Nie každému môžeme napísať na katafalk “čestný človek”. Takým medzi mnohými bol Tonko Hykisch, môj priateľ, literárny otec a učiteľ života. Osobne som sa s ním poznal až v tomto storočí, keď už mal za sebou bohatú literárnu  ale aj osobnú cestu životom. Patril k tým, ktorí mi otvorili zakliatu bránu jazyka. Nie každému sa podarí nájsť kľúč k slovenčine. Najmä keď používa jazyk len na dorozumievanie. Tonko mal však okrem svojho literárneho jazyka aj svoj občiansky, suverénny a nenahraditeľný slovník, ktorým tlmočil svoje, vlastne naše myšlienky. Svoj život spojil s vierou v Boha. Napriek tomu, že už nie je v móde verejne sa priznávať k viere, jeho slová, vety, súvetia, myšlienky mali pôvod vo viere v dobro a lásku.

Moje osobné kontakty s Tonkom, ako som mu hovoril, boli vždy úprimné ale najmä nezištné. Neboli sme si navzájom nič dlžní, ale o to viac sme si boli blízki. Stál  pri mne, keď som oslovil kultúrnu obec aby sa pridala k výzve „Za slobodu slova“. Pravda mu bola matkou a slovo vlastným dieťaťom. Patril ku generácii, ktorá si pamätala svet šesťdesiatych rokov a pesničku, ktorú môj otec Michal Belák spolu so sestrou Janou naspievali v čase pôsobenia v Tatra revue, bratislavskom kabarete. Pri každej príležitosti mi to Tonko pripomenul a požiadal ma, aby som mu ju zaspieval. „Povedz mi otec, jak vyzerá čas“, spievala dcéra svojmu otcovi, všetkým otcom, ktorí svoj život zasvätili poctivej práci, pravde, dobru a láske.

Taký bol aj Anton Hykisch, ktorý vedel ako vyzerá čas…aj dnes, pri svojej rozlúčka s nami, ktorí čakáme na odpoveď.

Česť jeho pamiatke a literárnemu odkazu budúcim generáciám.

18.7.2024

Ľubo Belák

Ivan Mistrík

(* 15. október 1935, Bratislava – † 8. jún 1982, Bratislava - zastrelil sa) bol slovenský herec. Brat herca Jána Mistríka. Prvá manželka Helena, rod. Kollátová (1932 - 1977), druhá Mária, rod. Klesniaková, speváčka. Z prvého manželstva mal dvoch synov.

V rokoch 1949-1951 študoval herectvo na Štátnom konzervatóriu. V roku 1951 kultúrnopropagačný referent v Slovnafte, 1951 - 1952 člen Dedinského divadla v Bratislave, 1952 - 1953 činohry Divadla JGT vo Zvolene, 1953 - 1966 činohry Novej scény, 1966 - 1982 činohry SND v Bratislave.

Od roku 1946 vystupoval v Rozhlasovej hereckej družine, kde vytvoril desiatky chlapčenských postáv. V divadle hral najmä senzibilných hrdinov, konfrontovaných s drsným svetom. Jeho herectvo sa rovnomerne uplatňovalo aj vo filme, kde vytvoril od roku 1951 množstvo úloh v slovenských a českých filmoch.

V televízii účinkoval od roku 1959 a vytvoril asi 100 postáv v dielach Balada o Vojtovej Maríne (1964), Mrtvi nespievajú (1965), Canarisova krvavá hviezda (1966), Sedem svedkov (1967), Balada o siedmich obesených (1968), Portrét Doriana Graya (1969), Bašta (1969), Parížskí mohykáni (1971), Vivat Beňovský (1975), Stroskotanie Danubia (1976), Útek zo Zlatej krajiny (1977), Stôl pre štrnastich (1978) a i.

V roku 1977 dostal titul zaslúžilý umelec.

Filmografia

• 1951: Kozie mlieko (krčmárov syn)
• 1952: Mladé srdcia (Brčko)
• 1954: Čert nespí (účtovník)
• 1957: Štyridsaťštyri (Števko Bednárik)
• 1958: Šťastie príde v nedeľu (Miško)
• 1959: Kapitán Dabač (Paľo Dabač)
• 1960: Romeo, Julie a tma (Pavel)
• 1960: Vyšší princip (Vladík)
• 1961: Jarní povětří (Alek)
• 1962: Bílá oblaka (partizán Peter)
• 1962: Neděle ve všední den (Jiří Landa)
• 1962: Polnočná omša (Ďurko Kubiš)
• 1963: Tvár v okne (MUDR. Januška)
• 1964: Dom v Kaprovej ulici (Das Haus in der Karpengasse), SRN, r. Kurt Hoffmann (Milan Šrámek)
• 1965: Archimedov zákon (Javorník)
• 1965: Smrť prichádza v daždi (Fiala)
• 1967: Vreckári (Zlatičko)
• 1967: Zmluva s diablom (Peter)
• 1968: Maratón (čatár Jakubisko)
• 1968: Muž, ktorý luže (Ján)
• 1970: Medená veža ("R")
• 1971: Hľadači svetla (Tomáš)
• 1971: Orlie pierko (Starec)
• 1972: Človek na moste (učiteľ)
• 1974: Do zbrane, kuruci! (kaplán)
• 1974: Trofej neznámeho strelca (Martvoň)
• 1975: Život na úteku (npor. Andrejko)
• 1976: Do posledného dychu (Oto Brunner)
• 1976: Vojaci slobody (dr. Husák)
• 1976: Americká tragédia (rozprávač)
• 1977: Súkromná vojna (Kilián)
• 1978: Poéma o svedomí (Novák)
• 1978: Sneh pod nohami (Chorvát)
• 1979: A pobežím až na kraj sveta (otec)
• 1979: Indiáni z Větrova (primár Václavík)
• 1980: Něco je ve vzduchu (dedo Jeník)
• 1981: Pomocník (Dobrík)
• 1982: Tušenie (Matej Halma)

Stanislav Štepka

Dramatik, textár, herec, režisér. Narodil sa 26. júla 1944 v Radošine (okres Topoľčany). Po maturite na SVŠ študoval na Pedagogickej fakulte v Nitre, ktorú absolvoval roku 1965. Ako učiteľ pôsobil šesť rokov v Bojnej (1964-1969), potom bol redaktorom Učiteľských novín (1970-1975), odkiaľ prešiel do redakcie zábavných programov Československého rozhlasu (1976-1983). Od roku 1983 pôsobí vo svojom domovskom Radošinskom naivnom divadle, ktorého je zakladateľom, pôvodcom jeho poetiky, autorom hier a umeleckým šéfom.

Radošinské naivné divadlo vzniklo v šťastnom podhubí tvorivej klímy na začiatku 60. rokov, pod vplyvom nástupu divadiel malých javiskových foriem a moderného kabaretu. Premiérové vystúpenie RND s prvou hrou Stanislava Štepku Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z sa uskutočnilo v Radošine - 25. decembra 1963.

Stanislav Štepka vytvoril pre Radošinské naivné divadlo nezameniteľný, originálny divadelný štýl, ktorým predurčil svojmu autorskému divadlu osobité, skrz-naskrz jedinečné miesto a postavenie v slovenskom divadelníctve - s výrazným ľudovým i ľudským zástojom. Jedným z najcharakteristickejších znakov tvorby Stanislava Štepku je originálny slovenský humor, prameniaci nielen z ľudovej a pseudoľudovej frazeológie, ale najmä z hlbokého poznania národnej mentality; Štepka takisto funkčne využíva rodný radošinský dialekt, ktorým vtipne a obratne nahrádza, ale miestami i vytvára súčasnú slovenskú hovorovú reč. Dramatická, ale i textárska a herecká tvorba Stanislava Štepku sa stretáva s mimoriadne priaznivým diváckym, ale i kritickým ohlasom.

Predstavenia Radošinského naivného divadla s hrami Stanislava Štepku, v kongeniálnej réžii Juraja Nvotu a Ondreja Spišiaka, s hudbou skladateľa Melkoviča sú permanentne vypredané a vo väčšine dosahujú niekoľko stoviek repríz (komédia Jááánošííík drží pôvodný slovenský činoherný a divadelný rekord - 501 repríz). Radošinské naivné divadlo pravidelne vystupuje na svojej stálej scéne v Bratislave (Škultétyho ul. 5), ale aj v divadlách po celom bývalom Česko-Slovensku a často i v zahraničí (USA, Kanada, Taliansko, Nemecko, Rakúsko, Maďarsko, bývalá Juhoslávia).

Stanislav Štepka napísal a uviedol v Radošinskom naivnom divadle tieto hry: Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z (1963), Pitva (1966), Z duba padol, oddýchol si (1968), Pŕŕŕ (1969) Jááánošííík (1970), Človečina (1971), Alžbeta Hrozná (1975), Hrob lásky (1977), Rozprávka o tom, ako žijeme dodnes, ak sme nepomreli (1978), Slovenské tango (1979), Kúpeľná sezóna (1980), Svadba (1982), Čierna ovca (1983), Pavilón B (1984), O čo ide (1985), Nebo, peklo, raj (1986), Ženské oddelenie (1987), Loď Svet (1988), Vygumuj a napíš (1989), Pokoj domu tomuto (1990), Lás-ka-nie (1992), Delostrelci na Mesiaci (1992), Hostinec Grand (1993), Dohoda možná (1994), Malá srdcová príhoda (1994), Štedrý divadelný večer (1994), Materské znamienko (1995), Kino Pokrok (1995), Tata (1996), Konečná stanica (1997), Ako som vstúpil do seba (1998). V spolupráci s Jiřím Suchým vznikol pre Semafor a RND "federálny insitný muzikálik" Nevesta predaná Kubovi (1984), text vyšiel aj knižne (1987), s Milanom Lasicom a Júliusom Satinským sú autormi javiskovej kabaretnej koláže pre RND a Štúdio S Kam na to chodíme (1991), ktorá v tom istom roku vyšla aj knižne.

Pre Trnavské divadlo napísal voľnú trilógiu Ako som vstúpil do seba (1981), Ako sme sa hľadali (1983), Ako bolo (1984), komédiu Hotel Európa (1988) a koláž z trilógie Ako� - Ako áno - ako nie (1990). Niektoré jeho hry hrali aj iné profesionálne divadlá (Martin, Košice, Nitra, Prešov, Zlín). Slovenské národné divadlo uviedlo jeho "veselú správu o trpkom osude cicavcov" Zverokruh (1994)�

Štepka je takisto autorom mnohých filmových (Víno vinovaté, Dedinský sen, Dobrá správa, Ježiško zvoní, otvorte, Čierna ovca ), televíznych (Ženské oddelenie, Výlety v pamäti, Vygumuj a napíš, Hosť do domu alebo radošinci snívajúci 1 - 10 ) a rozhlasových scenárov (Desaťkorunovaný svet, Aj tí naši píjavali, Slová, slová, slová, Čo rok dal, Predposledná bosorka, Radošinské naivné rádio ), je autorom dvadsiatich dvoch rozhlasových úprav svojich hier RND pre Slovenský rozhlas; jeho texty vychádzajú knižne (Radošinské naivné divadlo I - II, Tri správy, Tri sny - a doslov do snov, Otcovské znamienka alebo sedem naivných hriechov ) i na platniach, audiokazetách a kompaktných diskoch (Hry na domáce zvieratá, Jááánošííík, Človečina, Pavilón B, Len do vlastných rúk, Loď Svet, Pesničky RND, Kúpeľná sezóna, Dobrá správa, Pokoj domu tomuto, Otcovské znamienka ).

Milan Lasica
herec, dramatik, prozaik, textár, režisér, humorista, moderátor

* 03.02.1940 Zvolen
vzdelanie

VŠMU - dramaturgia

životopis

Milan Lasica už počas štúdia začal vystupovať s J. Satinským v autorských dialógoch v bratislavskej Tatre.

V Divadle na korze pôsobil koncom 60.-tych rokov.

Roku 1970 mu normalizačná štátna moc znemožnila pôsobenie na Slovensku (spolu so Satinským vystupovali v kabarete Večerní Brno), o dva roky neskôr aj v Čechách.

Dlhší čas účinkovali v spevohre Novej scény, potom v činohre.

V roku 1982 sa stal neoddeliteľnou súčasťou novozaloženého Štúdia S, kde je v súčasnosti riaditeľom. Známym sa stal predovšetkým ako herec v autorských divadelných predstaveniach spolu s J. Satinským.

Ich spoločný knižný debut Nečakanie na Godota, ale i ďalšie knihy sú súbormi dramatických scénok a poviedok. Komika je založená na ironickom posunutí tých najbanálnejších životných situácií do absurdity. Ich texty sú venované slovenskej národnej mentalite, ku ktorej sa vyslovujú so skeptickým humorom.
M. Lasica zdramatizoval román V. Mináča (Výrobca šťastia) a mnohých hier (niektoré sa stali súčasťou knihy Tri hry), spolu s J. Satinským je aturom muzikálového prepracovania hry J. Soloviča (Žobrácke dobrodružstvo).

Samostatnú autorskú tvorbu predstavujú najmä Lasicove piesňové texty. Časť z nich vyšla knižne (Bolo nás jedenásť, Piesne o ničom). Jeho texty nenápadne reflektujú smutno-smiešne stránky ľudskej povahy, malosť a radosť a spokojnú obmedzenosť. Iné sú zasa lyricko-komickým odhaľovaním drobných potešení každodenného života.
V roku 2008 získal Milan Lasica prestížne ocenenie Cena Dominika Tatarku za knihu Bodka.

Spolu s J. Satinským oslávili štyridsať rokov spolupráce v Štúdiu S 20. decembra 1999.

Je ženatý s Magdalénou Vášáryovou.

články linky Vášáryová, Kňažko a Lasica. Hviezdne trio v novej hre
Milan Lasica odstráni nudu
Milan Lasica: Som reklamnou značkou
Cenou Dominika Tatarku poctili Milana Lasicu a Jozefa Jablonického
Milan Lasica a Bolek Polívka sú starci, ktorí utekajú z nemocnice
Milan Lasica a Bolek Polívka na úteku v Štúdiu L+S
Milan Lasica: "Julo Satinský ma vždy podržal"

Tomáš Janovic

spisovateľ, aforista, epigramatik, básnik, textár, dramatik a prekladateľ

* 22.05.1937 Bratislava
motto

„Vrážame si nože do chrbta, aby sme mohli obedovať strieborným príborom.“

vzdelanie

Základnú školu navštevoval v Bratislave, kde začal chodiť aj do gymnázia. Zmaturoval však na Gymnáziu v Košiciach v roku 1954.
1954 - 1960 študoval slovenský jazyk a dejepis na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.

životopis

Narodil sa v úradníckej rodine. Publikovať začal hneď po nástupe na vysokú školu v satirickom týždenníku Roháč, kde sa neskôr zamestnal. Knižne debutoval básnickou zbierkou Život je biely holub, v ktorej reagoval na vojnové zážitky z detstva. Už tu prejavil svoj aforistický talent, ktorý naplno rozvinul v neskorších epigramoch a aforizmoch. Účinnosť svojej poetiky postavil na voľnom priraďovaní faktov, ktoré ústia do nečakanej metafory a kontrapunktickej pointy. Konštrukcia takejto poetiky má blízko ku krátkym satiricko-humoristickým žánrom, čo nakoniec ovplyvnilo celú jeho ďalšiu tvorbu.

Je predovšetkým satirikom a múdrym a posmutnelým klaunom našej literárnej scény, generačný druh Lasicu a Satinského. Vždy dokáže objaviť pár najvýstižnejších slov, do ktorých zahalí konkrétne metafory zrkadliace chybičky krásy ľudskej duše aj defekty vzťahov. Jeho mnohostranné literárne záujmy smerujú od satirickej poézie a prózy pre dospelých, deti a mládež , k textom piesní, až po rozhlasové hry a scenáre televíznych hudobno-zábavných programov. Jednoduchosť a priezračnosť bez zložitých abstrakcií je doménou v jeho tvorbe. Dokáže využívať a kombinovať aj prvky absurdného humoru a nonsensu. Hravosť, poeticko-humoristický nezmysel, irónia a sebairónia sú prostriedky, ktorými dokáže veľmi účinne a presvedčivo navodiť komické situácie. Sám neraz povedal, že na vystihnutie prostých právd netreba veľa, iba talent a otvorené oči.

Zameriava sa na spoločenské neduhy spoločnosti (ako sú spoločenská pretvárka, byrokratický stereotyp, protekcionizmus, rodinkárstvo, absolutizácia kádrových princípov a pod.), ktoré vyjadruje bohatou metaforikou, slovnými hrami, využívaním dobovej frazeológie, ale aj posunom k nadrealistickej bizarnosti a dadaistickej absurdite. Iróniu a satiru využíva na zachytenie našej národnej povahy – slabosť, zápecníctvo, zakomplexovanosť, ale aj pozitívnejších čŕt našej povahy.
Ani pri zobrazovaní najzávažnejších tém, akými sú vojnové reminiscencie, rasové prenasledovanie, koncentračné tábory, nevolil silné slová. Emotívny účinok dosahoval jednoduchým radením slov a faktov.

Rovnocennú pozornosť venoval aj literárnym žánrom pre deti, pričom sa sústredil na najmladších čitateľov. Najmä v dramatickej tvorbe okrem hravosti, humoru a fantázie podnetne uplatnil partnerstvo rozprávača-autora s deťmi s lyrickým ladením. Tým sa mu podarilo navodiť dramatické napätie s vtipne komponovanými príbehmi, ktoré umocnili pútavosť.

Jeho rozprávky boli preložené do češtiny, slovinčiny a srbčiny.

Pôsobenie:

1960 - 1990 redaktor satirického týždenníka Roháč
1990 profesionálny spisovateľ

Ocenenia:

1979 Cena vydavateľstva Mladé letá za knižku Drevený tato 1982 Cena Zväzu slovenských spisovateľov za knihu Jeleňvízor
1984 zápis na Čestnú listinu IBBY s knihou Drevený tato a jeho rozprávkové varechy
1985 Cena Haškovej Lipnice
1985 zápis na Čestnú listinu H.CH. Andersena
1987 Cena trojruža
2006 Cena Dominika Tatarku za rok 2005 za knihu Maj ma rád

tvorba

Próza:

1965 Podpisy analfabetov (zbierka aforizmov, epigramov, bájok)
1969 Posledná večera (kniha próz, aforizmov a dialógov)

Poézia:

1959 Život je biely holub
1962 Epigramatika (zbierka aforizmov, epigramov, bájok)
1983 Óda po Zet (zbierka aforizmov a anekdot)
1986 Ko(z)mické piesne (zbierka aforizmov a anekdot)
1987 Od ucha k /d/uchu (široký výber textov publikovaných v zborníkoch a časopisoch)
1991 Moje najmilšie hriechy (zbierka aforizmov a anekdot)
1993 Smutné anekdoty (zbierka aforizmov a anekdot)
1995 Najsmutnejšie anekdoty (zbierka aforizmov a anekdot)
1997 Ruka majstra (zbierka aforizmov a anekdot)
1998 spolu s Pavlom Vilikovským vydal knihu Okrídlená klietka, ktorá obsahuje texty a aforizmy autora publikované v týždenníku Domino-fórum
2001 Dostal rozum (zbierka aforizmov a anekdoty)
2003 Nikoho nezabije
2004 Je taký
2005 Maj ma rád

tvorba pre deti

Próza:

1968 (Ne)ukradni tri vajcia (spoluautor M. Vanek; humoristické rozprávky)
1985 Snehuliaci (spoločne s Vladom Bednárom)

Poézia:

1963 Malá samoobsluha
1965 O cestovaní nosa Dlhonosa z paneláku na Island (leporelo)
1973 Zakopol som o kalamár (zbierku básničiek zo školského prostredia),
1975 Zvieratká na dvore (leporelo) , Čítanie z ruky (leporelo)
1975 Rozprávkové varechy
1977 Dín a Dán
1979 Drevený tato (neskôr vyšli uvedené tri básničky spoločne pod názvom Drevený tato a jeho rozprávkové varechy 1982)
1982 Jeleňvízor
1986 Kráľovná krásy (verše pre deti)
1983 My sme majstri nad majstrov (spoločne s Vladom Bednárom)
1986 Kto sa nehrá, z kola von (verše pre deti)
1987 Les (kniha poézie i krátkych próz s tematikou prírody a jej zázračných premien)
2001 Veselá knižka do prvej ľavice (verše pre deti)

Rozhlasové hry:

1972 O žuvačkovom kráľovstve (spolu s V. Bednárom)
1974 Vzducholoď (spolu s V. Bednárom)
1977 Požičaná gitara (spolu s V. Bednárom)
1979 Kľúčikové kráľovstvo (spolu s V. Bednárom)
1982 Rozprávkový šľabikár (spolu s V. Bednárom)

Scenáristika:

Soľ zeme
Husle a cimbál
Drevený program (scenáre televíznych hudobno-zábavných programov a iné texty)
My sme malí muzikanti (piesne do seriálu, spolu s V. Bednárom)
Snehuliaci (spolu s V. Bednárom)

Preklady:

1988 výber z poézie J. Čejku Čítanie z ruky (z češtiny)
prekladal aj sovietsku literatúru (S. J. Maršak a iné)

Preložené diela:

1976 Zvieratká na dvore (po slovinsky)
1981 Čo je väčšie (po slovinsky, srbsky)

Iné:

1987 zostavil antológiu českej básnickej satiry Kniha sťažností
Posvieťme si na seba (zostavovateľ zborníka estrádnych materiálov)

články linky Tomáš Janovic skolaboval a na Pohodu neprišiel
Tomáš Janovic bude mať 70 rokov
Tomáš Janovic držiteľom Ceny Dominika Tatarku za rok 2005

Staršie články o osobnosti >>

Nie náhodou som použil k Zalovi číslo 000088. Je to číslo z jeho DJ preukazu z roku 1969. Boli sme mladí, krásni a plní očakávania, čo nám prinesie život. Neviem, či sa Zalovi, Palovi Záhorovi splnil jeho životný sen. Určite však v prostredí V klubu si ho začal napĺňať. Patril do prvej elitnej várky diskdžokejov, ktorí nám do tanca hrali najnovšie svetové hity. Aj napriek tomu, že v predajniach Opusu by ste ich márne hľadali. Nosili sme ich my, muzikanti, ktorí sa po roku 1968 rozpŕchli do sveta ako neposlušné vrabce. Tak sa stalo, že Zalo sa ocitol medzi nami na fotografii zo začiatku sedemdesiatych rokov. Narýchlo zastúpil chýbajúceho trumpetistu. Stačilo, aby si obliekol našu muzikantskú uniformu a postavil sa na ľavú stranu, hneď vedľa mňa. Neraz mi pripomínal, aby som mu dal jednu kópiu z fotografie, ktorú si osobne veľmi cenil. Sľub zostal nesplnený. Fotografiu už nemám komu poslať. Zalo sa pobral, ako mnohí z nás, na druhú stranu rieky deliacej život od smrti, aby dokončil to, čo sme si v roku 1969 sľúbili, nádherný a pestrý život. Určite sa mu to splnilo.
Ľubo Belák a jeho skupina

Marián Geišberg, muž so smutnými očami, ale s večným úsmevom v duši. Tak si ho budem pamätať, pokiaľ sa k tomu Nebu, kam odletel, nepriblížim aj ja. Mnohí budú určite na neho spomínať ako na vynikajúceho herca, divadelného básnika, ktorého každé slovo na scéne ukrývalo niečo záhadné.

Zomrela speváčka zo SKLA

Koncom minulého roka som netušil, že Terézia bola zdravotne na mizine. Ešte z nemocnice mi poslala hlasovú správu. Potešila sa môjmu CD Slová. Žili sme paralelné životy. Ona, kedysi hviezda francúzskych šansónov, ktoré spievala na nerozoznanie od Mireille Mathieu, sa v sedemdesiatych rokoch pristavila aj v mojej kapele. Vždy som si potrpel na dobré, ale aj pekné speváčky. Terka sa po čase začala venovať sklu. Presnejšie dizajnu zo skla. A bola úspešná. Neuveriteľne pracovitá, húževnatá, neodbytná. V sklenených vázach si nosila svoj sen o speváckej kariére až do konca. Tak trochu z toho sna odovzdala aj svojej dcére. Naše cesty sa začiatkom nového tisícročia spojili pri nakrúcaní televízneho dokumentu v USA. Presnejšie v Los Angeles. REDLINE 2000/2001 - spomienka na chvíle, kedy sme nielen pracovali, ale aj spievali, zabávali sa a vítali Nový rok na brehu Tichého oceánu. Tak Ticho na nemocničnej posteli odišla Terézia Pekáriková - speváčka zo SKLA. Spomínam...

 (video)

Anton Hykisch, spisovateľ

Výsledok volieb ponímam ako referendum občanov Slovenska, ktorí si želajú zachovanie tradičných tisícročných hodnôt a zdedeného spôsobu života nášho národa. Zďaleka nešlo len o Fica, Pellegriniho, Šimečku, nešlo o príklon Východ – Západ a podobné nálepkovanie. Hysterické reakcie svetových mainstreamových médií na víťazov slovenských volieb dokazujú, že sme súčasťou veľkého kultúrno-etického zápasu o ďalšiu podobu ľudstva. Tento zápas prebieha v Európe a v globálnom meradle. Slovensko týmito voľbami prispieva k zastaveniu negatívneho trendu sebazničenia ľudského rodu biologicky a civilizačne.

Nová vláda na Slovensku musí odrážať výsledok volieb. Každý pokus nastoliť progresivistickú vládu proti vôli väčšiny občanov je nedemokratický a protiprávny. Kto nerešpektuje vôľu občanov, berie na seba ťažkú zodpovednosť pred dejinami. Majme na pamäti, že Slovensko je súčasťou celosvetového zápasu o zastavenie ťaženia revolty woke, ktorá ohrozuje proces sebazdokonaľovania ľudstva a vedie k zničeniu našej klasickej civilizácie.

Čo dnes potrebujeme? Pevné nervy a zdravý rozum.