určite na neho spomínať ako na vynikajúceho herca, divadelného básnika, ktorého každé slovo na scéne ukrývalo niečo záhadné.