Pozývam všetkých na okružnú cestu po mojom živote. Nie že by bol niečím výnimočný, ale nechcem byť na tejto ceste sám.
Internet je dnes pre mnohých jediným spôsobom ako sa stretávať s ľuďmi, vymieňať si názory a tak trochu si aj posťažovať. Pre mňa je to jeden z novodobých spôsobov poznania. Keď sa chcem porozprávať s priateľom tak ho radšej pozvem na pohár vína, prípadne kávy.
Preto je moja webová stránka tak trochu zrkadlom mojej práce a názorov, ktoré nemusia a ani neboli geniálne, naopak niekedy až zarážajúco naivné. Ale taký je človek. Géniovia žijú iba v memoároch a v tradícii.
Niekedy mám pocit, najmä keď sa pozriem späť, že som prežil niekoľko životov a už ma na tomto svete nič neprekvapí. Viem, je to len nostalgia za tým, čo bolo, pri čom som bol aj ja a kde som stretol veľa nových ľudí, v nových prostrediach a situáciách. Je stále čo objavovať, čomusi sa priučiť. Práve vtedy mám pocit, že som malé dieťa a priznám sa, veľmi rád sa tajne vo vnútri správam ako puberťák.
Ponúkam informácie nielen o tom, čo som vytvoril, ale aj práce svojich priateľov alebo ľudí, ktorých si vážim. Viem, že tu nebudeme naveky a je dobre si zalistovať v denníku osudov každého človeka.
BIGBÍŤÁK
SLOVÁ
NA CESTE
Videl som jeho očami
(pre Tibora Huszára)
Čo oči nevidia, srdce nebolí. Neraz mi toto porekadlo slúžilo ako mucholapka na moje hriechy. Každý sa ich dopustí. Jeden hriech však asi zostane bez rozhrešenia. Pred týždňom som sedel s Rasťom Piškom na pive. Poviem, ako je. Chlapi majú niektoré miesta, kde sa cítia istí, možno anonymní, ale určite slobodní. Prišla reč aj na Tibora Huszára. Rasťo sa chystal za ním do nemocnice, kde si Tibor vzhľadom na svoje zdravotné ťažkosti zaľahol. Dali sme si sľub, že tam pôjdeme spolu. Okrem toho, že som ho chcel navštíviť, mal som aj obyčajný dôvod. V archíve Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska som našiel kompletnú zložku s názvom Tibor Huszár – portréty spisovateľov. Možno už na to aj zabudol, a tak som chcel, aby sme sa poradili čo s tým. Majstrovsky zachytené portréty slovenských spisovateľov dlhé roky ležali v archíve a zapadali prachom. Svoje predsavzatie už nikdy nenaplním. Tibor zrazu umrel.
Cherubín hudobného divadla – Jozef Bednárik
Cherubín hudobného divadla – Jozef Bednárik
Aj keď človek od prírody nedostal dar lietania, poniektorí z nás na to, aby sa dostali vysoko do nebies, nepotrebujú ani krídla. Tým nástrojom je duša, ktorá má schopnosť nadnášať nemotorné telo bez toho, aby potrebovala benzín, alebo pravidelnú stravu.
Jožko Bednárik patril k takýmto jedincom, o ktorých sa neraz pošuškáva, že majú dar od Boha. Pán režisér ho dostal vo veľkom balení. Keď ako herec vstupoval na divadelné dosky, prischli mu neraz úlohy babrákov, vtipkárov, nezbedníkov. Určite by nedostal úlohu Hamleta. Aj tu zasiahol osud a z herca sa vyliahla režisérska osobnosť jedinečného významu. V čom bol iný ako ostatní z brandže? Bola to najmä jeho vášeň k divadelnému priestoru. Aj napriek práci v televízii sa jeho domovom stalo javisko. Tam nemožno počas predstavenia nič zopakovať, zmeniť, prípadne dohrať potlesky a smiechy. Všetko je naživo, pravdivé a niekedy kruté. Jožko však vedel ako dobrý vojvodca zvládnuť všetky nástrahy pri vzniku scénického diela. Stretol som sa aj s frflaním poniektorých spolupracovníkov na nekompromisné režijné vedenie všetkého, čo patrilo na scénu. Od hereckej tvorby, cez kulisy, pohyb, hudbu až po svetlá, všetko videl dávno pred tým, ako sa s nimi stretol na javisku. Jeho jedinečnosť však bola najmä v jednote zázračného stretnutia divadelníka, choreografa, hudobníka a scénografa. Aj keď na jednotlivé profesie povolal k spolupráci iných, jeho rukopis bol jednoznačne zakódovaný ako divadelné DNA. Už z kilometra som vedel, že sa pod divadelný, operný, alebo muzikálový kus podpísal Jozef Bednárik.
Vyrobila amatérska RTVS – alebo spomienková besiedka v historickej budove Národnej rady SR
Vyrobila amatérska RTVS – alebo spomienková besiedka v historickej budove Národnej rady SR
Poviete si, čo už je to len za titulok. O čom chce autor hovoriť? Čo tým chce povedať? Poviem vám to. Ide o Slávnostné zasadanie Národnej rady SR z príležitosti osláv 1150 výročia príchodu Cyrila a Metoda na územie dnešného Slovenska. Podotýkam, som Európan, Slovák, narodil som sa v Bratislave a moji rodičia ma vychovávali k láske ku svojej domovine. Avšak to, čo som dnes videl na vlastné oči na vlastnom televíznom prijímači ma utvrdilo, že nie každý je taký. Určite takými nie sú v RTVS. Kto nevie, o akú značku ide, prekladám. Rozhlas a televízia Slovenska, verejnoprávna inštitúcia, zrkadlo stavu demokracie na Slovensku a v neposlednom rade kultúrna inštitúcia. Kultúru som spomenul až na koniec, pretože tej sa chcem venovať. Určite však priamy prenos RTVS zo slávnostného zasadania nemal s kultúrou nič spoločné. Neviem, kto robil dramaturgiu a réžiu tohto slávnostného popoludnia, no som presvedčený, že to bol treťotriedny analfabet bez štipky kultúrneho povedomia a umeleckého cítenia. Spolu s televíznym štábom RTVS a prenosovým vozom vytvorili originálnu „besiedku“ začínajúcich kultúrnych nadšencov, ktorí zatiaľ netušia, ako sa robí profesionálna oslava takého výročia, akým je príchod Cyrila a Metoda na Slovensko. Možno sa to ani doteraz nedozvedeli. Aspoň tak vyzeral celý priebeh, scénická realizácia a v neposlednom rade televízna podoba diela. Robili to amatéri.
Peter Juščák píše o kradnutí
Buď som pri tom nebol, alebo som o ničom nevedel
Určite sa vám to už stalo, že ste boli osobne prítomný pri nejakej udalosti, skutku, katastrofy a ste skalopevne presvedčený, že to, čo ste videli sa naozaj stalo, Žiaľ vás musím uistiť, že nemáte pravdu. Sám na vlastnej koži som v posledných mesiacoch a týždňoch zažil na Laurinskej 2 fatamorgánu. Aspoň mi o nej farbisto píše Peter Jučšák na stránkach novín, kde mám osobný zákaz publikovať. Presnejšie na blog.sme.sk sa moje meno nesmie objaviť. Ale to je druhoradé.