Keď Janka Kocianová na koncerte Lýra 50 oslavovala svoju sedemdesiatku, netušil som, že kytica, ktorú dostala na pódiu v roku 2016, bude od nás posledná.

Vtedy som spolu s Dodom Šuhajdom a Dušanom Drobným oslovil Janku nie ako hudobník, ale ako režisér spomienky na Bratislavskú Lýru. Spočiatku sa zdráhala prijať našu ponuku. Až po pár telefonátoch súhlasila a na koncerte v Inchebe zaznela piesne Pár nôt v úplne inej verzii, ako sme ju počuli v sedemdesiatych rokoch.

Pri mene Jana Kocianová som spozornel až keď začala spievať v orchestri Jerryho Shejbala. Sýty hlas mi pripomínal vtedy speváčky americkej soulovej hudby. Také sa dovtedy na Slovensku nevyskytovali. Po druhýkrát sme sa stretli, keď spolupracovala s orchestrom Ladislava Štajdla a majstrom Gottom. Z nenápadnej speváčky vyrástla pekná, vášnivá a suverénna sólistka, ktorá to mala namierené na vrchol. Aj ďalšie stretnutie s ňou ma prekvapilo. V Opuse vznikala nová Jana Kocianová s rockovými pesničkami a muzikantami Dežom Ursinym a Palom Daněkom. Medzičasom si odskočila k tradičnému džezu a k cigánskej hudbe. Aj tam oslnila.

Moje hudobné stretnutie s Jankou sa odohralo na koncertnom turné po Poľsku, kde sme Janku hudobne ale aj ľudsky sprevádzali. Možno by mi jej celoživotný druh Jozef Škvařil občerstvil pamäť, v ktorom roku to bolo. Niekedy koncom sedemdesiatych rokov. Janka si pripravila repertoár hodný svetovej hviezdy. Aj ju tak poľské publikum prijalo. Jej spev, výber piesní, ale aj pódiové vystupovanie okamžite chytilo každého. Odvtedy mi utkvela historka, ktorá sa odohrala pri návrate do Bratislavy. Posledný koncert sme odohrali niekde na severe takmer pri mori a domov nás čakala dlhá cesta. Pred hranicami na poľskej strane sme si dali krátku zastávku. V rozheganom Robure, ktorý patril Slovkoncertu, sa zrazu zo zadného sedadla ozval neistý hlások Janky. Priznala sa, že si v tom zmätku pri odchode z hotela zabudla pas. Chceli sme ju prepašovať, ale už vtedy sme boli amatéri v pašovaní a tak milú Janku naši bdelí pohraničníci odhalili a poslali späť, aby si zašla tých šesťsto kilometrov k moru a vrátila sa s pasom. Bez neho, aj napriek tomu, že ju pohraničníci poznali, sa cez naše hranice nedostala. Nasledoval telefonát do Bratislavy. Jozef si musel v Bratislave sadnúť do auta, prísť po Janku a vybrať sa šesťsto kilometrov na sever Poľska.

Naša generácia, ktorá dosiahla neuveriteľnú sedemdesiatku, sa pomaly ale statočne stráca v spomienkach. Moji speváci, Eva Kostolányiová, Karol Duchoň a teraz už aj Janka Kocianová odložili cestovné tašky a bez batožiny sa vybrali na cestu do nekonečna. Kvety, ktoré dostávali na svojich vystúpeniach po čase uschli a stratili farbu. Rovnako ako kytica, ktorú za nás žiariacej speváčke na koncerte Lýra 50 odovzdal Erik Mikurčík. Som rád, že aspoň touto kyticou a burácajúcim potleskom divákov v Inchebe sme sa poklonili umeniu našej Divy slovenskej populárnej hudby a zároveň nič netušiac aj rozlúčili. Za svojho života toho stihla veľa a rovnako veľa tu zostane. Nielen Pár nôt, ale aj veľká duša, ktorá napĺňala koncertné sály.

Ľubo Belák

24.9.2018

Pieseň Pár nôt - koncert Lýra 50