Rozpálené Slovensko pomaly pripomína rímske Koloseum s gladiátorskými hrami. Ruleta, ktorú rozkrútili politici sa už nedá nazývať politickou súťažou. Obeťou a zároveň rukojemníkom ich krutých hier je verejnosť. Vo svojich vyjadreniach sa dostali za hranicu svojho územia, a tým je parlament. Pomaly už nie je miesto, kde netrčí aspoň slama z niektorej politickej strany. Dostali sa aj do ponuky detských rozprávok na internete. Čo ponúkajú? SLOVÁ.

Z histórie sme si zobrali ponaučenie, že vojny sa vedú so zbraňou v ruke. Či už je to puška, samopal, delo, alebo atómová bomba, vždy išlo o nástroj zabíjania. A to takého, kedy na bojisku zostávajú mŕtvi a ranení. Všade je veľa krvi a náreku. Nepripustíme si, že rovnako nebezpečnou a neraz i nebezpečnejšou zbraňou je SLOVO. Skúsený vojak slova vie trafiť priamo do duše. Aj napriek tomu, že je neviditeľná, zraniteľná a určite aj zakrvácaná. Jej zranenie však nevedie k smrti, ako je to s telom. Prejavuje sa strachom, neistotou, nedôverou. Navyše priamy zásah slovom nevyvoláva fyzickú bolesť. Možno ho skôr prirovnať jedu, ktorý účinkuje postupne.

Ľudia, ktorí so slovom pracovali sa spamätali a začali sa o slovo a jeho slobodu obávať. Literárne osobnosti, akými boli Karel Čapek, G. B. Shaw, H. G. Wells, A. Moravia, A. Műller v roku 1924 vytvorili združenie spisovateľov so značkou PEN (Poets, Esseists and Novelists) . Táto medzinárodná organizácia, ktorá pretrvala až podnes, si vytýčila chrániť slobodu slova, či prejavu. V ich výzve sa hovorí: „Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.“  Nešlo však o bezbrehú ochranu akéhokoľvek vyjadrenia. Zároveň sa vo výzve objavila aj podmienka „...zahŕňa aj povinnosti, aj zodpovednosť... v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných...“  V tých časoch právny pojem „ochrana ľudských práv“ neexistoval. Až v roku 1948 na pôde OSN Valné zhromaždenie schválilo Všeobecnú deklaráciu ľudských práv pre všetky zúčastnené krajiny. Rezolúcia nebola právne záväzná a vtedajšie Československo sa hlasovania zdržalo. Neskôr, aj na Slovensku , sa ľudské práva dostali do národných ústav. Potiaľ história. A čo súčasnosť?

                                            Výzva členov Slovenského centra PEN

                                                            za slobodu slova a právo na informácie

Sme svedkami doby, keď eskalujú emócie a zdravé vnímanie sveta sa dostáva do vážnej krízy. Svet sa v novom tisícročí zmenil. Stal sa zložitejším, plný hrozieb a stúpajúceho napätia.

Keď koncom osemdesiatych rokov padla železná opona, všetci sme žili v očakávaní pozitívnych zmien. Verili sme, že sa ľudstvu podarí vyriešiť konflikty, ktoré hatili úsilie o porozumenie a vzájomnú spoluprácu krajín, národov, národností, ale i jednotlivcov. V roku 1948 Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov prijalo Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, v ktorej významnú úlohu zohrávala a dúfajme, že zohráva dodnes - sloboda slova. Tak ako má človek právo na život, právo vyvinúť úsilie na základe politických a hospodárskych práv,  má aj nezastupiteľné sociálne a kultúrne práva.

Dnes sme však na rozličných úrovniach čoraz častejšie svedkami porušovania týchto základných práv, ktoré priamo, ale aj nepriamo ovplyvňujú kvalitu nášho života.

Preto vyzývame politikov, politické strany a významné názorové skupiny, aby sa zasadili za uplatňovania práva na slobodu prejavu, ktorá je podmienkou riešenia konfliktov negatívne ovplyvňujúcich kvalitu spoločenského, rodinného i osobného života.

Zároveň vyzývame, aby politické špičky energickejšie presadzovali  uplatňovanie Charty základných práv Európskej únie podľa článku 11 o Slobode prejavu a práva na informácie, ktorý jasne deklaroval odhodlanie európskych štátov uplatňovať vo svojich krajinách právo na dôstojnosť, slobodu, rovnosť, solidaritu, spravodlivosť a občianske právo na spravovanie vecí verejných.

Signatári výzvy protestujú proti svojvoľnému zasahovaniu štátnych inštitúcií do slobody slova, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou občianskych práv, zakotvených aj v Ústave Slovenskej republiky.

Jedine uplatňovanie zákonov môže vyviesť našu spoločnosť z krízy, ktorá už nie je len ekonomická, ale prerastá aj do spoločenskej a politickej oblasti, čo navyše neprispieva k mierovej koexistencii v Európe a následne aj na celom svete.

Signatári výzvy:

Ľubomír Belák - hudobník

Pavol Dinka - spisovateľ

Anton Hykisch - spisovateľ

Ivan Popovič - výtvarník

Milan Richter – básnik

Alexander Halvoník - literárny kritik

Ladislav Volko - publicista

Etela Farkašová - spisovateľka

Ján Tazberík - básnik

Pár slov na tému Demokracia...

(video)

Rádio TWIST 30

Boli sme pri tom.

V roku 1993 ožilo rádio môjho priateľa Andyho Hryca. Kedysi sme tomuto médiu hovorili rozhlas.

Pre nás to bol vtedy zázrak, že sa na Slovensku môže narodiť rádio s vlastným názorom.

Akosi sme si zvykli, že médiá boli sväté a nám zostávalo len držať ústa (huby) a tváriť sa, že sme za niečo proti niečomu.

Rádio Twist otvorilo dvere slobodnému slovu a to mu už v histórii slovenských médií zostane naveky.

Odvtedy uplynulo tridsať rokov a sme tam, kde sme nechceli byť.

Opäť máme médiá, ktoré chrlia propagandu, navyše v nezrozumiteľnom jazyku nenávisti.

Opäť máme držať huby (ústa), pretože nemáme nárok na slobodu slova.

Opäť sme na začiatku.

(video)

(video)

Zomrela speváčka zo SKLA

Koncom minulého roka som netušil, že Terézia bola zdravotne na mizine. Ešte z nemocnice mi poslala hlasovú správu. Potešila sa môjmu CD Slová. Žili sme paralelné životy. Ona, kedysi hviezda francúzskych šansónov, ktoré spievala na nerozoznanie od Mireille Mathieu, sa v sedemdesiatych rokoch pristavila aj v mojej kapele. Vždy som si potrpel na dobré, ale aj pekné speváčky. Terka sa po čase začala venovať sklu. Presnejšie dizajnu zo skla. A bola úspešná. Neuveriteľne pracovitá, húževnatá, neodbytná. V sklenených vázach si nosila svoj sen o speváckej kariére až do konca. Tak trochu z toho sna odovzdala aj svojej dcére. Naše cesty sa začiatkom nového tisícročia spojili pri nakrúcaní televízneho dokumentu v USA. Presnejšie v Los Angeles. REDLINE 2000/2001 - spomienka na chvíle, kedy sme nielen pracovali, ale aj spievali, zabávali sa a vítali Nový rok na brehu Tichého oceánu. Tak Ticho na nemocničnej posteli odišla Terézia Pekáriková - speváčka zo SKLA. Spomínam...

 (video)