Pozývam všetkých na okružnú cestu po mojom živote. Nie že by bol niečím výnimočný, ale nechcem byť na tejto ceste sám.
Internet je dnes pre mnohých jediným spôsobom ako sa stretávať s ľuďmi, vymieňať si názory a tak trochu si aj posťažovať. Pre mňa je to jeden z novodobých spôsobov poznania. Keď sa chcem porozprávať s priateľom tak ho radšej pozvem na pohár vína, prípadne kávy.
Preto je moja webová stránka tak trochu zrkadlom mojej práce a názorov, ktoré nemusia a ani neboli geniálne, naopak niekedy až zarážajúco naivné. Ale taký je človek. Géniovia žijú iba v memoároch a v tradícii.
Niekedy mám pocit, najmä keď sa pozriem späť, že som prežil niekoľko životov a už ma na tomto svete nič neprekvapí. Viem, je to len nostalgia za tým, čo bolo, pri čom som bol aj ja a kde som stretol veľa nových ľudí, v nových prostrediach a situáciách. Je stále čo objavovať, čomusi sa priučiť. Práve vtedy mám pocit, že som malé dieťa a priznám sa, veľmi rád sa tajne vo vnútri správam ako puberťák.
Ponúkam informácie nielen o tom, čo som vytvoril, ale aj práce svojich priateľov alebo ľudí, ktorých si vážim. Viem, že tu nebudeme naveky a je dobre si zalistovať v denníku osudov každého človeka.
BIGBÍŤÁK
SLOVÁ
NA CESTE
Zmätky v divadle Nová scéna
„Dobre bolo, zle sa stalo a môže byť zasa dobre. “. Táto veta podobne ako „Nachytať sa na udicu majetku. “ je požičaná z divadelnej hry Jozefa Gregora Tajovského, vlastným menom Jozef Alojz Gregor, Statky zmätky. V roku 1972 ňou divadlo Nová scéna v bývalej kaviarni Astorka otváralo nové Štúdio NS. Úsmevná hra prerozprávala príbeh troch rodín Palčíkovcov, Ľavkovcov a Kamenskovcov. V popredí bol majetok („statky“), ktorý ovplyvňoval ich život na slovenskom vidieku. Možno poniektorí z divákov na premiére romantickej komédie Rozum a cit si pripomenuli práve túto slovenskú klasiku, ktorej text vznikol na prelome 19. a 20. storočia.
Neďaleko, do neba za Mariánom Geišbergom
Marián Geišberg, muž so smutnými očami, ale s večným úsmevom v duši. Tak si ho budem pamätať, pokiaľ sa k tomu Nebu, kam odletel, nepriblížim aj ja. Mnohí budú určite na neho spomínať ako na vynikajúceho herca, divadelného básnika, ktorého každé slovo na scéne ukrývalo niečo záhadné.
NaČap(k)ovaný Masaryk
Sto rokov života je pre človeka spravidla len nedosiahnuteľnou métou. Po takom čase je neraz ťažké spomenúť si na zážitky z vlastnej mladosti. Iné je spomínať kolektívne. Pamäť národa, spoločnosti, hordy, či monarchie je ohraničená len vlastnou schopnosťou pamätať si, ale najmä poučiť sa z minulosti. Históriu zväčša píšu víťazi a tak sa výklad dejín stáva skôr rukoväťou boja o moc ako pravdivým ohliadnutím sa za minulosťou. Chronicky katastrofálne je spomínanie, ak sa ho ujmú politici. Tí si nepamätajú ani na svoje vlastné prešľapy a chyby. Až na malé výnimky. Takou je osobnosť politika, prvého prezidenta Československej republiky T.G. Masaryka.