Samotné meno Mojžiš hádam každému pripomenie biblický príbeh Hebrejcov v dobe pred Kristom. Je desaťročia vďačným sústom umeleckých projektov, ktoré spisovateľom, dramatikom, hudobníkom, tanečníkom a výtvarníkom poskytuje príbehy hodné veľkej romantickej drámy. To, či naozaj Mojžiš žil alebo je to len legenda, sa nikdy nedozvieme. Neznamená to však, že jeho osudy sú len rozprávkou pre dospelých. Je v ňom zašifrovaných mnoho odkazov, ktoré aj dnes nestrácajú na aktuálnosti a dôležitosti. Už len keď si vezmeme súčasný konflikt na blízkom východe medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi, je Mojžišov odkaz výkričníkom pre vlastných potomkov. Paradoxne si obe strany vybrali opačných predstaviteľov biblického sporu. Zápas o slobodu Hebrejcov možno prirovnať k zápasu Palestínčanov za slobodu a vlastný štát. Naopak Izrael (nositeľ odkazu  jedného z pôvodných semitských etník) v súčasnosti zohráva úlohu krutých egyptských faraónov.

Na budúci rok sa do Bratislavy hlási Sting, bývalý člen kultovej skupiny The Police. Lístok na koncert stojí okolo 170 eur. Neviem, koľko stál lístok Roba Rotha na pražský koncert skupiny The Rolling Stones. Mňa táto skupina na doskách Slovenského národného divadla stála dvadsaťpäť eur.

Poznám Roba. Ako mladý vášnivý fanúšik skupiny The Rolling Stones sa neraz u nás na Podjavorinskej ulici zastavil, aby si požičal LP platne z mojej gramotéky. The Rolling Stones medzi nimi kraľovali. Práve to ma prilákalo, ako bežného diváka, kúpiť si lístok s očakávaním dramatického príbehu, ktorý sa odvíja práve od hudby Rološov, ako sme ich za mojich bigbítových čias volali. Na umelecký zážitok som čakal dva mesiace. Dočkal som sa.

Vzhľadom na cenník vstupeniek na činohru SND sa nemôžem rátať k pravidelným návštevníkom divadla, ale osud mi doprial v ostatnom čase vidieť aspoň pár inscenácií, ktoré podľa mňa stáli za to. Pred nedávnom som v úžase sledoval Čičvákovho Macbetha s brilantným výkonom Roba, ktorého si ako herca vysoko vážim. Aj napriek generačnému odstupu a inému vnímaniu nášho malého slovenského sveta. Robo Roth bol a snažím sa uveriť, že aj je fundamentalistom poctivého divadelného umenia. Plný očakávania som si sadol do štvrtého radu v sále nového Národného(?)  divadla na nábreží Dunaja. Aj ďalšie herecké autority ma nútili veriť, že pôjde opäť o umelecký zážitok, o ktorom sa oplatí napísať pár viet. Milka Vášáryová, Jana Oľhová, Emil Horváth ml., samé istoty hereckého kumštu. Sála sa ponorila do tmy a začalo sa predstavenie...

Na proscéniu pred oponou sa objavil Robo. Nekonvenčne, akoby vlastnými slovami a so suverénnym  účinkovaním na forbíne sa začal odvíjať príbeh....o ktorom doteraz neviem, o čom bol. Robova spomienka na nočný odvoz do Dúbravky skupinou Olympic uviedla fiktívny (asi pražský) koncert skupiny The Rollning Stones. Napriek jeho nekonečnému monológu, ktorý sa tváril ako improvizácia (za úspešného prekladu do angličtiny na videoprojekcii nad scénou) som ešte stále veril, že to bol asi dramaturgický zámer, aby sme my, diváci, vedeli „VO CO GO“ (preklad, o čo ide). Opona sa otvorila a tak som sa v mene dvadsiatich piatich eur stal účastníkom chaotickej pseudodrámy so všetkými chybami dramaturgie, ktoré poznám. Navyše na scéne, ktorú obsadili známe idoly slovenského dramatického umenia, sa začala bohapustá zábava bez zásahu štipky sebakritického myslenia.  Leitmotívom bolo vytekajúce, asi roztopené maslo z kabelky Milky Vášáryovej, ktorá plnila úlohu provinčnej operetnej subrety. Priznám sa, bolo mi jej ľúto. Moja ikona slovenskej drámy sa vozila na invalidnom vozíku so snahou o vytvorenie „smiešnej“ atmosféry na javisku. Na svoje si prišli aj veriaci. Emil Horváth mladší sa nás ako manažér skupiny The Rolling Stones pokúšal presvedčiť, že za peniaze si môžeš kúpiť aj vieru v Boha. Opäť pripomínam, že som sedel v hľadisku prvej scény slovenského dramatického umenia. Vzhľadom na môj vek a pamäť, v ktorej sú uložené desiatky predstavení slovenských divadiel, sa mi začali vynárať spomienky na Ctibora Filčíka v Sartrovom Diablovi a Pánovi Bohovi, či Miška Dočolomanského v kúzelnej úlohe Jánošíka v inscenácii Na skle maľované. Kým prídu Stouni..ma dorazili.

Umenie napriek svojej výhode emotívne pôsobiť na diváka, či poslucháča je prísna matematika. Nič nevzniká náhodou. Za všetkým sú ľudia, ktorí buď ovládajú svoje remeslo, alebo sa hrajú v príjemnej atmosfére amatérskeho divadla. Tí, ktorí stáli za divadelným predstavením, ktoré ponúka profesionálne Slovenské národné divadlo, nemali ani na bezprostrednosť ochotníckeho divadla. Rovnica kvalitného umenia sa nenaplnila. Už v kolónke autori diela sa v bulletine inscenácie objavilo slovko „kolektív autorov“. Báli sa byť odhalení?  Na druhom, nie menej zodpovednom mieste bol dramaturg. Danielovi Majlingovi sa podarilo spolu s režisérom Matúšom Bachyncom presvedčiť Mateja Drličku a Miriam Kičiňovú, aby rozhodli zrealizovať niečo, čo na scénu Slovenského národného divadla nepatrí. Ja, divák, ktorý si nielen zaplatil dvadsaťpäť eur, ale aj prostredníctvom štátnej dotácie živí túto prvú scénu, vyjadrujem pohoršenie, ako sa narába s mojou dôverou. Dúfam, že tento názor nemám len sám. V prvom rade je to nekompetentné rozhodovanie o zaradení akéhokoľvek titulu do repertoára divadla, od ktorého očakávame, že sa bude aspoň snažiť o kvalitu, originalitu a náročnosť pri tvorbe živého umenia. Iste, nie vždy to vyjde a vzniká polemika, či to alebo ono je vhodné pre SND. V prípade Kým prídu Stouni... to však neplatí. Je to zámer, alebo hazardovanie s dobrým menom členov činohry SND a finančnými prostriedkami na kultúru?

Príbeh na scéne pokračoval. Herci vzali do rúk hudobné nástroje a začali hrať a spievať. Ako človeka, ktorému je bližšie hudobné umenie ako košeľa, ma tóny z pódia takmer vyniesli zo sály. Hudobníci sa nesnažili ani naladiť nástroje. Napriek tomu som zaťal zuby a zapchal uši a nechal som sa unášať „vŕzganím“ na scéne bohato obsadenej svetelnou rampu, efektovými svetlami a aparatúrou rockovej skupiny. Scénky nepodareného kabaretu s množstvom chybných dramaturgických strihov a „absenciou logiky“ sa striedali. Veselo bolo na pódiu, ale aj v sále, kde sa diváci smiali. Jedine táto reakcia publika mi pošepkala, že asi preto sa naši dramatickí umelci vzdali všetkej divadelnej etiky a náročnosti, aby vytvorili smiešne estrádne pásmo s prerozprávaným príbehom o akejsi skupine z Veľkej Británie. Ďalší nezabudnuteľný monológ Roba Rotha bola spomienka na jeho gastronomický zážitok v Londýne, keď si vo Wymanovej reštaurácii objednal Fish and chips, rybu s hranolkami. Aby “odľahčil” banálny príbeh o podobenstve hranolkov a našich čipsov, spomenul históriu vzniku tohto koloniálneho jedla. Prirovnal vznik prvej londýnskej reštaurácie Fish and chips (1860)  ku vzniku Matice slovenskej. „Vtipné“(?) Kopnúť si do histórie slovenskej kultúry a štátnosti  cez takéto prirovnanie je skôr lacné a hlúpe. Jediným vysvetlením významu tohto „smiešneho“ prirovnania bol výsmech snahy slovenských intelektuálov devätnásteho storočia o identifikáciu slovenskej kultúrnej obce s potvrdením práva Slovákov na vlastnú národnú identitu. Na scéne, ktorá je nositeľkou prívlastku národná, si robiť posmech z vlastnej kultúrnej histórie nie je len hlúpe, ale aj nedôstojné. Pokojne sme mohli byť dodnes svedkami „domácich“ maďarských, alebo českých divadiel na Slovensku s „uhorskými“ hercami hrajúcimi v maďarčine, nemčine  alebo češtine.

Tým sa to však nekončilo. Forbíny sa ujala Jana Oľhová. Neveriac vlastným ušiam som si vypočul, že Slovensko je vlastne také malé a také bezvýznamné, že o ňom vlastne vo svete nikto nič nevie. A Bratislavu možno prirovnať len akejsi väčšej dedine v Uzbekistane. Preto sa nečudujme, dopĺňa Jana Oľhová, že Slovenské národné divadlo nedostalo povolenie (licenciu) na uvedenie piesní skupiny The Rolling Stones. Následne to herecká rocková skupina znázornila v pantomíme hry bez zvuku. To už som si v hlave pripravoval odpoveď. To, že nezískali licenciu od svetoznámej a kultovej rockovej skupiny, nie je v mediálnej a divadelnej praxi nič nezvyčajné. Pripraviť pôvodnú inscenáciu o zahraničnej hudobnej skupine s jej piesňami chce dostatok neskúsenosti, aby sa tvorcovia pustili do takéhoto projektu. Možno Dežo Hoffmann by to vybavil, keby žil. Navyše, keby si Mick Jagger prečítal scenár Kým prídu Stouni.. tak by zakázal celé predstavenie. V ňom „kolektív autorov“ označil Jaggera za pokrytca, ktorý, navonok nekonformný umelec, je v skutočnosti džgroš, sebec a malomeštiak. To sa mi už dvíhalo obočie a sledoval som, ako sa v takejto hereckej úlohe cíti sám obdivovateľ Stounov, Robo Roth. Napriek všetkému, čo sa o Mick Jaggerovi a Keith Richardsovi šíri, sú to rockeri, ktorí právom patria do siene slávy. Nie preto, že spievajú akési pesničky, ale preto, že sa zaslúžili o nefalšovanú nekonformnú slobodu prejavu. Navyše pre britské kráľovstvo sú poslami anglosaskej kultúry v jej pozitívnom obraze. V ich posolstve aj diabol má svoje miesto (pieseň Sympathy for the Devil) a nepatrí mu výsmech, ktorý znázorňovala pieseň v podaní ďalšej divadelnej divy Kamily Magálovej v závere predstavenia. Škrekot kreatúry nebol výsmechom The Rolling Stones, ale výsmechom Slovenského národného divadla, ktoré už dávno stratilo značku „národné“.

Na záver sa Jana Ohľová počas svojej forbíny obrátila na tých, ktorým sa asi ich predstavenie nebude páčiť. Ocitol som sa v  dave anonymných snobských intelektuálov, ktorí nevedia, že umenie patrí  ľuďom. To už pokojne mohla vyhlásiť program Slovenského národného divadla za „umenie pracujúcim s vedúcou úlohou strany“ (ktorej?).

Na záver zaznela ešte pesnička s rozladenými gitarami a falošným spevom, diváci spokojne zatlieskali a veselo sa rozbehli do svojich domovov. Priznám sa, bol som rád, že som po predstavení nikoho z účinkujúcich nestretol. Na konci svojho monológu sa Jana Ohľová neprialo prihovorila aj mne. Jej slová by sa dali zhrnúť vo vete: „Keď sa vám to nepáči, nemusíte chodiť do Slovenského národného divadla“. Dúfam, že to len memorovala text „kolektívu autorov“. Na to mám len jednu odpoveď: „Keď sa vám nechce hrať poctivé divadlo s vysokými umeleckými a ideovými nárokmi, tak sa zbaľte a nájdite si scénu, kde si môžete hrať, čo chcete...ale za vlastné peniaze, alebo za vstupenky, ktoré na vlastné predstavenie predáte. So mnou nerátajte.

Ľubo Belák

3.12.2023

Ak by si niekto myslel, že v Banskej Bystrici zaúradovala umelá inteligencia (AI), tak je na omyle. Nová inscenácia opery AIDA v štátnej opere bola v rukách živých, nefalšovaných ľudí z mäsa a kostí. Stalo sa to v piatok 24. mája o pol siedmej večer. Všetko nasvedčovalo, že pozvané publikum bude svedkom ďalšej reinkarnácie AIDY po slovensky v taliančine. Veď čo už možno očakávať od ďalšej premiéry  diela majstra Giuseppe Verdiho po vyše stopäťdesiatich rokoch. Po desiatkach, možno stovkách premiér a tisícok repríz v najprestížnejších operných domoch na svete. Navyše aj mnohí Slováci si myslia, že všetko dôležité sa odohráva v Bratislave, presnejšie v Slovenskom národnom divadle. Je to umelecká mantra, ktorá hneď na úvod deklasuje všetko, čo nevzniklo v hlavnom meste Slovenskej republiky. V tento májový piatok banskobystrickú operu nekompromisne zasiahla kreativita.

Po čase absencie divadelného života v Bratislave konečne rozkvitli scény, ale najmä hľadiská. Napriek hladomoru, ktorý nastal v umeleckej brandži bola vynútená prestávka na niečo dobrá. Bol čas, pripraviť sa na otvorenie kohútika, z ktorého by mala začať vytekať kvalita, úspech a našetrená energia. Až na spisovateľov a výtvarníkov, ktorí osamotene, bez divákov, tvoria v priestoroch s naplnenými chladničkami a plnými domácimi barmi. Divadlo potrebuje hlad javiska, ale najmä smäd divákov po kumšte.

Určite takto pôsobilo otvorenie arény Juventy, ktorá sa aj napriek ministerskému vykopnutiu Ďurovčíkovho Slovenského divadla tanca z grantového systému nevzdala a poskytla priestor novému muzikálu School of Rock. Po slovensky Škola Ro(c)ku. Čo spôsobilo výbuch na pomníku padlých divadiel počas pandémie? Príčin bolo viac.

V prvom rade to bola úspešná filmová komédia School of Rock z roku 2013.  Jack Black v úlohe gitaristu Deweya Finna dokázal napriek banálnemu romantickému príbehu nadchnúť nielen deti, ale aj ich rodičov v kinách. Bol to hlavne scenárista Mike White, ktorý Jackovi ušil príbeh na mieru. Sám o Blackovi hovorí: „Jack je skvelý herec, fantastický muzikant a perfektný antihrdina."

Po pár rokoch sa nápadu chytil preslávený autor Jesus Christ Superstar a Cats (Mačky) Andrew Lloyd Webber. Vo svojej sieni slávy sa môže popýšiť siedmimi oceneniami Tony, tromi Grammy a Oscarom. Britská umelecká verejnosť ho štrnásťkrát ocenila prestížnou Ivor Novello Awards a v roku 2006 k tomu pridal jedno z najvyšších ocenení za prínos pre americkú kultúru, Kennedy Center Honors. Spolu so Zlatým glóbusom sa tak zaradil do panteónu nesmrteľných. Je rovnako známy ako Mozart, Beethoven alebo Čajkovský. Právom mu patrí prvenstvo medzi osobnosťami hudobného divadla. Zároveň je však aj šikovný producent a divadelný impresário. Preto sa nemožno čudovať, že okrem svojho majetku v odhade asi 740 miliónov libier (uvedené v Sundays Times) vlastní aj šesť divadiel. „Ani pesnička nazmar!“, mohlo by byť jeho mottom skladateľskej práce. Veď už v roku 1969, spolu s libretistom a textárom Timom Riceom, napísal pesničku určenú do súťaže Eurovision Song Contest s názvom "Try It and See". Napriek prepadáku sa neskôr, už ako King Herod's Song, objavila v nezabudnuteľnom muzikáli Jesus Christ Superstar. Rovnako megahit Memory, ktorý pôvodne ležal v skladateľovom šuflíku, uzrel svetlo sveta až v muzikáli Cats. A to aj s umiestnením v Top Ten UK.

Webberov príbeh lúzra, rockového gitaristu Deweya Finna, ktorý urobil revolúciu na hudobnom gymnáziu, zvýraznil najmä vzťah detí a ich rodičov. Možno to vyjadriť veršom z textu pesničky: „ Keby ste len počúvali to, čo chceme, a nie to, čo by ste od nás chceli počuť! “ Finn nie je len tak trochu šialenec, skrachovanec a svojim spôsobom aj podvodník. Má v sebe gén slobody. A ten sa v príbehu šíri ako vírus dvadsiateho prvého storočia. Nekompromisne očkuje svojim žiakom, študentom vychovaným na akademickom spôsobe života a vnímaní hudby, vírus slobody. Cez Finna deti nájdu to, čo v hudbe vždy bolo. Nenahraditeľný elixír života, môcť rozhodnúť sami o sebe. Tak trochu kopíruje známu pieseň skupiny Pink Floyd „We don´t need no Education“.

Slovensko sa na úspechu School of Rock určite podpíše najmä osobitou realizáciou a posilnením komediálnosti témy. Nie je to absurdný humor, ktorý sa všetkému vysmieva. V Ďurovčíkovej inscenácie vládne pochopenie, zmier a najmä láskavý humor, ktorý neraz pohladí dušu každého. Aj toho, kto do divadla na komédiu chodí len z donútenia. Pritom postavy sa nemusia obliekať do ženských šiat, hovoriť s maďarským prízvukom a v najhoršom ukazovať holé zadky. To prenechali súčasným stand-up machrom s oplzlým humorom a nechutnými pointami.

Slovenská podoba School of Rock nevznikala ľahko. Pokiaľ na anglo-americkom muzikálovom trhu možno hľadať detské talenty medzi miliónmi, na Slovensku je ich ani nie sto. Napriek tomu si tvorcovia, a nie je to len Ďurovčík, dali námahu a hľadali po celom Slovensku. Neraz zaznie: „Zase tí východniari!“ Áno, dôležitým partnerom režiséra a choreografa Jána Ďurovčíka bol Miro Tásler, kľúčový člen skupiny IMT Smile. Multiinštrumentalista úspešnej slovenskej rockovej skupiny prevzal úlohu tvorcu slovenskej verzie hudby Webberovho muzikálu. Nebola to len interpretácia toho, čo sa objavilo v londýnskom West Ende, alebo na Broadwayi v New Yoorku. Bola to aj práca stalkera, ktorý hľadal detských hrdinov školského príbehu. Pritom jednou z požiadaviek bolo, aby chlapec či dievča malo hudobnú skúsenosť. Či už ako hráč na hudobný nástroj, spev alebo tanec. To všetko si vyžaduje svetový muzikál. Po roku sa podarilo nájsť, naštudovať a odpremiérovať divadelný kus, ktorý nemá na Slovensku obdobu. Ide najmä o mladosť, nasadenie, energiu a muzikalitu, ktorá ovládla na celý večer Juventu. Aby celé dielo šťastne pristálo medzi divákmi, nesmel chýbať humor. A ten znásobil Martin Hudec.

Na domácej muzikálovej scéne sme si už zvykli, že naši divadelníci vedia spievať, tancovať, hrať, ale povýšiť svoje remeslo na humor je určite niečo, čo sa na scéne neobjavuje každý deň. Tentoraz sa na scéne objavil Martin Hudec, ktorý padol ako rozpálený meteorit doprostred pokojného námestia. Jeho meno je po dlhé roky spojené s väčšinou zahraničných, ale aj domácich muzikálov. Dostal množstvo príležitostí od rôznych režisérov. Možno o ňom povedať, že je vždy oporou divadelného ansámblu, či už je to na doskách Novej scény alebo inscenácií pod taktovkou Jána Ďurovčíka. Po rokoch strávených v zahraničí (austrálska Sydney) natrvalo zakotvil v Bratislave. Napriek rokom stráveným na scéne sa až dnes objavil v úlohe, s ktorou presvedčil, že sa konečne na Slovensku zrodil komik najvyššej triedy. Je ľahko udržať divákov v strachu pri melodráme s dlhými uplakanými monológmi Hamletov a kráľov Learov. Od dôb Chaplina však vieme, že komická situácia, gag, vydrží nie viac ako dvadsať sekúnd. Ak komédia trvajúca takmer tri hodiny má udržať diváka na stoličke, potom tých komických situácií musí byť stovka. Navyše ani to nestačí. Ak tomu, kto je nositeľom humoru v príbehu chýba humor v duši, nie kopírovanie nedosiahnuteľných vzorov, potom je každá námaha márna. A to sa zrazu na scéne Juventusu narodilo. Martin Hudec možno práve cez úlohu skrachovaného antihrdinu zrazu v sebe objavil to, čo v ňom stále bolo. Zmysel pre humor, komické situácie a istá miera nadhľadu, ktoré robí z herca majstra. Ak k tomu pridáme spevácke a tanečné schopnosti, môžeme hovoriť o všestrannej hereckej osobnosti.  Spozornieť by mali najmä slovenskí producenti a režiséri. Takéto talenty sa na Slovensku rodia raz za sto rokov.

Rovnako dôležitou súčasťou úspechu slovenského School of Rock boli mladí umelci vo veku od desiatich rokov až po pätnásťročných. Na jednej scéne v jednej inscenácii sa stretli deti z celého Slovenska, aby zažiarili nielen pred svojimi rodičmi, ale aj pred muzikálovým obecenstvom. Napriek svojmu  veku museli divákov presvedčiť, že vedia hrať, tancovať a muzicírovať. Hneď skraja treba spomenúť juniorské rockové kvarteto s gitaristom Zackom ( Simon Kuciak, v alternácii Ján Bena), bubeníkom Freddym (Nikolaj Čuvara), keyboardistom Lawrencom (Jakub Glasa, v alternácii Michael Kaľavský) a neuveriteľne talentovanou hráčkou na basovú gitaru Melissou Mandy Maruškovou (v alternácii Ema Bučková) v úlohe Katie. Detských úloh je podstatne viac. Speváčky Nela Náhla, Karolína Tkáčová, odvážny Marcel Mondočko ml. ako kostymér Snake, Sára Suchová ( v alternácii Lima Prágerová) ako nežná a ustráchaná speváčka Tomika.  Medzi účinkujúcimi sa objavujú mená Jana Prágerová, Michal Choma, Veronika Lackovičová, Kristína Vrecková, Mária Šuplatová a ďaší.

Pod School of Rock sa podpísali okrem režiséra a choreografa Jána Ďurovčíka aj scénograf Marek Hollý, kostýmová výtvarníčka Eva Kranich a prekladateľ piesní a libreta Ján Štrasser. Pod hudobné naštudovanie sa podpísal Ľubomír Dolný.

Divadlo sa nezaobíde bez peňazí. Je to kolektívne umenie náročné na technické podmienky, scénu, osvetlenie, zvuk, kostýmy, masky. To všetko stojí peniaze. Akosi sme si už zvykli frflať na tých, čo ich majú. Dali sme im nálepku oligarchovia a všetkých hádžeme do jedného mecha s podvodníkmi, ktorí sa ocitli v kolúznej väzbe. Tento národný šport, ktorý zhubne prerástol až do vrcholovej politiky, úspešne odrádza kohokoľvek, kto nemá v domácom trezore nakradnuté peniaze, aby investoval do umenia. V prípade School of Rock sa stal taký malý zázrak. Producentkou (RDS ART-GROUP) celého projektu sa stala manželka významného „oligarchu“ Patrika Tkáča, Iveta Tkáčová, ktorá poskytla umeleckému tímu realizačné podmienky hodné svojej dôležitosti. Bodaj by takýchto „oligarchov“ bolo na Slovensku čo najviac.

Škola Ro(c)ku – School of Rock nie je len o hudbe. Je to komédia, ktorá sympaticky oslovuje verejnosť, aby sa konečne prebudila, prestala sa navzájom na seba škaredo pozerať a venovala sa užitočným veciam. Určite takýmto počinom je starostlivosť o zdravý a slobodný vývoj vlastných detí a prebudenie zo zlého sna. Každý úprimný úsmev, potlesk a nadšené ovácie sú liekom na šťastie. Bez nich sa udusíme vo vlastnom pesimizme. Choďte si pozrieť School of Rock a nadýchnite sa ozajstného ducha slobody.

Ľubo Belák

V Bratislave, dňa 13.9.2021

(premíéra muzikálu Oliver!)

Tí skôr narodení majú určite v spomienkach uloženú pesničku Chubbyho Checkera „Let´s twist again“. Všetci sme sa na tanečnom pódiu zvíjali v rytme twistu, ktorý nám popri rock´n ´rolle vyhovoval. V tom istom roku (1961) vo wimbledonskom divadle v Londýne mal premiéru muzikál Oliver! Trojica divadelníkov, režisér Peter Coe, choreograf Malcolm Clare a výtvarník Sean Kenny inscenovali muzikál Lionela Barta. Skladateľ a libretista v jednej osobe vytvoril nesmrteľné dielo na ešte nesmrteľnejší príbeh Charlesa Dickensa Oliver Twist. Takto sa stala značka TWIST spolu s menom Oliver európskym kultúrnym dedičstvom. Píše sa rok 2024, šesťdesiattriročný muzikál sa nechystá do dôchodku. Naopak, po neuveriteľne úspešnej ceste po svete zavítal už po druhýkrát na Slovensko. Takže titulok článku neklamal. 8 marca sa takmer stočlenný divadelný ansámbel predstavil bratislavskému publiku na Novej scéne, divadle, ktoré si tiež už za roky svojej existencie počas 77 divadelných sezón niečo pamätá. Je pre každé divadlo vzácne, ak sa o ňom tvrdí, že nestarne. Herci prichádzajú, odchádzajú, menia sa scény, riaditelia, ale duch, ktorý mu vdýchol divadelný Boh nezostarol. A práve spomínané divadlo si „Nové“ zachovalo nielen v názve, ale aj v predstaveniach, tisíckach inscenácií a stotisícoch spokojných divákov, ktorí sa aspoň na chvíľu prídu do divadla nadýchať čerstvého divadelného vzduchu. Platilo to aj na premiére britského muzikálu s originálnou slovenskou divadelnou krvou začiatkom marca.

Určite je smutné, keď sa život človeka posunie za hranice, kde je viac toho čo bolo, ako čo bude. Spomínanie sa stáva akousi každodennou potravou pre seniorov, aj keď si to mnohí nepripúšťajú. O to riskantnejšie je, keď sa začne spomínať vo filmovom dokumente v prvej osobe jednotného čísla. Mnohé vybledlo a na veľa vecí sa spomína s ružencom a ružovými okuliarmi. V dokumente MEKY sa na šťastie nič také nestalo.