Pán Šimečka, nemáte na to!
Parlamentné voľby ešte nedozneli, ale už sa poslanci sťahujú na ulicu. Prečo? V spoločnosti, kde žijeme, sa parlamentné lavice neraz zamieňajú za chodníky a námestia. Zväčša ich okupujú stranícke úderky, ktoré zvolávajú svojich sympatizantov na kus reči, alebo skôr na exhibíciu poslancov tej-ktorej strany. V demokracii, ktorá sa podobá skôr štatistickému prieskumu preferencií obyvateľstva, je to bežná vec. V demokracii, ktorú parlamentné strany zamieňajú za akýsi pingpong medzi nekonečným, neraz nepochopiteľným rečnením z parlamentných lavíc a divadelným predstavením na ulici medzi svojimi. Výnimku tvoria radoví občania, ktorí sa občas pokúsia bez akejkoľvek podpory straníckych centrál hľadať priestor na vyjadrenie nespokojnosti. Takými boli napríklad mierové protesty proti vojne na Ukrajine. Kde sú tie časy, keď sa na námestiach stretávali pracujúci, aby vyjadrili spokojnosť s politikou vládnucej strany. Zatlieskali si, vypočuli si, ako im to úspešne ide a rozišli sa do svojich domovov, prípadne do krčmy, kde si mohli konečne povedať to, čo chceli.
Tomáš Janovic 22. máj 1937 – † 14. december 2023
Tomáš išiel na kávičku za Milanom
Keď som sa chcel stretnúť s Milanom alebo Tomášom, vedel som, že ich nájdem v centre Bratislavy v niektorej z kaviarní. Boli to zväčša pracovné stretnutia. Iný zážitok s mojimi myšlienkovými vodcami bol na Kremnických Gagoch. Tam som mal možnosť poraňajkovať v dobrej spoločnosti Tomáša Janovica a Kornel Földvári. Aj ten patril k mojej svätej trojici ľudí, ktorí sa na svet pozerali svojimi očami, bez nenávisť, s láskou k bližnému svojmu, ale s humorom a určitou štipkou irónie. Ich jazyku rozumela celá generácia šesťdesiatych rokov.
S Tomášom Janovicom som sa ešte ako bigbítový fagan stretol v Tatra Revue, kabarete, kde spolupracoval s mojim otcom Michalom Belákom. Neskôr sa pridal pri príprave folklórnej televíznej relácie, ktorú uvádzadl Miško Dočolomanský. Tomášove scenáre boli načas a dokonalé.
Nechce sa mi veriť, že všetci sú už uložení len do mojich spomienok.
Jedna z nich je na aforizmus, ktorý platí doteraz.
Náš demokrat chce rozhodovať, / kto smie byť demokrat.
PÁN Tomáš Janovic - navždy
Gitara mu bola osudom…
Jozef Barina, hudobník, spevák, hudobný skladateľ….a môj spoluhráč v skupine The Players. Bolo to v šesťdesiatych rokoch, kedy sa naše osudy spojili na jednom pódiu a s rovnakou láskou. Tou bola gitarová hudba, akú hrávala britská skupina The Shadows. Bigbít, ako sa vtedy hovorilo našej hudbe, znel v kultúrnych domoch a vznikajúcich vysokoškolských kluboch. Nechceli sme ňou provokovať. Napriek tomu sme boli označovaní za rebelov, dlhovlasé „máničky“ a pokazenú mládež. „To všechno odnéééés čas.....“ Jožko Barina, Ľubo Dolinský, Juraj Korenko alias Kofa a ja. Štyria mušketieri, ktorí sa venovali inštrumentálnej hudbe. Už vtedy sa na scéne objavili gitarové skupiny, ktoré nielen hrali, ale aj spievali. The Beatles, Thr Rolling Stones, The Kinks a mnohé ďalšie. Naša inštrumentálna hudba sa stala zrazu staromódnou. Vtedy sme sa rozhodli zmeniť svoj repertoár a začať spievať. Žreb padol na Jožka Barinu. V The Players prevzal úlohu speváka. Tak vznikla prvá a zároveň aj posledná pieseň The Players „Stratený sen“. Dopĺňali sme to hudbou Erica Claptona a The Cream. Žiaľ po prvom koncerte sme sa rozpadli. Ja s Kofom sme išli do sveta, Ľubo Dolinský sa venoval rozhlasu a Jožko Barina si založil zbrusu novú skupinu The Meditating Four. Našiel si nových spoluhráčov, začal spievať a hrať blues. Som presvedčený, že tak to chcel osud. Naše cesty sa rozišli nie preto, aby niečo zaniklo, ale aby vzniklo čosi nové, iné, napriek tomu stále naše.
Jožko, nedohral si! Hudba pozná smrť len zo zabudnutia. Tvoje piesne zostanú žiť naďalej, pretože nemajú telo, ktoré starne. Koluje v nich tvoja krv, ktorú do sveta pumpuje tvoja duša. A tá, muzikantská, len tak neumiera. Mnohí si budú naďalej spievať: „Hej, pán doktor, povedzte mi prosím, čo je to so mnou.
Česť tvojej pamiatke!
Ľubo Belák, ten čo s tebou hrával v The Players.
24.2.2024
Véčko ´98
VÉČKO ´98
spomienka na stretnutie Véčkarov v minulom storočí
(televízna relácia)
(spustiť prehrávanie !!!!)
Rockový balet
HEART OF STORM
ROCKOVÝ BALET
POZVÁNKA NA PODUJATIE 5. mája 2015 V ISTROPOLISE
(televízna relácia)
(spustiť prehrávanie !!!!)
Vladimír Vysockij
V hystérii, ktorá od začiatku roka zachvátila naše uši, oči, ale najmä naše myšlienky zanikla spomienka na básnika, herca, skladateľa a básnika Vladimira Vysockého. Bola to Taganka, divadlo drámy a komédie v Moskve, s jej divadelným mágom Ljubimovom, kde sa naplno rozvinul jeho talent. Hral, spieval a písal. Večný rebel naplno žil, vášnivo miloval a užíval neresti alkoholu a drog. Jeho posledná úloha v divadle patrila Hamletovi. Nie tomu Shakespearovmu, ale Vysockeho. Spomeňte si...
Bloger 19. storočia vo V klube
„V Európe existuje ešte iná, strašnejšia mocenská skupina: maďarská... Tri a pol milióna Slovákov, týchto našich bratov, trpí viac než 60 rokov pod tyraniou maďarských šovinistov. Nielen v žalároch, nie! Sú utláčaní, ponižovaní, zbavovaní svojej kultúry, odsúdení na zánik, ak sa nepoddajú maďarskej pseudokultúre,“ napísal v roku 1907 český advokát Dr. Eduard Lederer nórskemu spisovateľovi Bjørnstjerne Bjørnsonovi.
Čierne na bielom už v predaji
Kniha Čierne na bielom je už v predaji !!!
Martinus (https://www.martinus.sk/?uItem=537655)
ArtForum (https://www.artforum.sk/katalog/122031/cierne-na-bielom)
Pantarhei (https://www.pantarhei.sk/knihy/beletria/eseje-uvahy-studie/cierne-na-bielom.html?)
Bigbítová samovražda na Novej scéne
Aj nebo - navzdory tej vašej nenávisti -
uvidí žiariť... môj...môj štít! Ostal čistý! (Ľubo Feldek 2000)
Čo bolo prvé? Vajce alebo sliepka? Touto „filozofickou“ otázkou možno vyjadriť aj večný spor o vzťahu tela a duše. Čo tvorí človeka? Čo je dôležitejšie? Forma, alebo obsah? Netrápme sa. Keď to nevyriešili zodpovední filozofi, tak sa o to pokúšali umelci. V každej hre, románe, básni, obraze, soche, ale aj v hudbe, či tanci autori neustále rozohrávali tento hlavolam. Preto príbehy, ktoré sa odvíjajú od tohto sporu, sú večné. Takým bol a je aj príbeh o Hectorovi Savinienovi de Cyrano. Básnikovi, dramatikovi, spisovateľovi, ale aj skutočnej postave francúzskeho kadeta zo sedemnásteho storočia. V novoromantickej dráme Cyrano z Bergeracu mu vdýchol umelecký život Edmond Rostand. 1 600 alexandrínov, dvanásťslabičných veršov, potreboval na prerozprávanie osudov Cyrana, Roxany a Kristiána. Aj v tomto prípade zaúradovala žena, Rostandova manželka Rosemonde Gérard. Koncom devätnásteho storočia upozornila Rostanda na túto nevšednú postavu. Príbeh konfliktu Kristiánovho tela a Cyranovej duše v rukách lásky sa stal témou mnohých divadelných spracovaní. Neobišiel ani muzikál.