Ivete Radičovej

Milá Ivetka,

Dávno som ti nepísal, ale to neznamená, že som si ťa nevšímal. Viem, že po mojich predchádzajúcich výčitkách premiérke Slovenskej republiky ochladlo priateľstvo s tebou. S tým nič neurobím. Z mojej strany sa nič nezmenilo. Priateľstvo sa dá zablokovať, ale nedá sa vygumovať. U mňa to neprichádza ani do úvahy.

Preto som včerajšok presedel pri televízore a čakal. Čakal som na premiérku, ktorá, zdá sa, konečne prestala mávať zmluvami, nevyjadrovať sa k čudným prenájmom a podľa situácie zachovávať tvár úspešného politika v pohode s neúprimným úsmevom. To všetko sa včera stratilo. Videl som ženu, ktorú poznám, zamyslenú, rozčarovanú, trochu urazenú, ale šarmantnú a rozhodnú. Takú ťa poznám. Keď som ťa deň predtým videl v kruhu novinárov s očami pripravenými na slzy, chcelo sa mi byť pri tebe a trochu ťa potešiť. Čím? Mojim priznaním, že ti opäť dôverujem. Verím v tvoj úprimný záujem o rozumné a čestné riešenie, ktoré si vyžaduje najmä morálny postoj k situácii, do ktorej sme sa nechtiac a bez viny dostali my, občania Slovenska. Nie politici a úradníci, ktorí žiaľ rozhodujú za nás bez nás.

Spomienka na priateľa

Včera, stredu 5.októbra, sa stretli priatelia Mila Pavelku, aby si zaspomínali na človeka, ktorý žil svoj život nielen pre seba ale aj pre svojich blízkych. Aj preto mu aspoň takto oplatili jeho úsmevy, dobé slovo a jeho hudbu, ktorú rozdával rád a plným priehrštím. Nebolo to sentimentálne spomínanie, aj keď sa v očiach nejedného objavili slzy. Dúfam, že tam niekde medzi nimi bol aj Milo, pretože človek sa z tohto sveta len tak nevyparí. Tradične sa hovorí o odchode do večnosti. Pri týchto slovách sa mnohí zahľadia do neba a predstavujú si to nekonečno niekde ďaleko, mimo územia ľudských pohľadov. Pritom si neuvedomujú, že to naše, ľudské nekonečno je v nás, v našich srdciach, spomienkach a príbehoch. Preto si uctime pamiatku na Mila ako jeho odchod do každého z nás a tá bude živá dovtedy, kým si to nekonečno budeme v sebe každý deň pripomínať. Tak to bolo včera, dnes a určite to bude aj zajtra.

Ľubo Belák

Foto: Peter Procházka

6.10.2011

Odišiel bigbíťák

Nie každý deň dostávam radostné správy. Toto ráno aj napriek bezoblačnému slnku ma zobudilo s tou zlou. Vo štvrtok 29.9.2011 na večnosť odletel Milo Pavelka, člen legendárnej slovenskej bigbítovej skupiny THE BUTTONS. Výborný muzikant, ešte lepší človek ale aj lámač ženských sŕdc a výchor šesťdesiatych rokov. Každá rozlúčka je smutná. Táto mi však v kúte nechala miesto pre veselú spomienku na nakrúcanie posledného Milovho videoklipu COME BACK TO ME. Rozlúčil sa s divákmi tak, ako sa na muzikanta patrí, s basgitarou v rukách uprostred svojich priateľov. Som si istý, že aj napriek odchodu zostane naveky na scéne slávnej bigbítovej scény na Slovensku v prvej polovici šesťdesiatych rokov.

ČESŤ JEHO PAMIATKE

Za všetkých jeho priateľov a obdivovateľov

Ľubo Belák

Krst generácie

Človek je taký starý, ako sa cíti. Nie je to nové tvrdenie a ani som si ho nevymyslel. Je to skúsenosť, na ktorej sa dá v každom veku postaviť akákoľvek blízka alebo vzdialená perspektíva. Jednoducho v každom veku je ešte stále na čosi čakať, niečo získať, niečo urobiť. Takýmto impulzom bol aj vznik najmladšieho hudobného CD jednej z najstarších bigbítových skupín n a Slovensku THE BUTTONS. Iste, v skupine už nie sú všetci z pôvodného obsadenia. Duch doby, kedy skupina hrala a generácia, ktorá túto hudbu počúvala však prežil všetky revolúcie, obsadenia, krízy a zemetrasenia. Generácia 60-károv sa stretla na mieste bývalého vysokoškolského klubu v Bratislave V-klubu, aby oslávila svoje – naše prežitie a dostatok chuti niečo urobiť. Stretli sa tam dokonca aj viaceré generácie. Deti véčkarskych rodičov, ktoré sú dnes už takmer v strednom veku a ako sa hovorí, tvrdia hudbu dnešnej doby.

Vernisáž u priateľa

Nie každému sa podarí mať priateľa, na ktorého vernisáž si môžem pozvať kohokoľvek a popýšiť sa jeho prácou. Ja som mal šťastie. Raz som stretol Ivana Popoviča a už nikdy sa ma nezbavil. Od prvého stretnutia u mňa v štúdiu prešlo veľa rokov. Neboli to roky o ničom. Vždy išlo o niečo. V prvom rade to bola radosť z tvorby. Prizval ma k spolupráci na viacerých jeho projektoch animovaných príbehov. Tým najvýznamnejším a dá sa povedať stálym je projekt Mať tak o koliesko viac. Animovaný seriál o tých, ktorí nelenili a niečo pre tento svet priniesli.