Pozývam všetkých na okružnú cestu po mojom živote. Nie že by bol niečím výnimočný, ale nechcem byť na tejto ceste sám.
Internet je dnes pre mnohých jediným spôsobom ako sa stretávať s ľuďmi, vymieňať si názory a tak trochu si aj posťažovať. Pre mňa je to jeden z novodobých spôsobov poznania. Keď sa chcem porozprávať s priateľom tak ho radšej pozvem na pohár vína, prípadne kávy.
Preto je moja webová stránka tak trochu zrkadlom mojej práce a názorov, ktoré nemusia a ani neboli geniálne, naopak niekedy až zarážajúco naivné. Ale taký je človek. Géniovia žijú iba v memoároch a v tradícii.
Niekedy mám pocit, najmä keď sa pozriem späť, že som prežil niekoľko životov a už ma na tomto svete nič neprekvapí. Viem, je to len nostalgia za tým, čo bolo, pri čom som bol aj ja a kde som stretol veľa nových ľudí, v nových prostrediach a situáciách. Je stále čo objavovať, čomusi sa priučiť. Práve vtedy mám pocit, že som malé dieťa a priznám sa, veľmi rád sa tajne vo vnútri správam ako puberťák.
Ponúkam informácie nielen o tom, čo som vytvoril, ale aj práce svojich priateľov alebo ľudí, ktorých si vážim. Viem, že tu nebudeme naveky a je dobre si zalistovať v denníku osudov každého človeka.
BIGBÍŤÁK
SLOVÁ
NA CESTE
Také bolo PKO na Vajnorskej
Už som si zvykol, že najviac ľudí chodí do supermarketov a na diskotéky. Kultúrne podujatia, ktoré majú navyše aj zmysel navštevujú zatúlaní oportunisti dnešného spôsobu života propagovaného sloganom "Buď cool a in". Takouto zmysluplnou kultúrnou udalosťou bol krst knihy môjho priateľa Juraja Šeba, autora spomienky na Park kultúry a Oddychu v Bratislave. Knihu nežne nazval "Také bolo PKO". Vydalo ju vydavateľstvo Marenčin PT. Je akousi apoteózou úsilia občanov Bratislavy, ktorí si nemyslia to, čo si myslia developeri, renomovaní historici a inžinieri-architekti. Títo občania - spomienkoví domorodci si myslia, a patrím k nim aj ja, že zbúrať PKO je nezmysel. Navyše keď nám už majitelia búracieho povolenia ukázali, čoho sú na nábreží Dunaja schopní. Preto som tak trochu s obavou išiel na zvukovú skúšku do Kultúrneho domu na Vajnorskej ulici, kde Jozef zorganizoval koncert pre PKO. O účinkujúcich som obavy nemal. Bál som sa, aby sála nebola len ozvenou hudby bez divákov. Našťastie som sa VEĽMI, ale naozaj veľmi mýlil.
Ľubo Bálak kvintet
Ľubo Belák kvintet
Boli to krásne šeťdesiate roky. Ako stredoškolák, ktorý sa pomaly chystal na maturitu, som po rokoch bigbítu založil orchester, kde už neboli len gitary. Pribudol klavír a saxofón. Zo skupiny Players som do partie so sebou zobral basgitaristu Ďura Korenka, zvaného Kofa. Za bicie si zasadol Marián Kleis, alias Karol, Otto Meluzín si vybral klavír a saxofón Fero Majbo. Nacvičili sme tanečný repertoár a o pár mesiacov sme už žali úspech v Bernoláčke, terajšom vysokoškolskom internáte Juraja Hronca. K mikrofónu sa postavila šarmantná mladá speváčka Evička Kostolányiová. Svet sa pre mňa otvoril. O rok nato som si mohol vo Švajčiarsku kúpiť môj vysnený hudobný nástroj - Fender Stratocaster.
Skupina Ľuba Beláka - video
Roky sa začali sypať ako husté sneženie. Evu Kostolányiovú vystriedala moja sestra Jana. Aj kapela sa zmenila. Prišiel Dušan Valihora, budúci manžel Jany, Juraj Bartovič, klavírista a výborný spevák. Aj táto pieseň je toho dôkazom.
The Buttons
Minulý týždeň som sa po čase stretol s priateľmi z minulého storočia. Naš bigbítové srdcia sa opäť rozbúchali, pretože sme sa stretli na krste maxisingla skupiny, ktora v šesťdesiatych rokoch patrila ku špičke rockových skupín na Slovensku. Bol to akýsi náš Rolling Stones. Na ich koncertoch sa naživo odohrávalo to, čo možno vidieť v dokumentoch o Beatles. Fanúškovia boli v tranze a dievčatká šaleli. Dnes sa členovia skupiny stretávajú už len na spoločných oslavách. Takouto bolo vydanie štvorpesničkového CD, akému sme kedysi hovorili maxisingel. Pod titulom THE BUTTONS sa skrývajú štyri skladby.
Nežná revolúcia
Moje Nežné revolučné spomínanie
Prešla jar, leto ubehlo ako povodeň a ani sme sa nenazdali, je tu Nežná revolúcia. Presnejšie akési oslavy výročia udalostí z roku 1989. Keď mi niekto v šesťdesiatych rokoch rozprával o Druhej svetovej vojne a Národnom povstaní, zdalo sa mi to až príliš dávno na to, aby som to bral príliš vážne. Niečo sa zmenilo. To niečo som ja. Na prekvapenie nie som stále dvadsiatnik a moje športové výkony sú len matné spomienky na smiešne pohyby. Jediné, čo mi na neuverenie slúži je relatívne zdravý rozum, ktorý ako videokamera neustále nakrúca všetko, čo sa deje okolo mňa, niekedy aj vo mne.