Nie každému môžeme napísať na katafalk “čestný človek”. Takým medzi mnohými bol Tonko Hykisch, môj priateľ, literárny otec a učiteľ života. Osobne som sa s ním poznal až v tomto storočí, keď už mal za sebou bohatú literárnu  ale aj osobnú cestu životom. Patril k tým, ktorí mi otvorili zakliatu bránu jazyka. Nie každému sa podarí nájsť kľúč k slovenčine. Najmä keď používa jazyk len na dorozumievanie. Tonko mal však okrem svojho literárneho jazyka aj svoj občiansky, suverénny a nenahraditeľný slovník, ktorým tlmočil svoje, vlastne naše myšlienky. Svoj život spojil s vierou v Boha. Napriek tomu, že už nie je v móde verejne sa priznávať k viere, jeho slová, vety, súvetia, myšlienky mali pôvod vo viere v dobro a lásku.

Moje osobné kontakty s Tonkom, ako som mu hovoril, boli vždy úprimné ale najmä nezištné. Neboli sme si navzájom nič dlžní, ale o to viac sme si boli blízki. Stál  pri mne, keď som oslovil kultúrnu obec aby sa pridala k výzve „Za slobodu slova“. Pravda mu bola matkou a slovo vlastným dieťaťom. Patril ku generácii, ktorá si pamätala svet šesťdesiatych rokov a pesničku, ktorú môj otec Michal Belák spolu so sestrou Janou naspievali v čase pôsobenia v Tatra revue, bratislavskom kabarete. Pri každej príležitosti mi to Tonko pripomenul a požiadal ma, aby som mu ju zaspieval. „Povedz mi otec, jak vyzerá čas“, spievala dcéra svojmu otcovi, všetkým otcom, ktorí svoj život zasvätili poctivej práci, pravde, dobru a láske.

Taký bol aj Anton Hykisch, ktorý vedel ako vyzerá čas…aj dnes, pri svojej rozlúčka s nami, ktorí čakáme na odpoveď.

Česť jeho pamiatke a literárnemu odkazu budúcim generáciám.

18.7.2024

Ľubo Belák