Ivan Mistrík

(* 15. október 1935, Bratislava – † 8. jún 1982, Bratislava - zastrelil sa) bol slovenský herec. Brat herca Jána Mistríka. Prvá manželka Helena, rod. Kollátová (1932 - 1977), druhá Mária, rod. Klesniaková, speváčka. Z prvého manželstva mal dvoch synov.

V rokoch 1949-1951 študoval herectvo na Štátnom konzervatóriu. V roku 1951 kultúrnopropagačný referent v Slovnafte, 1951 - 1952 člen Dedinského divadla v Bratislave, 1952 - 1953 činohry Divadla JGT vo Zvolene, 1953 - 1966 činohry Novej scény, 1966 - 1982 činohry SND v Bratislave.

Od roku 1946 vystupoval v Rozhlasovej hereckej družine, kde vytvoril desiatky chlapčenských postáv. V divadle hral najmä senzibilných hrdinov, konfrontovaných s drsným svetom. Jeho herectvo sa rovnomerne uplatňovalo aj vo filme, kde vytvoril od roku 1951 množstvo úloh v slovenských a českých filmoch.

V televízii účinkoval od roku 1959 a vytvoril asi 100 postáv v dielach Balada o Vojtovej Maríne (1964), Mrtvi nespievajú (1965), Canarisova krvavá hviezda (1966), Sedem svedkov (1967), Balada o siedmich obesených (1968), Portrét Doriana Graya (1969), Bašta (1969), Parížskí mohykáni (1971), Vivat Beňovský (1975), Stroskotanie Danubia (1976), Útek zo Zlatej krajiny (1977), Stôl pre štrnastich (1978) a i.

V roku 1977 dostal titul zaslúžilý umelec.

Filmografia

• 1951: Kozie mlieko (krčmárov syn)
• 1952: Mladé srdcia (Brčko)
• 1954: Čert nespí (účtovník)
• 1957: Štyridsaťštyri (Števko Bednárik)
• 1958: Šťastie príde v nedeľu (Miško)
• 1959: Kapitán Dabač (Paľo Dabač)
• 1960: Romeo, Julie a tma (Pavel)
• 1960: Vyšší princip (Vladík)
• 1961: Jarní povětří (Alek)
• 1962: Bílá oblaka (partizán Peter)
• 1962: Neděle ve všední den (Jiří Landa)
• 1962: Polnočná omša (Ďurko Kubiš)
• 1963: Tvár v okne (MUDR. Januška)
• 1964: Dom v Kaprovej ulici (Das Haus in der Karpengasse), SRN, r. Kurt Hoffmann (Milan Šrámek)
• 1965: Archimedov zákon (Javorník)
• 1965: Smrť prichádza v daždi (Fiala)
• 1967: Vreckári (Zlatičko)
• 1967: Zmluva s diablom (Peter)
• 1968: Maratón (čatár Jakubisko)
• 1968: Muž, ktorý luže (Ján)
• 1970: Medená veža ("R")
• 1971: Hľadači svetla (Tomáš)
• 1971: Orlie pierko (Starec)
• 1972: Človek na moste (učiteľ)
• 1974: Do zbrane, kuruci! (kaplán)
• 1974: Trofej neznámeho strelca (Martvoň)
• 1975: Život na úteku (npor. Andrejko)
• 1976: Do posledného dychu (Oto Brunner)
• 1976: Vojaci slobody (dr. Husák)
• 1976: Americká tragédia (rozprávač)
• 1977: Súkromná vojna (Kilián)
• 1978: Poéma o svedomí (Novák)
• 1978: Sneh pod nohami (Chorvát)
• 1979: A pobežím až na kraj sveta (otec)
• 1979: Indiáni z Větrova (primár Václavík)
• 1980: Něco je ve vzduchu (dedo Jeník)
• 1981: Pomocník (Dobrík)
• 1982: Tušenie (Matej Halma)

Stanislav Štepka

Dramatik, textár, herec, režisér. Narodil sa 26. júla 1944 v Radošine (okres Topoľčany). Po maturite na SVŠ študoval na Pedagogickej fakulte v Nitre, ktorú absolvoval roku 1965. Ako učiteľ pôsobil šesť rokov v Bojnej (1964-1969), potom bol redaktorom Učiteľských novín (1970-1975), odkiaľ prešiel do redakcie zábavných programov Československého rozhlasu (1976-1983). Od roku 1983 pôsobí vo svojom domovskom Radošinskom naivnom divadle, ktorého je zakladateľom, pôvodcom jeho poetiky, autorom hier a umeleckým šéfom.

Radošinské naivné divadlo vzniklo v šťastnom podhubí tvorivej klímy na začiatku 60. rokov, pod vplyvom nástupu divadiel malých javiskových foriem a moderného kabaretu. Premiérové vystúpenie RND s prvou hrou Stanislava Štepku Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z sa uskutočnilo v Radošine - 25. decembra 1963.

Stanislav Štepka vytvoril pre Radošinské naivné divadlo nezameniteľný, originálny divadelný štýl, ktorým predurčil svojmu autorskému divadlu osobité, skrz-naskrz jedinečné miesto a postavenie v slovenskom divadelníctve - s výrazným ľudovým i ľudským zástojom. Jedným z najcharakteristickejších znakov tvorby Stanislava Štepku je originálny slovenský humor, prameniaci nielen z ľudovej a pseudoľudovej frazeológie, ale najmä z hlbokého poznania národnej mentality; Štepka takisto funkčne využíva rodný radošinský dialekt, ktorým vtipne a obratne nahrádza, ale miestami i vytvára súčasnú slovenskú hovorovú reč. Dramatická, ale i textárska a herecká tvorba Stanislava Štepku sa stretáva s mimoriadne priaznivým diváckym, ale i kritickým ohlasom.

Predstavenia Radošinského naivného divadla s hrami Stanislava Štepku, v kongeniálnej réžii Juraja Nvotu a Ondreja Spišiaka, s hudbou skladateľa Melkoviča sú permanentne vypredané a vo väčšine dosahujú niekoľko stoviek repríz (komédia Jááánošííík drží pôvodný slovenský činoherný a divadelný rekord - 501 repríz). Radošinské naivné divadlo pravidelne vystupuje na svojej stálej scéne v Bratislave (Škultétyho ul. 5), ale aj v divadlách po celom bývalom Česko-Slovensku a často i v zahraničí (USA, Kanada, Taliansko, Nemecko, Rakúsko, Maďarsko, bývalá Juhoslávia).

Stanislav Štepka napísal a uviedol v Radošinskom naivnom divadle tieto hry: Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z (1963), Pitva (1966), Z duba padol, oddýchol si (1968), Pŕŕŕ (1969) Jááánošííík (1970), Človečina (1971), Alžbeta Hrozná (1975), Hrob lásky (1977), Rozprávka o tom, ako žijeme dodnes, ak sme nepomreli (1978), Slovenské tango (1979), Kúpeľná sezóna (1980), Svadba (1982), Čierna ovca (1983), Pavilón B (1984), O čo ide (1985), Nebo, peklo, raj (1986), Ženské oddelenie (1987), Loď Svet (1988), Vygumuj a napíš (1989), Pokoj domu tomuto (1990), Lás-ka-nie (1992), Delostrelci na Mesiaci (1992), Hostinec Grand (1993), Dohoda možná (1994), Malá srdcová príhoda (1994), Štedrý divadelný večer (1994), Materské znamienko (1995), Kino Pokrok (1995), Tata (1996), Konečná stanica (1997), Ako som vstúpil do seba (1998). V spolupráci s Jiřím Suchým vznikol pre Semafor a RND "federálny insitný muzikálik" Nevesta predaná Kubovi (1984), text vyšiel aj knižne (1987), s Milanom Lasicom a Júliusom Satinským sú autormi javiskovej kabaretnej koláže pre RND a Štúdio S Kam na to chodíme (1991), ktorá v tom istom roku vyšla aj knižne.

Pre Trnavské divadlo napísal voľnú trilógiu Ako som vstúpil do seba (1981), Ako sme sa hľadali (1983), Ako bolo (1984), komédiu Hotel Európa (1988) a koláž z trilógie Ako� - Ako áno - ako nie (1990). Niektoré jeho hry hrali aj iné profesionálne divadlá (Martin, Košice, Nitra, Prešov, Zlín). Slovenské národné divadlo uviedlo jeho "veselú správu o trpkom osude cicavcov" Zverokruh (1994)�

Štepka je takisto autorom mnohých filmových (Víno vinovaté, Dedinský sen, Dobrá správa, Ježiško zvoní, otvorte, Čierna ovca ), televíznych (Ženské oddelenie, Výlety v pamäti, Vygumuj a napíš, Hosť do domu alebo radošinci snívajúci 1 - 10 ) a rozhlasových scenárov (Desaťkorunovaný svet, Aj tí naši píjavali, Slová, slová, slová, Čo rok dal, Predposledná bosorka, Radošinské naivné rádio ), je autorom dvadsiatich dvoch rozhlasových úprav svojich hier RND pre Slovenský rozhlas; jeho texty vychádzajú knižne (Radošinské naivné divadlo I - II, Tri správy, Tri sny - a doslov do snov, Otcovské znamienka alebo sedem naivných hriechov ) i na platniach, audiokazetách a kompaktných diskoch (Hry na domáce zvieratá, Jááánošííík, Človečina, Pavilón B, Len do vlastných rúk, Loď Svet, Pesničky RND, Kúpeľná sezóna, Dobrá správa, Pokoj domu tomuto, Otcovské znamienka ).