Ľubomír Belák III. Ročník SVŠ (1968)

PLAGÁT

Bola tichá noc. Hviezdy, podotýkam žlté, svietili na oblohe ako malé zlatisté a oranžové bodky na čiernom zamate. Bola to úplne normálna okupantská noc. Ľudia spokojne sedeli doma cítiac sa bezpečne vo svojom štáte, meste a na ulici. Veď prečo by aj nie. Poriadok v meste a bezpečnosť občanov zabezpečovali pre zmenu naši „bratia“ z východu. Nie, nemyslím tých z Košíc. Trochu ďalej, od Moskvy a Leningradu prišli robiť poriadky spurnej republičky, z ktorej hrozil nebezpečný výbuch.

V Moskve sa šepkalo, neskôr revalo z plného hrdla – Kantrarevoľúcá, divérziá, imperialízmus na póchode. Áno, pokorne sa priznávam, bola u nás silná a vrcholne „nebezpečná“ kontrarevolúcia.

Predstavte si len. Ľudia si začali hovoriť, čo si mysleli. V novinách sa denne polemizovalo a len kde-tu sa škrtlo o blahobyte v tábore Socializmu a o prehnitosti starého kapitalizmu. Predstavte si, že ľudia si zmysleli mať sa dobre. V obchodoch sa začali objavovať zahraničné výrobky a predavači pomaly vedeli, čo predávajú a komu to predávajú.

Súdruhovia, kam by sme to došli, keby sme podporovali takýto vývin situácie. Mali by sme sa síce dobre; všade by bola všetkého hojnosť. Ale bol by tu prehnitý kapitalizmus a to, súdruhovia, sme nemohli dopustiť.

Nuž, pomohli nám, ako vždy, priatelia z východu; bez toho, aby ich niekto zavolal, úplne materskou intuíciou vytušili, že je to s nami zlé - nedobré. A tu raz ráno, znenazdajky prišli. Prišli s holými rukami na tankoch, s úsmevom na tvári a priateľskou náladou nás chrániť.

Vrelá vďaka. No čo to? Na domoch sa začínajú objavovať štvavé plagáty západných revanšistov za podporu Kontrarevolučnej vlády. (Ktorú bohužiaľ pod nátlakom Sudánskych komunistov museli neskôr bratia Rusi uznať.)

I povedal si Lejtenant – „Treba zaraziť, polapiť a potrestať. Kto to kedy videl, aby na sovietskych obrancov mieru vymýšľali rôzne výmysly a cigánstva – Ruskí okupanti!”

“Dosť!” povedal si. Večer nastaval po meste presýtenom väčšinou mladými kontrarevolucionármi, stráže. Lenže bol v tom háčik. V našej republike sa v tom čase vyskytovalo asi štrnásť miliónov kontrarevolucionárov, dobre ovládajúcich český a slovenský jazyk, ktorých vyškolila a vyslala západná špionážna agentúra. Republička bola nimi presýtená.

Teda, aby som sa vrátil späť k deju. Bola tichá noc a Vaska Lejtenant číhal na kontrarevolucionárov. Na uliciach ani noha. Všetci ľudia sedeli doma. Ale nie, ulica nie je úplne prázdna. Z diaľky sa ozýva dvojhlasný hlahol. No, hlahol, bol to rev dvoch slovenských šarvancov, neistým krokom kráčajúcich hore námestím. Vyrevovali nejakú ľudovú pieseň, z ktorej sa dalo zachytiť iba pár zrozumiteľných slov.

“Pod mesáčkééém tma…” Náhodný chodec by sa musel usmiať nad tragikomickou hrou osudu. Vaska hrozí samopalom a oni si prihli ako v čase “rozkvetu kontrarevolúcie”.

Dvojica zahla do uličky a pristavila sa pri výklade potravinárskeho obchodu. Ale čo to? Tí dvaja zrazu zmĺkli, zastali bez najmenšieho balansu a odstúpili od seba asi na jeden krok. Z podnapitých občanov sa šmahom zázračného prútika stávajú úplne triezvi mládenci. Pohľad naľavo, napravo, a už to ide ako po masle. Spod kabáta vyberie jeden z nich biely hárok popísaného papiera. Prikladá ho priamo na výklad potravinárskeho obchodu a lepiacou páskou prichytáva o sklo. Vzduch je čistý, všetko je hotové.

Opäť sa chytia pod pazuchy a akoby čarom sa menia na našich starých známych.

Pohli sa neistým krokom a začali znovu vyvreskovať úplne pravým prepitým hlasom: “Pod mesáčkééém tma…..” Dve postavy sa pomaly vzďaľovali a mizli v tieni budov.

Ráno si mohol okoloidúci prečítať na výklade potravinárskeho obchodu plagát:

SKRYTE SLIEPKY, SKRYTE HUSI

PRIŠLI KRADNÚŤ BRATIA RUSI!

A čo robí Vaska Lejtenant? Sedí so zachmúrenou tvárou pri pohári vodky a nijako nevie pochopiť, ako sa tam ten plagát dostal i napriek jeho ostražitosti. Hlava mu pracovala naplno: “ Kak eto važmožno? Veď okrem dvoch napitých Slovákov nebola tej noci vonku ani noha.