Želám vám, ale aj sebe, aby sa príbeh filmu

Kdyby tisíc klarinetů

naživo odohral v našom krutom a zlomyseľnom svete. Máme na to...

Tomáš išiel na kávičku za Milanom
Keď som sa chcel stretnúť s Milanom alebo Tomášom, vedel som, že ich nájdem v centre Bratislavy v niektorej z kaviarní. Boli to zväčša pracovné stretnutia. Iný zážitok s mojimi myšlienkovými vodcami bol na Kremnických Gagoch. Tam som mal možnosť poraňajkovať v dobrej spoločnosti Tomáša Janovica a Kornel Földvári. Aj ten patril k mojej svätej trojici ľudí, ktorí sa na svet pozerali svojimi očami, bez nenávisť, s láskou k bližnému svojmu, ale s humorom a určitou štipkou irónie. Ich jazyku rozumela celá generácia šesťdesiatych rokov.
S Tomášom Janovicom som sa ešte ako bigbítový fagan stretol v Tatra Revue, kabarete, kde spolupracoval s mojim otcom Michalom Belákom. Neskôr sa pridal pri príprave folklórnej televíznej relácie, ktorú uvádzadl Miško Dočolomanský. Tomášove scenáre boli načas a dokonalé.
Nechce sa mi veriť, že všetci sú už uložení len do mojich spomienok.
Jedna z nich je na aforizmus, ktorý platí doteraz.

Náš demokrat chce rozhodovať, / kto smie byť demokrat.

PÁN Tomáš Janovic - navždy

Parlamentné voľby ešte nedozneli, ale už sa poslanci sťahujú na ulicu. Prečo? V spoločnosti, kde žijeme, sa parlamentné lavice neraz zamieňajú za chodníky a námestia. Zväčša ich okupujú stranícke úderky, ktoré zvolávajú svojich sympatizantov na kus reči, alebo skôr na exhibíciu poslancov tej-ktorej strany. V demokracii, ktorá sa podobá skôr štatistickému prieskumu preferencií obyvateľstva, je to bežná vec. V demokracii, ktorú parlamentné strany zamieňajú za akýsi pingpong medzi nekonečným, neraz nepochopiteľným rečnením z parlamentných lavíc a divadelným predstavením na ulici medzi svojimi. Výnimku tvoria radoví občania, ktorí sa občas pokúsia bez akejkoľvek podpory straníckych centrál hľadať priestor na vyjadrenie nespokojnosti. Takými boli napríklad mierové protesty proti vojne na Ukrajine. Kde sú tie časy, keď sa na námestiach stretávali pracujúci, aby vyjadrili spokojnosť s politikou vládnucej strany. Zatlieskali si, vypočuli si, ako im to úspešne ide a rozišli sa do svojich domovov, prípadne do krčmy, kde si mohli konečne povedať to, čo chceli.

V praveku našej politiky, v čase protestov pred bytovým komplexom Bonaparte som z pre mňa záhadných príčin, viedol emailovú komunikáciu s vtedajším opozičným politikom Richardom Sulíkom. Na moje prekvapenie zareagoval na môj email. Spýtal som sa ho, prečo potrebuje ulicu, keď to, o čo mu ide, môže riešiť v parlamente. Odpoveď bola takmer prekvapujúca:  “…lebo tam sa to nedá!”. Otázka znie: „Načo je nám parlament, keď všetko riešia politici na ulici?“ Je iba jedna odpoveď. Čo nedokážu vo svojej politickej práci, o to sa pokúšajú na ulici. Ukázať, že státisíce občanov si želajú zmenu. V preklade, státisíce ich straníckych sympatizantov si želajú zmenu. Potom na čo sú voľby? Nestačí sa raz za pár rokov vyjadriť vo voľbách a mať s politikou svätý pokoj? Veď žijeme v „demokracii“.

História pouličných „demonštrácií“ politických strán je na Slovensku bohatá. Zatiaľ najväčšia fraška bola veľkolepý protest Za slušné Slovensko. Bolo to v čase, keď sa prezident a jeho klika pokúsil o zmenu vo vedení štátu navonok občianskym protestom. Nakoniec sa ukázalo, že išlo skôr o nevydarený puč organizovaný politikmi a ich investormi, než o manifestáciu občanov za lepší „slušnejší“ život. Tí boli drzo využití na podlý politický zámer. Po rokoch to prospelo najmä strane Smer – Sociálna demokracia. Práve to naštartovalo  rozdelenie a posilnenie sociálnodemokratickej politiky na Slovensku. Najprv zámenou premiéra, ktorý sa neskôr osamostatnil a vyrobil si stranu Hlas priamo cez kopirák. Neskôr parlamentnými voľbami, ktorých výsledok súčasná opozícia dokonale zbabrala. Nepomohla ani masívna podpora „strategických“ médií a predvolebné prieskumy, ktoré dokonali porážku vládnej politiky od roku 2020. Bodku za zlými rozhodnutiami dala prezidentka Slovenskej republiky, ktorá zámerne predlžovala agóniu politického rozpadu v krajine, ktorej nerozumie.

Dnes sa opäť na ulici rozbehla séria pokusov o zmenu „zdola“ cez demonštrácie politických strán. Opozícia sa púšťa do experimentu, ktorý skôr posilní súčasnú moc. Namiesto víťazstva môžu očakávať ešte mohutnejšiu porážku. Zbytočné sú prejavy súčasných amatérskych vodcov, ktorí sa na javisku striedajú, pritom akoby čítali rovnaký text amatérskeho spisovateľ napísaný niekde pri kávičke a fľaške koňaku.

Inak sa to nedá vysvetliť. Na čele opozičného bloku je protekčné dieťa, ktoré akoby ani do slovenskej politiky nepatrilo. Mladý Miško Šimečka bola prekvapivo nešťastná voľba pri zmene šéfa Progresívneho Slovenska. Nemá na to, aby viedol „progresívnu, mladú“ stranu nastupujúcej generácie. Napriek štúdiu politológie na Karlovej univerzite a Oxforde nevie samostatne myslieť a objektívne nazerať na stav spoločnosti. Jeho komunikácia sa nesie v znamení opakovaných fráz, hesiel, liberálnych mantier, bez schopnosti pestrejšieho slovníka a hlbšieho obsahu. Nevie zaujať poslucháča, neustále je akoby v strehu pred neznámym nepriateľom. Je hračkou v politických diskusiách v rukách svojich oponentov. Tento mladík, ktorý má byť perspektívou pre LIBERÁLNE Slovensko nie je a ani nikdy nebude vodcovskou osobnosťou dnešnej opozície. To už Richard Sulík má väčší dar prejavu a vie lož vyjadriť ako nezlomnú pravdu, prípadne svojou iróniou spacifikovať svojho triedneho nepriateľa. Tretí macher, Milan Majerský z KDH, zase sám v sebe živý antagonizmus medzi vierou v Boha a vierou v bezbožný Liberalizmus. O pánovi z Trnavy snáď netreba ani hovoriť. Je to nenahraditeľný úkaz v slovenskej politike, ktorý sa neštíti ani predvolebnej korupcie v rómskych osadách.

V jednom majú všetci opoziční politici pravdu. Sú zhrození a prekvapení (?), že valec Roberta Fica si nezadržateľne razí cestu k upevneniu moci. Tak ako Havla a Čarnogurského kedysi naháňali policajti, dnes policajti a Špeciálna prokuratúra naháňajú Fica. Hľadanie údajnej nezákonnosti v postupe vládne garnitúry predkladajú v pochybnom kritizovaní navrhovaných zákonov a politických krokov na posilnenie moci strany Smer. Určite, bez alte ega Petra Pellegríniho a klubu pronárodných politikov pod hlavičkou SNS by to nešlo. Robert Fico je osobnosť, buldozér a navyše prvotriedny rétor, ktorý zvládne akúkoľvek situáciu doma aj v zahraničí. Vie byť tvrdý, nekompromisný, ale aj ústretový a niekedy aj s lyžičkou humoru. Navyše po troch rokoch uplatňovania útrpného práva, ktoré v dnešných časoch nemá čo robiť v právnom štáte, stvrdlo jeho srdce na kameň.

Ako je možné, že po rokoch „boja“ za liberálnu demokraciu a „právny“ štát toto všetko súčasná opozícia dovolila? Je to rad nesprávnych rozhodnutí, omylov, ale najmä nekritického presvedčenia, že idú správnou cestou. Tá však naopak končí v upevňovaní moci Roberta Fica a jeho strany na Slovensku. Kým bude Miško Šimečka v čele frontu za liberalizáciu Slovenska, dovtedy sa budú opakovať chyby celej opozície. Väčšina voličov na Slovensku jasne ukázala, že s ich cestou nesúhlasí. Chcú snáď dnešní stranícki demonštranti vyprovokovať aj druhú stranu politického spektra, aby stoličky v parlamente vymenili za tribúny na uliciach? Potom už parlament a politikov nebude treba. Občania si to na Slovensku vybavia medzi sebou sami. Dúfam, že nie v pästných súbojoch a streľbe na uliciach. Podobne ako sa začala tragédia na Ukrajine. Komu to prospieva?

Ľubo Belák

15.12.2023

Na budúci rok sa do Bratislavy hlási Sting, bývalý člen kultovej skupiny The Police. Lístok na koncert stojí okolo 170 eur. Neviem, koľko stál lístok Roba Rotha na pražský koncert skupiny The Rolling Stones. Mňa táto skupina na doskách Slovenského národného divadla stála dvadsaťpäť eur.

Poznám Roba. Ako mladý vášnivý fanúšik skupiny The Rolling Stones sa neraz u nás na Podjavorinskej ulici zastavil, aby si požičal LP platne z mojej gramotéky. The Rolling Stones medzi nimi kraľovali. Práve to ma prilákalo, ako bežného diváka, kúpiť si lístok s očakávaním dramatického príbehu, ktorý sa odvíja práve od hudby Rološov, ako sme ich za mojich bigbítových čias volali. Na umelecký zážitok som čakal dva mesiace. Dočkal som sa.

Vzhľadom na cenník vstupeniek na činohru SND sa nemôžem rátať k pravidelným návštevníkom divadla, ale osud mi doprial v ostatnom čase vidieť aspoň pár inscenácií, ktoré podľa mňa stáli za to. Pred nedávnom som v úžase sledoval Čičvákovho Macbetha s brilantným výkonom Roba, ktorého si ako herca vysoko vážim. Aj napriek generačnému odstupu a inému vnímaniu nášho malého slovenského sveta. Robo Roth bol a snažím sa uveriť, že aj je fundamentalistom poctivého divadelného umenia. Plný očakávania som si sadol do štvrtého radu v sále nového Národného(?)  divadla na nábreží Dunaja. Aj ďalšie herecké autority ma nútili veriť, že pôjde opäť o umelecký zážitok, o ktorom sa oplatí napísať pár viet. Milka Vášáryová, Jana Oľhová, Emil Horváth ml., samé istoty hereckého kumštu. Sála sa ponorila do tmy a začalo sa predstavenie...

Na proscéniu pred oponou sa objavil Robo. Nekonvenčne, akoby vlastnými slovami a so suverénnym  účinkovaním na forbíne sa začal odvíjať príbeh....o ktorom doteraz neviem, o čom bol. Robova spomienka na nočný odvoz do Dúbravky skupinou Olympic uviedla fiktívny (asi pražský) koncert skupiny The Rollning Stones. Napriek jeho nekonečnému monológu, ktorý sa tváril ako improvizácia (za úspešného prekladu do angličtiny na videoprojekcii nad scénou) som ešte stále veril, že to bol asi dramaturgický zámer, aby sme my, diváci, vedeli „VO CO GO“ (preklad, o čo ide). Opona sa otvorila a tak som sa v mene dvadsiatich piatich eur stal účastníkom chaotickej pseudodrámy so všetkými chybami dramaturgie, ktoré poznám. Navyše na scéne, ktorú obsadili známe idoly slovenského dramatického umenia, sa začala bohapustá zábava bez zásahu štipky sebakritického myslenia.  Leitmotívom bolo vytekajúce, asi roztopené maslo z kabelky Milky Vášáryovej, ktorá plnila úlohu provinčnej operetnej subrety. Priznám sa, bolo mi jej ľúto. Moja ikona slovenskej drámy sa vozila na invalidnom vozíku so snahou o vytvorenie „smiešnej“ atmosféry na javisku. Na svoje si prišli aj veriaci. Emil Horváth mladší sa nás ako manažér skupiny The Rolling Stones pokúšal presvedčiť, že za peniaze si môžeš kúpiť aj vieru v Boha. Opäť pripomínam, že som sedel v hľadisku prvej scény slovenského dramatického umenia. Vzhľadom na môj vek a pamäť, v ktorej sú uložené desiatky predstavení slovenských divadiel, sa mi začali vynárať spomienky na Ctibora Filčíka v Sartrovom Diablovi a Pánovi Bohovi, či Miška Dočolomanského v kúzelnej úlohe Jánošíka v inscenácii Na skle maľované. Kým prídu Stouni..ma dorazili.

Umenie napriek svojej výhode emotívne pôsobiť na diváka, či poslucháča je prísna matematika. Nič nevzniká náhodou. Za všetkým sú ľudia, ktorí buď ovládajú svoje remeslo, alebo sa hrajú v príjemnej atmosfére amatérskeho divadla. Tí, ktorí stáli za divadelným predstavením, ktoré ponúka profesionálne Slovenské národné divadlo, nemali ani na bezprostrednosť ochotníckeho divadla. Rovnica kvalitného umenia sa nenaplnila. Už v kolónke autori diela sa v bulletine inscenácie objavilo slovko „kolektív autorov“. Báli sa byť odhalení?  Na druhom, nie menej zodpovednom mieste bol dramaturg. Danielovi Majlingovi sa podarilo spolu s režisérom Matúšom Bachyncom presvedčiť Mateja Drličku a Miriam Kičiňovú, aby rozhodli zrealizovať niečo, čo na scénu Slovenského národného divadla nepatrí. Ja, divák, ktorý si nielen zaplatil dvadsaťpäť eur, ale aj prostredníctvom štátnej dotácie živí túto prvú scénu, vyjadrujem pohoršenie, ako sa narába s mojou dôverou. Dúfam, že tento názor nemám len sám. V prvom rade je to nekompetentné rozhodovanie o zaradení akéhokoľvek titulu do repertoára divadla, od ktorého očakávame, že sa bude aspoň snažiť o kvalitu, originalitu a náročnosť pri tvorbe živého umenia. Iste, nie vždy to vyjde a vzniká polemika, či to alebo ono je vhodné pre SND. V prípade Kým prídu Stouni... to však neplatí. Je to zámer, alebo hazardovanie s dobrým menom členov činohry SND a finančnými prostriedkami na kultúru?

Príbeh na scéne pokračoval. Herci vzali do rúk hudobné nástroje a začali hrať a spievať. Ako človeka, ktorému je bližšie hudobné umenie ako košeľa, ma tóny z pódia takmer vyniesli zo sály. Hudobníci sa nesnažili ani naladiť nástroje. Napriek tomu som zaťal zuby a zapchal uši a nechal som sa unášať „vŕzganím“ na scéne bohato obsadenej svetelnou rampu, efektovými svetlami a aparatúrou rockovej skupiny. Scénky nepodareného kabaretu s množstvom chybných dramaturgických strihov a „absenciou logiky“ sa striedali. Veselo bolo na pódiu, ale aj v sále, kde sa diváci smiali. Jedine táto reakcia publika mi pošepkala, že asi preto sa naši dramatickí umelci vzdali všetkej divadelnej etiky a náročnosti, aby vytvorili smiešne estrádne pásmo s prerozprávaným príbehom o akejsi skupine z Veľkej Británie. Ďalší nezabudnuteľný monológ Roba Rotha bola spomienka na jeho gastronomický zážitok v Londýne, keď si vo Wymanovej reštaurácii objednal Fish and chips, rybu s hranolkami. Aby “odľahčil” banálny príbeh o podobenstve hranolkov a našich čipsov, spomenul históriu vzniku tohto koloniálneho jedla. Prirovnal vznik prvej londýnskej reštaurácie Fish and chips (1860)  ku vzniku Matice slovenskej. „Vtipné“(?) Kopnúť si do histórie slovenskej kultúry a štátnosti  cez takéto prirovnanie je skôr lacné a hlúpe. Jediným vysvetlením významu tohto „smiešneho“ prirovnania bol výsmech snahy slovenských intelektuálov devätnásteho storočia o identifikáciu slovenskej kultúrnej obce s potvrdením práva Slovákov na vlastnú národnú identitu. Na scéne, ktorá je nositeľkou prívlastku národná, si robiť posmech z vlastnej kultúrnej histórie nie je len hlúpe, ale aj nedôstojné. Pokojne sme mohli byť dodnes svedkami „domácich“ maďarských, alebo českých divadiel na Slovensku s „uhorskými“ hercami hrajúcimi v maďarčine, nemčine  alebo češtine.

Tým sa to však nekončilo. Forbíny sa ujala Jana Oľhová. Neveriac vlastným ušiam som si vypočul, že Slovensko je vlastne také malé a také bezvýznamné, že o ňom vlastne vo svete nikto nič nevie. A Bratislavu možno prirovnať len akejsi väčšej dedine v Uzbekistane. Preto sa nečudujme, dopĺňa Jana Oľhová, že Slovenské národné divadlo nedostalo povolenie (licenciu) na uvedenie piesní skupiny The Rolling Stones. Následne to herecká rocková skupina znázornila v pantomíme hry bez zvuku. To už som si v hlave pripravoval odpoveď. To, že nezískali licenciu od svetoznámej a kultovej rockovej skupiny, nie je v mediálnej a divadelnej praxi nič nezvyčajné. Pripraviť pôvodnú inscenáciu o zahraničnej hudobnej skupine s jej piesňami chce dostatok neskúsenosti, aby sa tvorcovia pustili do takéhoto projektu. Možno Dežo Hoffmann by to vybavil, keby žil. Navyše, keby si Mick Jagger prečítal scenár Kým prídu Stouni.. tak by zakázal celé predstavenie. V ňom „kolektív autorov“ označil Jaggera za pokrytca, ktorý, navonok nekonformný umelec, je v skutočnosti džgroš, sebec a malomeštiak. To sa mi už dvíhalo obočie a sledoval som, ako sa v takejto hereckej úlohe cíti sám obdivovateľ Stounov, Robo Roth. Napriek všetkému, čo sa o Mick Jaggerovi a Keith Richardsovi šíri, sú to rockeri, ktorí právom patria do siene slávy. Nie preto, že spievajú akési pesničky, ale preto, že sa zaslúžili o nefalšovanú nekonformnú slobodu prejavu. Navyše pre britské kráľovstvo sú poslami anglosaskej kultúry v jej pozitívnom obraze. V ich posolstve aj diabol má svoje miesto (pieseň Sympathy for the Devil) a nepatrí mu výsmech, ktorý znázorňovala pieseň v podaní ďalšej divadelnej divy Kamily Magálovej v závere predstavenia. Škrekot kreatúry nebol výsmechom The Rolling Stones, ale výsmechom Slovenského národného divadla, ktoré už dávno stratilo značku „národné“.

Na záver sa Jana Ohľová počas svojej forbíny obrátila na tých, ktorým sa asi ich predstavenie nebude páčiť. Ocitol som sa v  dave anonymných snobských intelektuálov, ktorí nevedia, že umenie patrí  ľuďom. To už pokojne mohla vyhlásiť program Slovenského národného divadla za „umenie pracujúcim s vedúcou úlohou strany“ (ktorej?).

Na záver zaznela ešte pesnička s rozladenými gitarami a falošným spevom, diváci spokojne zatlieskali a veselo sa rozbehli do svojich domovov. Priznám sa, bol som rád, že som po predstavení nikoho z účinkujúcich nestretol. Na konci svojho monológu sa Jana Ohľová neprialo prihovorila aj mne. Jej slová by sa dali zhrnúť vo vete: „Keď sa vám to nepáči, nemusíte chodiť do Slovenského národného divadla“. Dúfam, že to len memorovala text „kolektívu autorov“. Na to mám len jednu odpoveď: „Keď sa vám nechce hrať poctivé divadlo s vysokými umeleckými a ideovými nárokmi, tak sa zbaľte a nájdite si scénu, kde si môžete hrať, čo chcete...ale za vlastné peniaze, alebo za vstupenky, ktoré na vlastné predstavenie predáte. So mnou nerátajte.

Ľubo Belák

3.12.2023

Véčko

vysokoškolský klub - V klub

Spomienka na stretnutie v roku 1998

Dnes 24. novembra sa poniektorí z nás opäť uvidíme!

Dokument Ľuba Beláka zo stretnutia generácie,

ktorá sa v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch

hlásila k vysokoškolskémju klubu - V KLUB