Možno takto zareagoval návštevník premiéry muzikálu Mamma Mia! v bratislavskej Novej scéne. Nie preto, že by pociťoval štipku sklamania z uvedenia muzikálu, ale pre niekoľko prekvapení, ktoré ho zaskočili na divadelnej scéne.

Za názvom muzikálu sa skrýva štvorica švédskych speváčok a hudobníkov, ktorí doslova cez noc dobyli svet. Štipku zásluhy malo na tom aj Slovensko, keď už v roku 1977 šikovnosťou  Olina Horáka vydavateľstvo Opus vydalo ich tretí album ABBA. Aj tento raketový štart popového kvarteta v tábore socializmu bola riadna facka vtedy zahnívajúcemu kapitalizmu, ktorý si vo svojej hitparádovej záhradke udržoval miesto len pre svoje vlastné hviezdy a krútil nosom nad imigrantskou hudbou akejsi švédskej štvorice. So svojou piesňou Waterloo získali v roku 1974 na Eurovision Song Contest, najväčšej európskej súťaži populárnej hudby, dlho očakávané prvé miesto a tým aj vstupenku na medzinárodný hudobný trh. Ich história siaha do šesťdesiatych rokov, kedy dvaja muzikanti, Benny Andersson a Björn Ulvaeus spoločne napísali prvú pesničku „Isn't It Easy to Say“. Už vtedy sa do spolupráce zapojil manažér Stig Anderson, ktorý zohral podobne ako Brian Epstein pri The Beatles dôležitú úlohu pri vzniku skupiny ABBA. Názov sa zrodil začiatkom sedemdesiatych rokov a predchádzala mu dohoda so švédskou konzervárenskou spoločnosťou Abba Seafood, ktorá ho používala pri výrobe rybích konzerv. V hudobnom priemysle sa značka s obráteným prvým písmenom B v názve udomácnila ako skratka mien členov štvorice, Agnetha, Björn, Benny a Anni-Frid. Odvtedy vtedajšie dva manželské páry vydali osem albumov s množstvom megahitov, akým bola aj pieseň Mamma Mia!. Ich glitter pop so zvukom „hlasnej hudby“ (wall of sound), ktorý na svet priniesol Phill Spector, sa presadil nielen v Európe, ale aj v USA a Austrálii.

A ako to bolo s ich muzikálom Mamma Mia!?

Už v časoch kraľovania Elvisa Presleyho sa začali vytvárať filmové diela, v ktorých sa objavovala rocková a populárna hudba ako neoddeliteľná súčasť príbehov. Boli to zväčša známe hity, ktoré každodenne chrlili rádiá a predávali sa na gramofónových platniach. Ako prvá lastovička v 1956 vznikol film Rock Around the Clock, v ktorom bola prerozprávaná časť života rock´n´rollovej hviezdy Billa Haleyho. V šesťdesiatych roky to bol dnes už kultový film The Hard Days Night so skupinou The Beatles. Literárne príbehy za aktívnej účasti známych hitov sa dostali v podobe tzv. jukebox muzical´s aj na scény divadiel. Až potom sa objavili na filmovom pláne. Medzi také patrí aj muzikál Mamma Mia! autorov piesní a členov ABBA, Bennyho Anderssona a Björna Ulvaeusa. Pesničky zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov museli čakať takmer dvadsať rokov, aby sa stali základnými kameňmi muzikálu s krehkým, ale plnohodnotným príbehom mladej Sofie a jej hľadania pravého otca. Inscenáciu na svet priniesli tri ženy a jeden chlap. Producentka Judy Craymerová, označená v roku 2008 na 62nd British Academy Film Awards za „najväčšieho impresária šoubiznisu 21 storočia“, dramatička, autorka libreta Catherine Johnsonová a režisérka Phyllida Lloydová. Spolu s choreografom, jediným mužom tímu, Anthony Van Laastom vytvorili príbeh matky Donny a jej dcéry Sofie odohrávajúcom sa na gréckom ostrove Kalokairi. Situačná zápletka sa rozvíja príchodom troch potenciálnych „otcov“ ako relikvií búrlivého života bývalej speváčky Donny, ktorá mala v jednom čase a na jednom mieste pred dvadsaťjeden rokmi pomer s troma mužmi. Tak sa narodila Sofia, jej dcéra, bez uznania otcovstva jedného z nich. Na ostrov prichádzajú aj Donnine bývalé kolegyne zo speváckeho tria Donna and the Dynamos. Je to bohatá a trikrát rozvedená Tanya a neambiciózna,  stále osamelá Rosie. Stačilo to na to, aby sa rozbehol príbeh o hľadaní toho pravého otca nevesty. V roku 2008 sa muzikál dočkal aj filmového spracovania. Pôvodný autorský tím muzikálu sa pustil do jeho filmovej podoby s hviezdami prvej veľkosti, Meryl Streepovou, Pierce Brosnanom a  Colin Firthom.

Toto všetko predchádzalo, kým sa muzikál Mamma Mia! po osemnástich rokoch dostal na javisko Novej scény. Svetová premiéra muzikálu uzrela svetlo sveta v roku 1999 v londýnskom Prince Edward Theatre s kapacitou takmer 1 800 sedadiel. Na bratislavskej Novej scéne ho tvorcovia pripravovali pre nabitú sálu s počtom niečo cez 600 miest. Už to musel byť handicap pri získavaní licencie od vlastníkov práv. Vedel by o tom hovoriť aj Thomas Puskailer, ktorý vedeniu divadla pri rokovaniach  pomáhal. Rovnako náročné muselo byť presviedčanie Angličanov o preklade textov do slovenčiny, v ktorých sa prekladateľka Alexandra Ruppeldtová a autor slovenskej verzie textov piesní Martin Sarvaš snažili poslovenčiť repliky postáv ušité s presahom do nášho súčasného sveta.

Po uvedení americkej filmovej verzie sa v Prahe spustila vlna kritiky na „profesionálny gýč“. V Bratislave sa tento prívlastok vyparil. Filmovú hviezdu Meryl Streepovú nahradila naša Katka Hasprová (v alternácii Soňa Norisová). Jej dcéru Sofiu, ktorú vo filme stvárnila Amanda Seyfriedová, prespievala, pretancovala a vkusne zahrala Romana Dang Van. Mimochodom polovičná Vietnamka po otcovi na scéne svietila svojou krásnou slovenčinou, ktorú by jej mali závidieť najmä politici zo Slovenskej národnej strany. Alternuje ju Miroslava Drínová. Určite na ODGÝČOVANÍ muzikálu má najväčšiu zásluhu realizačný tím na čele s režisérom Sveťom Sprušanským. Tento všestranný a dostatočne pripravený divadelník je priam stvorený pre komédiu. A tou poslovenčený zahraničný muzikál určite bol. Mamma Mia! nie je len výkrikom ustarostenej matky dozrievajúcej dcéry na javisku. Je to aj prejav úžasu pri sledovaní slovenskej inscenácie  jukeboxu, ktorý nepatrí len pesničkám, ale aj vtipnému divadelnému komiksu. Sprušanský dokázal to, čo vo výtvarnom umení urobil Roy Lichtenstein. Povýšil komiks na umenie. Pokiaľ v literárnom a výtvarnom ponímaní je komiks realizovaný cez sled rovnako zarámovaných obrázkov s uzavretou časťou, momentom príbehu, v divadelnej komédii je to sled pomyselne zarámovaných situácií, ktoré majú jeden veľmi dôležitý a očakávaný tvar. Pokiaľ divák sleduje príbeh ako celok, režisér ho rozfázuje na jednotlivé sekvencie s úvodom, akciou a pointou. Ak niečo z toho pri výstavbe situácie na scéne chýba, stráca divadelnosť komédie svoj zmysel. Atmosféra predstavenia musí byť naplnená očakávaním na akýsi opakujúci sa úder do žiadostivého a pripraveného vedomia diváka. Z divadelnej skúsenosti je známe, že väčšina divadelných tvorcov vie ľudí v hľadisku rozplakať, ale len máloktorému z nich sa podarí publikum rozosmiať, a pri tom nemusí z nedostatku talentu sťahovať hercom nohavice a ukazovať holú....... Mamma Mia! však nie je len komédia, je to v prvom rade hudobná koláž poskladaná z pesničiek, ktoré sa považujú za dôstojnú konkurenciu pesničkám najvyššieho rangu vo svetovej pop music. Čo sa týka úspešnosti, ABBA sa v svojej krátkej histórii nemohla sťažovať na záujem publika. Dôkazom toho je aj celosvetový úspech muzikálu Mamma Mia!, vyše dvojhodinovej ukážky hudobného majstrovstva autorov, ale aj interpretov. Na Novej scéne sa toho ujal dirigent Ľubomír Dolný so živým, malým, ale zato výdatným obsadením orchestra. Štyri klávesové nástroje, dve gitary, basgitara, perkusie, bicie a zmiešaný zbor pod vedením Ivety Weis Viskupovej sú zamestnaní takmer počas celého predstavenia.  Priblížiť sa k zvuku „wall of sound“ skupiny ABB nie je maličkosť. V podmienkach Novej scény, ktorá trpí technickou chudobou sa to napriek tomu podarilo. Fungovalo spojenie hudby „v diere“ s orchestrom pred pódiom so scénou, kde v náročných speváckych partoch mali sólisti plné „hlasivky“ práce. Aj napriek tomu, že si pesničky ABBA kdekto pospevuje, sú sólové party náročné nielen na rozsah ale aj na spevácky výraz. Na Novej scéne je dostatok interpretačného materiálu, aby sa aj tento juboxový muzikál počas predstavenia nerozpadol. Tak si mohli diváci vychutnať pesničky ako Honey, Honey, I Have a Dream, Money, Money, Dancing Queen, Thank You for the Music, Waterloo, celkove 27 megahitov švédskeho kvarteta so slovenskými textami Martina Sarvaša. Tie neboli len prekladom cez kopirák. Sarvašovi sa podarilo do textov vpašovať mnohé slovenské prívlastky a objavili sa aj vtipné narážky, ktoré išli ľahko do úst hercov. Podarilo sa to aj v prípade postáv, ktoré boli obsadené nemuzikálovými hercami. Najmä Petrovi Kočišovi v úlohe jedného z otcov, Billa a Zuzane Vačkovej v Donninej priateľke, Rosie (v alternácii Pavol Plavčík, Jeanette Švoňavská, známa z televízneho kabaretu Dvaja z jedného cesta). To, že bravúrne zvládli komické postavy, nebolo žiadnym prekvapením. V prípade spievania, ale najmä pohybu to však bol objav roka. Obaja skúsení divadelníci zvládli kombináciu slova, spevu a tanca bez potknutia. Nejeden divák si povedal: „Ó, Mamma Mia, už aj Kočiš tancuje!“ Samozrejme Sprušanský tento tanečný handicap pri komických situáciách naplno využil. Rovnako prekvapujúce bolo obsadenie Sisy Sklovskej, ktorá je ortodoxne vnímaná verejnosťou ako slovenská celebrita, čo je pre speváka a herca na divadelnej scéne problémom. Sprušanský Sisu Sklovskú v úlohe Tanyi odklial. Z celebrity sa stala komička, ktorá naplno zapadla do divadelného komiksu aj so sebairóniou. V prostredí slovenských smotánkových celebrít je to neobvyklé. Ani ďalší aktéri hudobnej zábavy nehrali druhé husle. Róbert Halák, Patrik Vyskočil, Martin Kaprálik, Dušan Kaprálik, a mnohí ďalší rovnocenne napĺňali večer patriaci zábave, vtipu, dobrej hudbe a pestrým farbám kostýmov a svetiel v dvojfarebnej modro-bielej „gréckej“ scéne Diany Strauszovej.

Pokiaľ pravou rukou režiséra bol dirigent, ľavá ruka patrila choreografii. Z pôvodnej Van Laastovej choreografie neostal kameň na kameni. Jeho slovenská kolegyňa Silvia Beláková, choreografka a tanečníčka, ktorá v prostredí slovenskej muzikálovej scény vyrástla na poprednú osobnosť, povýšila pekný a efektný pohyb na súčasť divadelného komiksu. Takmer každú tanečnú, či pohybovú kreáciu obohatila množstvo vtipných gest, ktoré významovo dopĺňali príbeh na scéne. V kolektívnom umení, a divadlo k nemu patrí, je katastrofou, keď niečo na scéne trčí, prípadne prekrýva ostatné. V choreografii a pohybe sa to nestalo. Celkove Mamma Mia! mala šťastie, nič netrčalo, ani nechýbalo. V správne namixovanom pomere bolo slovo, hudba a tanec podávané v dávkach, ktoré diváka nezabíjajú. Naopak, hravosť a ľahkosť, ktorá vládla na pódiu, sa prenášala do hľadiska.

„Mamma Mia!, čo je to za svet?!“ Horekujú masy nespokojných ľudí. Možnou reakciou a akousi náplasťou na panujúci pesimizmu je aj premiérový muzikál na Novej scéne. Ak aj nevylieči neustále horekovanie a sťažovať sa ľudí, určite zmieni neraz predstieranú bolesť tejto doby. Aj keď len na jeden pekný večer v divadle. Takým je určite večer strávený na Novej scéne s muzikálom Mamma Mia!  (,kde už aj Kočiš tancuje).

12.11.2017

Ľubo Belák