Ondrej Herec

Erotika moci

Vôľa k moci

V hlbinách mozgu vybuchuje túžba po moci, moc je energia, palivo života, hrubá sila. Vriaca zliatina erotiky a smrti spálila srdce Nietzschemu, živila v Dostojevskom nádej zo zúfalstva, dohnala van Gogha k šialenstvu, Jimmyho Morrisona k samovražde, triumfovala s Ali Muhammadom v ringu. Posolstvo besniaceho nevedomia duní v tancoch temných rituálov, pravda krvi horí v obetiach prastarých kultov, mozog jaštera nadľudskou silou prebíja tenký náter rozumu. Intelekt je poradca, ale nie zdroj činu, počatého vášnivou túžbou.[1] Mystériá náboženstva, filozofie a vedy transmutujú zvieracie libido na vyššiu moc. Život je karneval vášní, kruté zázraky kolujú vo víroch civilizácie.

 

 Vôľa k moci nie je prelud filozofov či psychológov [2] ani halucinácia neurotikov, snívajúcich o svete ako o javisku svojich triumfov. [3] Hybná sila života je silnejšia než vedomie, politický režim aj kultúra, než vojna a mier. Nedá sa zradiť ani oklamať, nemusíme si ju uvedomiť ani rozoznať, ovláda nás, aj keby nás mala zničiť: „Kdekoľvek som našiel niečo živé, našiel som vôľu k moci.“ [4] Svet je ohromný Dionýsos, tancuje nekonečné sebatvorenie a sebaničenie, je večná búrka sily, ktorá sa nespotrebováva, len premieňa „mimo dobra a zla, bez cieľa... chcete meno pre tento svet? Tento svet je vôľa k moci – a okrem nej už nič! I vy sami ste touto vôľou k moci – a okrem nej už ničím!“ [5]

 

 Moc sa nedá vlastniť, len vykonávať, existuje len ako boj: „nedarúva sa, nevymieňa, ani sa znova nezískava… je prvotne vzťahom sily.“ [6] Moc je podľa Nietzscheho zlo v službách dobra, mocnejší určuje svoj stav ako cnosť. Ako môže zlo slúžiť dobru? Podľa gnostického traktátu silou: „Bola som vyslaná silou… nezaznávajte ma nikde a nikdy. ... Majte sa na pozore!“ [7] Politika je dvojsečná snaha vládnuť a slúžiť. Podľa Machiavelliho je štát účelom a ľudia prostriedkami. Podľa Hobbesa je štát nástrojom a jeho účelom je ochrana ľudí. Obidvaja vychádzajú z názoru, že človek je posadnutý pudmi a túžba prežiť ho vedie k súpereniu a konfliktom. Moc nemiluje mier, túžby zápasia v jednotlivcovi, bojujú v konfliktoch záujmov a osočujú sa navzájom v ideológiách.

 

Moc povyšuje pôžitok a utrpenie jednotlivca na abstraktné dobro a zlo. Niet takého vznešeného ideálu, ktorý by sa nedal zneužiť na službu moci. Francúzska revolúcia v mene slobody, rovnosti a bratstva masakrovala nepriateľov aj svoje deti. [8] Podľa pacifistu Russela je „láska k moci súčasť ľudskej povahy.“ [9] Nádeje na dobrácku moc sú plané, žiadna moc neexistuje bez ovládania jedných ľudí inými. Nevedomie si vyberá daň za vidinu dobrotivej ľudskosti. „Vôľa nie je dobrá tým, čo spôsobuje...nie svojou vhodnosťou na dosiahnutie nejakého predsavzatého účelu, ale výlučne chcením, t.j. osebe...má svoju hodnotu sama v sebe.“ [10]

 

Človek chce mať moc, ale moc má človeka. [11] Biochemické palivo nás núti chcieť, túžiť, hľadať, nachádzať a prežiť. [12] Poháňa aj moc bez tváre. Lenin priznal bezmocnosť vodcu: „… byrokratická mašinéria, obluda — kto koho vedie? … komunisti obludu … nevedú, ale sú vedení“ [13] Bezmocní majú jediný objekt moci – seba. Postmoderný filozof Lyotard pobúril svojich ľavicových súdruhov: „Anglickí nezamestnaní... zotrvali v baniach, v zlievarniach, v továrňach, v pekle... užívali si šialené ničenie svojho tela.“ [14] Ťažko uveriť, že robotníci si masochisticky užívali svoje utrpenie, nevedomie však trestá porážku v boji o moc. Agresia sa zvnútorňuje, posiela späť tam, odkiaľ vyšla, teda obracia sa proti vlastnému ´Ja´. [15] Pocit viny sa prejavuje v neuvedomenej túžbe po treste. [16] Kolektívne nevedomie možno trestá civilizáciu tým, že mocenské boje obracia proti nej. Nevedomie jednotlivca je výrečný model správania ľudského druhu: „Boj medzi Erosom a smrťou, medzi pudom života a pudom deštrukcie… je podstatou života, preto možno kultúrny vývoj označiť ako boj ľudského druhu o život.“ [17]

 

Moc je prírodná sila, sprostredkovaná ľudským druhom. Nepoužívame gény na naše ciele, gény používajú nás. Civilizácia reguluje násilie násilím, konštruuje proti nadvláde pudov obranné mechanizmy: potlačenie agresie zákonom, políciou, výchovou aj trestom obmedzuje aj upevňuje moc. Násilie, vojny a genocída nie sú zvrhlosti kultúry ani techniky, [18] ale symptómy prvotných konfliktov ľudskej psychiky. Inteligencia je inštrumentálna schopnosť dosahovať ciele, ale nie využiť ich na prospech druhu. Homo sapiens vyzerá z perspektívy dejín obmedzený, ak za rozumnú pokladáme dlhodobú evolučne úspešnú trajektóriu pre celý druh, a nie štyri roky volebného obdobia a moc pre niekoľkých jednotlivcov. Moc, ktorá pod zámienkou rozumu nastolila nepríčetnosť, je zaľúbená do násilia. Vnútrodruhovú agresiu stabilizuje hierarchia stáda: pred miliónmi rokov umožnila prežiť hŕstke prvých exemplárov ľudstva. Správanie mäsožravých opíc však nie je pre sedem miliardové ľudstvo so zbraňami hromadného ničenia etickým vzorom, ale návodom na samovraždu. [19]

 

Stroje moci

 

Deleuze a Guattari vidia v organickom živote erotiku technosféry. Božskú žiadzu vysvetľujú sústavou tovární túžby v nevedomí, lúštia biológiu kódom stroja. [20] Metafora nevedomia ako továrne na výrobu túžby interpretuje vôľu k moci ako sociálny mechanizmus vládnuci človeku: stroje túžby neexistujú mimo sociálneho súkolesia. [21] Podľa Marxa je moc ovládanie výrobných prostriedkov. Úsilie pochopiť život v mŕtvych mechanizmoch pokračuje hľadaním rozumu v strojoch na výrobu virtuálnej reality. Ostrovčeky života sa vynárajú z chaotických vírov erotiky a smrti, chvíľu v nich krúžia a opäť miznú. Tvorba je blúznenie Herakleitovho logu, Maelström síl, ktoré nás potopia do hlbín nevedomia, strhnú z nás individuálnu identitu, rečou slepej slasti sľubujú večnú obnovu moci. [22]

 

Mocenské bájky devätnásteho storočia v dvadsiatom zastarali, mýtotvorstvo dvadsiateho prvého storočia pláta diery v obnosených ideológiách, víziu novej spoločnosti nahrádza rétorika. Človek nebojuje o nový poriadok, keď nevie, o čo má bojovať. Klasický ideál utópií a cieľ revolúcii, nahradiť starú moc novou, stráca príťažlivosť. Falošní proroci premáhajú zdravý rozum davovou hypnózou, fundamentalisti snívajú o návrate minulosti preoblečenej za budúcnosť, sekty vysvetľujú zmysel života pomocou mezaliancie náboženstva s vedou. [23] Spánok rozumu plodí obludy, uvoľňuje sa nový priestor pre staré povery.

 

Moc je vždy mocou niekoho nad niekým, aj ak sa zdá  mocou niekoho nad niečím alebo niečoho nad niekým. Dichotómie „kultúra – človek“, „technika – človek“, „subjekt – objekt“ a pod. simulujú stereotyp „pán – sluha“. Človek chce vlastniť iného človeka, alebo aspoň stroj natoľko podobný človeku, aby sa mohol oddávať pôžitkom otrokára, prežívať pocity absolútneho panovníka nad životom a smrťou sebe podobných bytostí, vďačných za svoje zotročenie. Umelá inteligencia má slúžiť sadizmu moci.

 

Futuristická imaginácia kriesi archaické mocenské predstavy: nesmrteľnosť, otrokárstvo, rozum a život bez tela. Viera v moc vedy a techniky je zdrojom novej mytológie, sľubuje materializovať mýtické archetypy polovodičmi, plastikom, orgánmi zo skúmavky či súčiastkami ľudí. Technotúžba je forma vôle k moci, konštruuje stroje rozkoše. Orgazmotrony kyberpriestoru vyžarujú auru spirituálnej múdrosti. Cítime sa mocní a inšpirovaní, srdce pulzuje v rytme všemocného stroja. Sex so strojom nie je umelá túžba, len jej naplnenie technikou. Mnohí túžia po umelej inteligencii – nikto po umelej vôli. Túžby programujú nás, nie my naše túžby.

 

Šamani vysvetľujú svoju moc oddelením duše od tela v posvätnom tranze, náboženstvá ponúkajú večný život duše bez tela, turbookultizmus vyzýva splynúť s božstvom. Stratili sme vieru vo vystúpenie do transcendentných sfér. Našli sme si iné fantázie, fyzické telo však ostáva pred obrazovkou a virtuálna Nirvána smeruje k sociálnemu autizmu. Výrobou božstiev od zlatého teľaťa po kybernetické siete moc ospravedlňuje nespravodlivosť, útlak a biedu. Nielen hospodársku, aj duchovnú biedu.

 

Vízia zlatého veku za cenu straty ľudskosti je antiutópiou, zrodenou z arogancie mocenskej elity. Nádej, že Svätá Virtualita splní atavistické mocenské fantázie, je našťastie márna. Zlyhanie starých mocenských rozprávok nie je katastrofa, ale príležitosť: hľadajú sa nové projekty budúcnosti.

 

Moc virtuálnej hry

 

V románe Orsona Scotta Carda Enderova hra [24] armáda naverbovala šesťročného chlapca. Cvičí ho v hre, ktorá je prípravou na kozmickú vojnu proti rozumnému hmyzu. Chlapec vyhrá hru, o ktorej nevie, že je skutočnou vojnou, až kým sa nedopustí xenocídy: zničí planétu „chrobače“ a zahubí celú ich rasu. Ender vstúpil do hry evolúcie o prežitie druhu, stávkou v hre s osudom je život, život závisí od hry: [25] „Hra je boj a boj je hra.“ [26]

 

Ľudský boj o moc sprostredkuje technika. Keď Card písal svoj román, vojenské počítačové systémy boli už pokročilé. Rok pred vydaním Enderovej hry nakrútil James Cameron film Terminátor (1984) o konflikte ľudstva s počítačovým zbraňovým systémom. Ľudia ani stroje nepokladajú protivníka za seberovného ani schopného porozumenia, obidve strany bojujú rovnako bezcitne.

 

Piloti v dnešných vojnách lietajú vo virtuálnej realite vojenských kybernetických systémov. Je to pre nich prirodzené pokračovanie elektronických hier, ktoré hrali už ako deti. Virtuálna realita je virtuálna realita. Konečnú moc nad počítačmi aj nad ľuďmi, ktorí ich používajú, majú tie isté firmy a hlavný rozdiel pre hráčov, ktorí sa ukájajú mocou nad nepriateľom, nie je v tom, že jedni nepriatelia sú produkty virtuálnej reality a druhí skutoční (hoci tiež produkty virtuálnej politickej moci), ale v tom, že v civile museli platiť za svoju zábavu a vojakov platí armáda. Život je pre nich súboj, vojnu bola vždy zvrchovanou formou mocenských hier.

 

Vojenské letectvo USA, United States Air Force (USAF), vybudovalo svoju flotilu na diaľku pilotovaných lietadiel (Remotely Piloted Aircraft – RPA, tzv. drony) z niekoľkých desiatok v roku 2002 na 256 v roku 2012 a zamýšľa zvýšiť ich počet na 400 v roku 2017. [27] Drony, vhodné na dlhodobé pozorovanie aj na vzdušné útoky, plnili bojové úlohy v Afganistane, Iraku a Líbyi. Používala ich aj CIA na útoky proti údajným teroristom v Pakistane, Somálsku a v Jemene.

 

Vo flotile RPA slúžili noví vojenskí špecialisti: operátori dronov. Od roku 2009 ich vycvičilo americké letectvo viac, než stíhacích a bombardovacích pilotov spolu, ale dopyt presahuje ponuku. 2.300 operátorov v roku 2012 nedosiahlo potrebný počet vyše 2900. [28]

 

Vojaci fungujú ako súčiastky kybernetických systémov a ľudské správanie vyjadruje kybernetická terminológia. Meradlom dokonalosti systému je efektívnosť koordinácie pri dosahovaní strategických cieľov: ideálny systémový prvok túži byť dokonalou  súčiastkou.

 

Veterán leteckého bombardovania Albert Aimar sa obhajoval: "Keď v  rýchlosti 900 kilometrov za hodinu zhodíte na cieľ dvojtonovú bombu a zase odletíte, nevidíte, čo sa stalo." Moc zabíjať neviditeľných nepriateľov sa cíti nevinná, ako moc človeka zašliapnuť hmyz. Mnoho vedcov predpokladá, že operátori dronov zabíjajú ľudské ciele ako hráči videohier, nedotknutí hrôzami skutočnej vojny. Údajne však len dve percentá vojakov dokážu zabíjať bez váhania. [29] V máji 2013 sa bývalý operátor vojenského dronu Brandon Bryant pred celým národom kajal za účasť na automatizovanom zabíjaní. [30] Iný operátor sa obvinil: “Ste osemnásť palcov od  tridsaťdvapalcového HD prenosu boja... Ste tam... Nie ste od toho izolovaní. Nie je to videohra. A je to pred vami, nie vzdialené 8000 míľ.”

 

Hra na zabíjanie pumpuje adrenalín do krvi lovca, ale ten po čase môže cítiť empatiu s korisťou: dlhodobé pozorovanie ľudského cieľa s ním pozorovateľa zbližuje. Operátor, pripravujúci likvidáciu teroristu, hovorí: “Pozorovali sme ho, ako ráno vstáva; stopovali sme ho na ceste do zamestnania; dívali sme sa, keď obedoval a keď išiel domov, aj keď hral futbal so svojou rodinou,  videli sme ho s deťmi aj keď bol sám so ženou, keď spal, aj o polnoci, keď vstal a išiel do garáže konštruovať bomby. Pozorovali sme ho tak dlho, že sme sa už neubránili myšlienke: ´Nestarám sa, čo si myslíte o tom človeku; má dve dcéry; videl som ho s jeho rodinou.´ “ [31]

 

Systémy, ktoré snúbia ľudí so strojmi, sú viac ako zariadenia, sú to naše mocenské hry proti prírode. Nielen proti tej prírode, ktorej kladieme svoje otázky; spoznávame v nich aj prírodu, existujúcu nezávisle od nás, za hranicami našich otázok. Prihovára sa nám rečou našej techniky aj rečou tej prírody, čo výhražne mlčí v nás, nevedomím. Biokybernetické systémy sú diplomové práce školy prežitia vo svete, presahujúcom našu moc, ktorá je len jednou formou jeho moci.

 

Hra uvádza človeka do života, učí prekonávať prekážky a vzdorovať príkoriam, upevňuje túžbu zvíťaziť, rozvíja vôľu k moci. Huizinga definuje hru ako „činnosť, ktorá prebieha vnútri určitých hraníc času, priestoru a zmyslu, v zreteľnom usporiadaní, podľa dobrovoľne prijatých pravidiel, mimo oblasť hmotnej užitočnosti a nutnosti. Náladou hry je extáza a nadšenie, a to buď nadšenie posvätné, alebo slávnostné, podľa toho, či hra je sviatosťou alebo zábavou. Činnosť sprevádzajú pocity povznesenia a napätia a spôsobujú radosť a uvoľnenie.“ Huizinga pripomína, že „poetická forma“, „formotvorné slovné vyjadrenie vychádza z funkcie, ktorá je staršia a pôvodnejšia, než všetok kultúrny život. Touto funkciou je hra.“ [32] Hra prekračuje hranice biologickej či fyzickej činnosti, jej podstatou je „aktívny princíp“, v podstate hry sa objavuje „nemateriálny prvok“. [33] Huizinga by rozumel Deleuzovej a Guattariho metafore nevedomia ako tovární na výrobu túžob, ktoré vládnu životu.  Hra je výtrysk nevedomej túžby, zahrnuje vôľu k moci, odhodlanie víťaziť a vládnuť. Hra má moc nad životom.

 

Automatizované zbraňové systémy nanovo rozdeľujú vojenskú moc medzi ľuďmi a strojmi, sú novou formou ľudsko-strojovej subjektivity. [34] Vyhasli plamene magického kruhu, [35] ohraničujúceho miesto a trvanie hry, hranice medzi divadlom hry a drámou života sú brány prechodov, nie nepriepustné bariéry. Štatistiky duševných porúch nám možno pomáhajú zvýšiť si sebavedomie a udržať si ilúziu normálnosti. Viac však potrebujeme nové posthumanistické príbehy o moci v prostredí biokybernetických hybridov človeka.

 

Dobre organizované súčiastky

 

Trpíme technofréniou, protirečivým spojením nadšenia mocou techniky so strachom z jej nadvlády. Človek a technika však nie sú protiklady, ale kontinuum. Človek vznikol a existuje len ako nedeliteľná zmes živočícha s technikou. [36] Problémom nie je technika, ale vôľa a moc (v tradícii Schoppenhauera, Nietzscheho a Heideggera). [37] Podľa Marxa je technika formou ľudských vzťahov, pre Deleuza a Guattariho je prejavom psychických mechanizmov. McLuhan externalizoval psychiku a technologizoval človeka: „technologické extenzie“ sú základnou charakteristikou človeka, začínajúc technikami reči a jej záznamu až po kybernetické a komunikačné technológie. Technika nie je mystická moc mimo človeka, ale vzťahy medzi ľuďmi. Zbrane a vojna sú špecificky ľudské nástroje boja o moc. Techniky násilia iných živočíchov sa nezmenili milióny rokov, ale ľudské sa ustavične zdokonaľujú. Sú nástrojom vôle k prežitiu a možno aj regulovania ľudského druhu prírodou. Na apokalypsu nepotrebujeme vesmírne katastrofy, stačí nám schopnosť páchať kolektívne samovraždy.

 

Filozofi posthumánnej budúcnosti opisujú bytosti splývajúce so vznešenou technikou. Haylesová vidí človeka ako súhrn zameniteľných súčiastok: [38] žiadna podoba lega zvaného „človek“ a „ľudstvo“ nie je nevyhnutná, [39] možno ho rozoberať a skladať ako hračku. Harawayová ponúka kyborga ako ironickú metaforu socialistickej feministky. [40] Jameson škicuje civilizačného schizofrenika, ktorý vníma svet aj seba ako nesúrodé útržky. [41] Chameleón života dýcha prítomnosťou, unáša ho uragán všednosti. Vzniká problém: ako opanovať premenlivých metamorfov, keď aj stabilné individuality sú ťažko ovládateľné?

 

Moc zdokonaľuje človeka podľa nedokonalých ideálov, organizuje individualitu. Vypočítateľní jednotlivci sú spoľahlivými súčiastkami mocenských systémov, podmienenými reakciami na vonkajšie podnety realizujú vzťahy, ktoré vyhovujú moci. Nepoužiteľný jednotlivec je hrozba alebo objekt súcitu a psychiatrického liečenia. Slobodný občan je rizikový faktor. Neprispôsobiví sú demografický odpad, použiteľný ako obetný baránok za zločiny moci.

 

Bezdomovci našej spoločnosti by možno boli sociálnymi vzormi utópie slobody: dokážu prežiť na periférii cyklu výroby, výmeny a spotreby, využiť akékoľvek zdroje prostredia. „Perličky na dne“ provokujú technickú civilizáciu. Ľudia pracujú, aby si mohli kúpiť produkty, ktoré nepotrebujú. Skutočným účelom je produkcia mocenských vzťahov a ich objektov – ľudí. Mocou chorá elita riadi spoločnosť do budúcnosti, ktorú sama nepozná, elity sú viac záprahom moci ako jej jazdcami, nositelia moci sú zameniteľní, vrtkaví a často anonymní. Neidentifikovateľná moc produkuje jednotlivcov ako spotrebný tovar v podpalubí aj na kapitánskom mostíku.

 

Jedinečná osobnosť je podľa Jamesona minulosťou. [42] Individualistický jednotlivec je „mŕtvy vo veku korporatívneho kapitalizmu, organizačného človeka, obchodných aj štátnych byrokracií, demografickej explózie.“ [43] Nie je mŕtvy, mŕtva je jeho fikcia. Absolútne suverénna osobnosť je myšlienkový konštrukt, mystifikácia, že v mýtických dobách duchovnej slobody ľudia „vlastnia“ neopakovateľnú osobnostnú identitu. [44] „Mať totožnosť“ znamená byť mocnejší než tí, ktorí ju nemajú. Štandardizovaní jednotlivci veria, že osobnosťami sa stávajú v službe armádam moci. Antickí Gréci objavovali osobnosť tragického hrdinu mýtov, spurnej hračky v mocenských hrách bohov. Latinské „persona“ (osoba) zodpovedá gréckemu „prósopon“ (????????), maska, s ktorou sa identifikoval predstaviteľ úlohy. Človek sa stáva jednotlivcom a odlišuje sa od davu svojou maskou v divadle moci.

 

Masky možno zabaliť do mäsa a plastiku, napumpovať krvou, pripojiť k externej pamäti, pridať mozog a iné bonusy. Moc dokazuje svoju existenciu výrobou a ničením hračiek.

 

Neviditeľná moc a viditeľný svet

 

Zvrchovanou mocou vládol svetu osud, božstvá, transcendentálne princípy. Na piedestál moci sa postavil aj ľudský rozum a sám sa z neho opäť zvrhol, keď spoznal, že mu velí inštinkt. Výzvy k rozumu sú nebezpečné: „Všetky veľké schémy rozumu... prenikli do más len za cenu... radikálnej deformácie.“ [45] Nie sme pánmi svojho mozgu, ani vládcami vedomia. Deleuze a Guattari vidia ľudstvo ako časť prírody, v ktorej evolúcia zošalela: „Pod všetkým rozumom sa skrýva delírium, bezcieľnosť.“ [46] Moc predstiera rozum logikou nevedomia, ktorá sa nám zdá pomätená, ale dejiny sú jej plné: „...mnoho kultúr – či kultúrnych epoch – možno celé ľudstvo – sa stali pod vplyvom kultúrnych snáh ´neurotickými´ “. [47]

 

Cieľ boja neuchopiteľných síl nepoznáme (azda neexistuje), ale vnímame ho ako boj o moc. Veľkosť človeka nadaného vedomím je vo viere, že môže robiť, čo chce. Jeho tragédia spočíva v tom, že nemôže chcieť, čo chce. Vedomie nie je totožné s tým, čo bežne nazývame „rozum“, ovládajú ho nevedomé túžby. Ich objekty možno objavuje fantázia. Naše správanie formuje viera v neviditeľné sily. Civilizácia sa opiera o ríšu metafyzických hodnôt, o kolektívne fantázie. Peniaze a bankové produkty sú chiméry finančnej moci, plodí ich fatamorgána zisku, čoraz viac osamostatneného od materiálnej výroby a spotreby. Hlavným produktom hospodárstva sa stal poslušný konzument. Slúži „neviditeľnej ruke trhu“, nepočúva hlas racionálneho vedomia. Nemáme prístup do žeravých búrok nevedomia, z ktorých sa rodia mocenské vzťahy, čo definujú život spoločnosti.

 

Čas, priestor a strach sú rovnako neviditeľné a ich konkrétne podoby všadeprítomné, ako moc. Žijeme vo svete strachu, moci a rýchlosti. [48] Neviditeľné idey skladajú z jednotlivcov kolektívnu beštiu. Ideológie sú kódexy pravidiel moci. Nespoľahlivým prvkom ich strategických direktív je človek. Posvätné inštrukcie nemanipuluje len vrchnosť, improvizujú ich všetci. Nikto nie je celkom bezmocný, ani vydedenci na periférii moci. Nerozhodujú o osude sveta, no žije v nich jeho každodennosť. Moc vyhlasuje svoje záujmy za vznešené ciele, ktorým sa musí podriadiť každodenný zápas o prežitie. [49]

 

Moc utópie

 

Utópie neodstraňujú vôľu k moci, iba rekonštruujú mocenské vzťahy. Utopických spravodlivostí je toľko, koľko je utópií: v každej vládne iná moc, spravodlivá na svoj spôsob. Len blažene indolentní obyvatelia krajín hojnosti, kde v potokoch tečie víno a pečené holuby samy lietajú do úst, netúžia po moci. Trh má moc splniť túžby po blahobyte: ovláda konzumentov usmievavým terorom spotreby.

 

Moc ospravedlňuje nepeknú prítomnosť krásnou budúcnosťou. V utópiách explodujú mocenské fantázie o živote elity v luxusnej izolácii, túžby po reálnom transcendentne božích štátov, po rovnosti a slobode, po dokonale vychovanom človeku, technicky vyrobenom netvorovi, kyborgovi a umelej inteligencii. Utopická túžba po univerzálnom poznaní ignoruje reálnu slobodu: žiadna ľudská moc nad prírodou ani nad človekom nie je absolútna.

 

Moc pohŕda realitou, ale nie praxou: ovláda ľudí prostredníctvom vecí a vládou nad vecami. Štát môže byť štátom blahobytu pre svojich obyvateľov, lebo je vojnovým strojom. Súcit nie je liekom proti poníženiu, ale urážkou: slabí odmietajú povýšenectvo mocných. Očakávať vďačnosť za snahu vziať iným ich kultúru a vnútiť svoju je rovnako naivné, ako „naprávať“ koloniálnu politiku charitou. Domorodci sa neodlišujú od kolonizátorov povahou, len mocou: dodávky zbraní si cenia viac ako zásielky liekov.

 

Snívame o mieri a zdokonaľujeme mocenské vojny poznaním a lepšou organizáciou. Moc ľudu? Ľudia bojujú aj pod zámienkou všeobecnej lásky a bratstva. Orwellovo Ministerstvo lásky mučením učí disidentov milovať Veľkého Brata (1984). Keď utopisti sľubujú radostný život, netušia huncútstvo svojich utópii. Nádej na lepší život, organizovaný rozumom, vyvrcholila v dvadsiatom storočí totalitami. Nielen štát, všetky inštitúcie smerujú k totalite. Ich ideou je nekompromisne podriadiť život prísne racionálnym pravidlám, slúžiacim na ich zachovanie a rozšírenie. Ustavičný dohľad umožňuje trestať každú odchýlku. Foucault preto nazýva disciplinárne sankcie normalizačnými – spoločnosť aj jednotlivec im podlieha ako celok. Vedomie slúži nevedomiu, rozum objavuje nové nástroje a dimenzie kontroly, prerába slobodný priestor na väzenie. Diktatúry sú racionálne organizované horory. [50] Uskutočnená utópia sa mení na antiutópiu: tragédiou človeka nie je boj dobra proti zlu, ale dobra proti inému dobru.

 

Moc umenia

 

Pudová energia erotiky je životodarná sila, Eros básnikov a filozofov. [51] Ovládať živelnú silu erotiky znamená ovládať zdroj života. Erotika sublimuje túžbu po moci na tvorivosť, na moc pretvárať svety hmoty aj ideí. Umenie neskrýva opojenie pôvabmi moci. Umelci útočia na čitateľov „nerozum“, tíšia úzkosti, oslavujú túžby mocnejšie než rozum a logika. (Majstri reklamy a politickej propagandy vychádzajú z rovnakého stanoviska.) Intuícia je krátke spojenie vnútorného sveta s vonkajším, podvedomia s vedomím. Vyjadruje pocit, ktorý sa skrýva pod poznaním faktov.  Jungov archetyp je praobraz obrazov, neznámy originál, ktorý sa nám neodolateľnou silou prihovára prekladmi do iných obrazných jazykov. [52] Krehkému vedomiu rozkazuje matka metafor, mĺkva, nemá reč nevedomia. [53]

 

Nevydarený preklad do iného jazyka, plochý dej bez metafory a hlušina bez myšlienky však môže mať moc nad publikom, očareným echom vlastnej prázdnoty. Publikum v davovej hypnóze splýva s reprodukciami nevedomia, ovládajú ho príbehy, čo kolovali dávno pred vekom technickej reprodukovateľnosti umeleckého diela. [54]  Umenie odmeňuje publikum zážitkom magickej moci. Na tej parazituje rituálmi, kultmi a neomýtmi každý druh moci, ekonomická, technická, ideologická aj politická. [55] Forma moci a mocenského boja pomáha zaradiť umelecké dielo do kultúrno-historického kontextu.

 

Príbehy lichotia mocným a utešujú bezmocných. Pranierujú moc a zároveň sa jej líškajú navrávaním, že všetko iné než ona je horšie: slúžia aj ako bezpečnostné záklopky vzdoru. Nevieme si vymyslieť absolútne realistický príbeh bez štipky fantázie. Príbehy sa nemýlia v snahe usporiadať skutočnosť: aj zlý poriadok je lepší než chaos a najhlbší zmysel príbehu spočíva v schopnosti vložiť zmysel aj do nezmyselnej skutočnosti.

 

Moc organizácie

 

Moc nemá pohlavie, ale reprodukuje sa, jej sexuálnymi orgánmi sú organizácie. Sú nositeľmi moci, tvária sa racionálne, ale tiež podliehajú nevedomiu. Organizačné vedomie komunikuje samo so sebou štatútmi, predpismi, nariadeniami, správami a poradami. Nevedomie mu sprostredkuje túžby príbehmi, spolčovaním, klebetením a udavačstvom. Organizácia sa správa racionálne ako živý organizmus, chce prežiť, rásť a rozmnožovať sa. Cieľom organizačnej drezúry je „opraviť odchýlky od normálneho stavu“. Intenzívnejší výcvik sa nepredstavuje ako trest, ale vyhlasuje sa za výchovu a vzdelávanie na prospech jednotlivca aj organizácie, aby každý úkon bol presnejší, efektívnejší, dokonalejší a celkový výkon ekonomickejší, účinnejší, lepší. Fungovanie tela je pre organizáciu ovládaním štruktúry a zamestnancov, ovládanie vonkajšieho prostredia je pre ňu ovládaním iných organizácií. Organizácie sa živia ziskom, rastú expanziou, rozmnožujú sa filiálkami a expozitúrami. Majú vnútorný život, hrdinov, obete i vyvrheľov, legendy štylizované vlastným žargónom a symbolmi. Projektujú túžby, city a pocity do systémových konštrukcií, plánujú fantazijné svety a vízie. Vábia a sľubujú, vyžadujú si oddanosť, vyhrážajú sa, odmeňujú a trestajú. Vylúčenie z politickej strany, odňatie občianstva, pálenie kníh či skartovanie spisov nie sú mechanické opravy súčiastok ani liečenie chorého orgánu, to organizačná pamäť obnovuje rovnováhu a potláča nevhodné spomienky.

 

Mýty, náboženské semináre, politické školenia či kurzy pre zamestnancov korporácií sa navzájom odlišujú tak, ako organizácie, ktoré ich používajú, [56] ale majú rovnaký cieľ: vychovávajú služobníkov moci. Organizácie si udržiavajú vnútorný poriadok disciplínou a rituálmi. Výraz „rituál“ má pôvod v sanskrite: „rita“ označuje súlad s vesmírnym poriadkom. Organizácie zasväcujú kandidátov, celebrujú službu cieľom, členom ukazujú ich miesto v chaotickom svete, upevňujú ich súdržnosť, extázou ich povznášajú k účasti na ideáli. Moc vyučuje vieru, morálku aj estetiku, vykonávanie príkazov i správanie, arogantné k podriadeným a pokorné k nadriadeným: „Výchova žiaka musí byť zameraná na presvedčenie, že je bezpodmienečne nadradený ostatným... (musí) ak je to potrebné, strpieť mlčky aj krivdu.“ [57] Cieľom je nahradiť charakter poslušnosťou, osobnosť bábkou a duševnú prázdnotu velikášstvom: „Občas sa človeka zmocní hlboká depresia. Môže ju prekonať len vtedy, keď sa opäť dostane do čela más. Zdrojom našej moci sú ľudia.“ [58] „Chceme poznať, či títo muži majú vôľu, aby boli vodcami, pánmi... Chceme, aby ovládali iných a mali z toho pôžitok… aby mali pocit absolútneho ovládania živého tvora.“ [59]

 

Organizácia je mocenský aparát s povahou žraloka, usiluje sa o dokonalosť v životných funkciách: plávať v oceáne spoločenských vzťahov, rásť a rozmnožovať sa, požierať iné organizácie. Teoreticky môže byť nesmrteľná a v praxi sa o to snaží. Ciele, na ktoré bola vytvorená, sú jej ľahostajné rovnako, ako ľudské súčiastky. Netvor bez morálky a svedomia nielen funguje, on sa správa, má osobnosť, hoci neľudskú. Vystihuje ju psychiatrická definícia psychopata: chorobný egoizmus, porušovanie právnych, sociálnych aj morálnych noriem, bezcitnosť, ukrutnosť, ľahostajnosť k iným, chorobné klamárstvo, neschopnosť pociťovať vinu, ľútosť a súcit, predstieranie empatie, láskavosti a ľudomilstva, nepozná záväzky okrem záväzkov voči sebe samej. [60]

 

V hĺbke duše túžime po neľudskej moci. Asimovove zákony robotiky idealizujú protirečivú túžbu po ochrane mocnejšími bytosťami a zároveň po nadvláde nad nimi. Modlitbami a obeťami sa vnucujeme božstvám, aby nám pomáhali. Najjednoduchšia definícia fantastiky znie „niečo je ináč“. Iný je aj „niekto“ v nej (človek, mutant, kyborg, robot, mimozemšťan) a moc je mocou nad iným. Viacerí autori opísali „inakosť“ ako základnú problematiku dejín. [61] Technotúžba ožíva v umení dvojníkmi, bábkami a umelou inteligenciou. Golemovi vnuci hovoria neľudským hlasom o moci nad životom. Moc poznania, materiálna technika aj techniky moci sa vyvíjajú. Michael Mann prepísal dejiny ako príbeh moci: „Spoločnosti sa skladajú z mnohých vzájomne sa prelínajúcich sociálne priestorových sietí moci.“ [62]

 

Mocenské štruktúry azda nemajú prehľad ani samy o sebe a svojich cieľoch, často sú anonymné a vždy zatajujú manipulácie. Moc sa tvári ako majestátna pyramída, ale tečie bludnými prúdmi ako riečna delta, vzniká z vírov vzájomného pôsobenia, z nepresných prekladov reality do velikášskych fantazmagórií, z klamného dekódovania a rekódovania túžob. [63] Konšpiračné teórie o zlovoľnej moci len hmlisto tušia skutočné hrozby.

 

Vlastníci moci

 

Moc vládne vďaka poslušnosti. Božstvá pastierskych spoločenstiev bdeli nad kmeňom, viedli, ochraňovali, trestali a obetovali ovečky pre blaho a spásu stáda. [64] Moc má mnoho tvárí, láskavú aj krutú, náboženskú, politickú, hospodársku, vojenskú, ale len jeden cieľ – samu seba. Lenin netajil svoju predstavu o moci: „Diktatúra nie je nič iné, než absolútna moc založená priamo a len na sile, neobmedzená žiadnymi zákonmi, žiadnym právom“ (1906). [65]

 

Politik je erotoman moci, ale v každom z nás je kúsok politika. Revolucionári nenastoľujú diktatúry, aby sa vzdali moci v prospech slobody: oslobodzujú, aby zotročovali. Sluha chce vlastné služobníctvo viac, než slobodu. Utláčané davy sa chcú stať vládcami v nádeji na nespútané splnenie túžob. Osloboditelia môžu byť horšími uzurpátormi než tí, ktorých zvrhávajú. Dav neskúma pravdu hrdinov, očakáva silu. [66]

 

Žeravá láva erupcie vášní tuhne po revolte do bizarných tvarov chladnej byrokracie. Politické čistky, teror proti teroru, núdzové  opatrenia a provizóriá “normalizujú” výnimky na trvalý stav. [67] Absurdnosti moci nie sú omyly, ale metóda. Snom každej diktatúry je, aby sa ľudia terorizovali samosprávne, žiadny Veľký brat nedokáže človeka utláčať tak, ako jeho rodina a susedia. Milióny stalinčekov a hitleríkov nemôžeme zvrhnúť ani popraviť, lebo my sme oni, žijú medzi nami a v nás, sú odvrátenou tvárou utópie slobody. Bezcitný byrokrat aj samovražedný terorista sú dve z mnohých podôb vôle k moci, zúriacej v človeku ničivo a sebaničivo.

 

Atentáty smrťou spájajú bezmocnosť s mocou, nepriateľa s nepriateľom, politiku s vraždou. Roztrhané telá teroristov a ich obetí sú negatívmi kulturistov a kráľovien krásy. Terorizmus je nenávistná túžba po moci, jej získavanie ničením a sebaničením. Štát aj terorizmus bojujú o moc organizovaným násilím. Teroristi zaútočili na veže World Trade Center ako na piliere svetového kapitálu. Expanzia imperiálnych výbojov ku kraju sveta sa na neobmedzenom povrchu Zemegule rozplynula v globálnej atópii, nemieste. Spleť záujmov a vplyvov neprestajne mení samu seba explóziami protikladov ako prírodná sila bez ľudskej logiky a cieľa.

 

Inžinieri deštrukcie netúžia po utópii pre všetkých, ale po súkromnom uspokojení. Nekrvavé revolúcie azda existujú, ale nie láskavé, len staré vinety sa prelepujú novými nálepkami. Ak „zmizne hlad a bieda a zároveň s tým všetko, čo ľudí rozdeľuje.. silní vášho sveta vezmú slabým to, čo som im dal a slabí opäť ostanú žobrákmi ako teraz.“ [68] Moc sa do úchyliek nezvrháva, ale nimi žije, gniavi odporcov, spojencov i vykonávateľov. Násilie nie je zblúdením moci, ale jej podmienkou. [69] Osvietený vládca nie je liekom proti teroru, len jeho karanténou. Moc sa nedá absolútne sústrediť v rukách jednotlivca, ovláda vládcov aj poddaných, žalárnik i trestanec sú väzňami inštitúcie. Mocenské vzťahy sú všade, aj vzdor proti nim je ich súčasťou.

 

Moc reči

 

Moc sa uskutočňuje vykonaním príkazu. Rozkazy, politické prejavy, poézia aj próza si podrobujú človeka mocou slov. Náboženské spisy, zákony i umelecké diela predpisujú správanie. Reč je mocenská činnosť. Gréci zakladali politiku na schopnosti rečniť. Civilizácia je založená na slovách. Slovo manipuluje myslenie a správanie, je autoritou, vyrába morálku administratívnym príkazom. Technokrat moci to vedel a účelovo odsúdil „sladučké komunistické klamstvá“. [70] Mocenské štruktúry majú svojskú rétoriku, konštruujú pojmové stroje na zdôvodnenie slobody aj zločinu. [71] Technika moci a moc techniky sú neoddeliteľné; predmetná technika i technológie sú prejavy vôle ovládnuť prostredie. Logokracia je vláda slov nad sociálnym prostredím. [72]

 

Umlčať protivníka znamená vziať mu moc slova. Prekričať ostatných je mocenská technika, väčšiu pravdu má ten, kto má viac decibelov. Mlčanie vyjadruje súhlas i odpor, opovržlivé mlčanie namiesto odpovede je tiež prejavom moci. Nevyspytateľné ticho je znakom hrozivej moci. Podľa Baudrillarda „masa vie, že nič nevie, ani nechce vedieť. Masa nechce nič robiť, ani nič dosiahnuť.“ [73] Mlčiaca väčšina „odoláva racionálnej komunikácii. Predkladá sa im zmysel, oni chcú divadlo.” [74] Bezobsažný prejav rečníka znie do zlovestnej prázdnoty súhlasu.

 

Kto vládne reči, ovláda mysle. Génius úchylnej priemernosti vedel, že „masy podľahnú predovšetkým sile reči... veľké, násilné a svetoborné udalosti neprivodili písomnosti, ale hovorené slovo.“ [75] „Novoreč“ Orwellovej tyranie manipuluje realitu nemyslenim: reč, ktorá umožňuje dozerať a trestať (Foucault) dusí každú myšlienku, ktorá sa protiví moci. [76] Dá sa ňou poslušne pritakávať, až kým démon súhlasu [77] nevymaže z pamäti aj spomienky na nesúhlas. Takým jazykom možno vyčariť blahobyt, v ktorom panuje nedostatok, aj slobodu, v ktorej vládne násilie. [78] Slová označujú aj tvoria skutočnosť, v ríši hyperreality sa realita stráca vyjadrením znakov inými znakmi. [79] Túžba sa zmocňuje sveta fantómami znakov, ľahko si osvojila elektronické nárečie – kyberkomunikáciu. Všetko živé aj neživé prepisuje do svojej abecedy. Ľudia sú slová v reči túžby, cituje ich aj zamlčiava, spája aj rozdeľuje. Ľudia sú osobami len v reči zákona moci, podliehajú mu a slúžia, tvoria ho, žije v nich a cez nich. Moc nástojí: dajte mi vaše telá a mysle a ja im pridelím zmysel v mojej reči. V reči moci sa slovo stáva telom. Do kameňa vytesané samochvály starovekých kráľov aj memoáre politikov velebia megalomanov cez hranice času. Kto má moc meniť reč, mení minulosť, prítomnosť aj budúcnosť.

 

Spomienky sú snímky moci, nie fotografie udalostí. Človek môže veriť rôznym pravdám, čierne sa dá premaľovať na biele a naopak. Moc vymazáva spomienky na svoju nelichotivú minulosť. Môže ju zničiť v pamäti ľudí, spáliť knihy, premaľovať obrazy, vysekať kamenné nápisy z pyramíd, môže aj sama zabudnúť a zabudnúť aj vlastné zabudnutie (ale nemôže zničiť vôľu k moci). Víťazi a porazení si odlišne pamätajú tú istú vojnu, revolucionári mobilizujú masy historickými nespravodlivosťami. Spomienky majú moc reálnych udalostí, moc píše dejiny, aby sa už nikto nedozvedel, čo sa vtedy stalo. Dejiny možno vytušiť porovnaním rôznych historiek.

 

Vôľa k moci je konštanta túžby, ale moc sama je vrtkavý výsledok premenlivého pomeru záujmov a síl v konkrétnej situácii. Preto je reč politiky hmlistá, ostražitá, plná neurčitých sľubov, vyhrážok a dôležito sa tváriacich nezmyslov. [80] Vodca je zvodca, nepotrebuje logické argumenty, ponúka davom ich sny. Stačí malebne zveličovať a ustavične opakovať to isté. Ľudia dôverujú zásnubám sily so spravodlivosťou a fantómu s pravdou, veria, že vodca sleduje rovnaký cieľ ako oni a nevedia, že jeho zámerom je moc s akoukoľvek nálepkou.

 

Vodcovia vyhlasujú ideový teror za vôľu národa, pokroku, dejín či inej vyššej moci, povyšujú sa na nositeľov všeobecnej vôle. [81] Trockij priznal, že boľševici nevedia odstrániť „krvavú anarchiu, zbedačenie a úpadok“ slobodnou prácou, ktorú pokladal za predsudok. [82] Žiadal nútenú prácu: „Jediný spôsob, ako získať pracovnú silu nutnú pre naše ekonomické problémy, je zaviesť povinnú pracovnú službu... nemysliteľnú bez militarizácie práce.“ [83] Trockého gulagy by neboli lepšie než Stalinove a jeho tyrania menej strašná než Stalinova preto, že Stalin dal zabiť Trockého, a nie naopak. Vrah vyhlasuje zavraždenie iného vraha v ruvačke o moc za boj ideí, v ktorom zvíťazila ušľachtilejšia myšlienka. Moc sa oháňa ideálom ako legitimáciou pragmatických cieľov.

 

Komediant prorokuje utópiu, tvári sa významne ako majiteľ pravdy a vidí sa ako privilegovaný divák svojej hry: dokazuje si vlastnú hodnotu útlakom a ponížením iných. Pokrytec si získava dôveru falšou, definuje realitu podľa svojich želaní, veľká lož a malé klamy premáhajú pravdu a kamuflujú skutočnosť fikciou: „(Masy) si neuvedomujú nehanebnosť duševného terorizmu, ani poburujúce zneužívanie ľudskej slobody a vôbec netušia nezmyselnosť celého učenia. Vidia len bezohľadnú silu a brutalitu cieľavedomých výrokov a napokon sa pred ňou vždy sklonia.“ [84] Túžba sa nepýta na zmysel, dobýva moc.

 

Moc pokroku

 

Moc vedomia nad sebou je ilúzia. [85] Racionalizmus vyhlásil rozum za nástroj na ovládnutie prírody a vedu za jeho najvyššiu formu. William Godwin uznal iracionálny základ vedomia i jeho dôsledok: racionálny kompas ľudského správania, samým sebou osvietený rozum, je bájka. Vedomie si neuvedomuje, že usporadúva anarchiu poriadkom, o ktorom netuší, či nie je chaosom. Godwin hovoril terminológiou svojej doby o tom, o čom pred ním Kant [86] a po ňom Freud, Jung aj Deleuze a Guattari, o nevedomí. Godwinovej dcére Mary W. Shelleyovej nebolo cudzie otcovo myslenie. Frankenstein, posadnutý „nezávislým“ princípom rozumu, nedomyslel následky moci vedy.

 

Žiadna ideológia neodporúča používať rozum bez návodu. Priamočiare príbehy objaviteľskej a dobyvateľskej science fiction v USA aj v ZSSR predkladali zázračnú vedu a stroje ako samozrejmosť: jedine technický rozvoj zabezpečí pokrok ľudstva. [87] Poézia reality nikdy definitívne nezvíťazila nad realitou poézie, idealizovaný rozum vládol fantastike krátko. Autori modernej fantastiky zdôrazňovali, že atómovú bombu skonštruovali vedci a technici a použili ju vojaci na príkaz politikov. Autori kyberpunkových príbehov, plných machinácií nadnárodných korporácii, sa nevzdali technoracionalistickej viery, že moc má cieľ a štruktúru, hoci aj neprehľadnú. Technosurrealistická fantastika rezignuje na snahu slepca, hľadajúceho v zatemnenej cele čiernu mačku, ktorá tam nie je. Opisuje chaotický vesmír ako čudné miesto s neľútostne neľudskými záujmami. Jeho bytosti sú metafory ľudského „množstva“ v globálnom Impériu, ako ho opisujú anarchistickí profesori. [88]

 

Mužný optimizmus dejinného pokroku utlmila skepsa. Moc človeka nad prírodou sa ukázala rovnako iluzórna, ako dobývanie a ovládanie ženy mužom. Vedotechnika pokročila natoľko, že filozofia aj umenie ustúpili od zrozumiteľných utópií science fiction prvej polovice 20. storočia k zmäteným rozpakom (ofenzíva fantasy a hororu v druhej polovici 20. storočia). Postmoderna cúvla ďalej k pesimizmu a rezignácii. Literatúra reaguje na realitu, fantastickejšiu než výmysly. Pochybnosti o schopnosti spoznať realitu, dokonca aj o jej existencii, zamenili snahy zdôvodniť svet skromnejším cieľom, jeho rozumným opisom. Súčasnosť rezignuje aj na ten. Politická fráza "udržateľný pokrok" je strach z budúcnosti, nie vedecká hypotéza. [89] Ktorým smerom chceme udržiavať pokrok, preč od pokroku? Alebo ho zastaviť? Čo je zastavený pokrok?

 

Expanzia do vonkajšieho sveta implodovala. Ľudská moc je experiment prírody. Nikto z nás by neprežil „ani jeden deň, keby sme nezaobchádzali s tým, čo je v najvlastnejšom zmysle nevypočítateľné tak, akoby to bolo predvídateľné, keby sme neprisudzovali vlastnej sile to, čo nemôžeme dosiahnuť sami, len vo svojom tajomnom spolupôsobení s so silami osudu.“ [90] Vektor dobývania a objavovania sa obrátil k témam identity a subjektivity. Psychologické revolúcie objavujú teritóriá osobnosti, redefinujú atrakcie individualizmu, demokracie a slobody. Sprofanované legitimácie moci obnovuje odvodzovanie sveta z hlbšej vrstvy, než je rozum. Útecha nenahraditeľným ľudským citom je rovnako samoľúba ako vízia o jedinečnom ľudskom rozume, ale funguje: máme dejinami recyklované ilúzie o sebe samých.

 

V posteli s mocou

 

Moc a erotika vyvierajú z jedného žriedla: pohlavný výber je nástrojom moci. Ženy milujú a erotikou provokujú hrdinov a víťazov. Ich túžbu po moci poháňa materinský pud. [91] Lívia, tretia manželka cisára Augusta, bola už ako sedemnásťročná presvedčená, že všetka moc má byť sústredená v rukách jedného muža, toho, nad ktorým má moc ona. [92] Moc nad impériom chcela najmä pre svoje potomstvo podobne, ako gorila, ktorá spolu s dcérou zabila a zjedla dieťa inej gorily. Aj samice šimpanzov zabíjajú a jedia deti svojich súperiek. Bojujú o moc rozmnožovať sa a postúpiť dominanciu potomstvu. [93] Gorila použila ako nástroj boja o moc svorku goríl, Lívia Rímske impérium. Obidve boli rovnako krvilačné ako hociktorý muž. [94]

 

Freud videl v hlbokých vrstvách psychiky komplementárne pudy smrti a sexu, démonov rozmnožovania a zániku. Podľa Junga „Eros a mocenský pud sú rozdvojení bratia a synovia jedného otca, jednej ... duševnej sily, ktorí sa prejavujú v protikladnej forme... Eros požaduje mocenský pud tak silne, ako mocenský pud požaduje eros.“ [95] Foucault opisuje sexualitu ako prevodové zariadenie mocenských vzťahov: anatomicko-politické si podriaďujú telesnosť a erotiku, biopolitické regulujú populáciu a spôsob života. [96] Moc reguluje erotiku, aby si podrobila jednotlivca a reprodukciu. Tvorivosť slúži moci vedou, technikou i umením. Umenie je tvorivá moc nad dielom a moc diela nad publikom, moc ustavične obnovovaných pocitov z textu, obrazu a zvuku; poetika moci a erotiky si nás privlastňuje nekonečnými cyklami tvorby a vnímania.

 

Milovanú osobu oslovujeme vlastnícky „moja“, „môj“. Diktátori balamutia národ ako muž ženu, moc i láska chcú byť zbožňované, sú majetnícke a žiarlivé. Zamjatin a Orvell zosobnili mocenskú erotiku Dobrodincom a Veľkým bratom, Huxley jasnozrivo opísal moc usmievavého teroru. V spoločnosti divadla sú všetci klaunmi aj divákmi. [97] „Ste úžasní, milujem vás!“, vyvoláva virtuálny pajác do hľadiska. Dav šalie ozvenou mediálne komediálnej formy moci a skanduje zamilované heslá: „Máme ťa radi, máme ťa radi!“

 

Médiá šíria do éteru bojový pokrik lásky. Amorfná kolektívna bytosť miliónov bez tváre, presvedčených o svojej jedinečnosti, podlieha zvodom falošnej romantiky. I slobodná erotika zotročuje. Sexuálna revolúcia s fetišmi erotickej slobody je manipulačná stratégia moci. [98] Moc vábi korisť na prémiu. Hviezdy gastroporna servírujú s orgazmickými grimasami polievku a vášnivé vzdychy ako prílohu k fašírke, eroticky sa rozplývajú nad omáčkou, vzlykajú nadšením pri dezerte. [99]

 

Moc naučí človeka znásilniť sám seba, spojiť sa s ňou ako obeť i tyran a vymeniť osobnosť za simulakru. [100] V náruči moci sa poddávame impulzom nevedomia. Slasť klíči z kompostu žiadostivosti a chamtivosti. Represívna tolerancia ovláda ľudí skutočnými aj umelými pôžitkami. Stratégiou moci nie je len útlak, ale aj sloboda zabávať sa až na smrť preludmi moci a erotiky. [101] Represívna tolerancia ovláda ľudí ich túžbami a vynachádza nové. Túžba nemá obmedzenia, žízni po abstrakcii absolútnej lásky a moci. Moc i erotika si ako drogy vynucujú stále nové dávky, potravou moci je moc tak, ako lásku živí láska. Predmetom erotiky nie je niekto iný, ani „iný“ v nás, ale sama túžba; každá, aj erotická moc je sebecky nenásytná. Ľahostajná k prostriedkom a následkom, netúži ovládať samu seba, túži neprestajne rásť a upevňovať sa.

 

Zo sexu vzniká živočích. To, z čoho vzniká človek, je erotika. Lásku, zduchovnenú podobu erotiky, reč označuje rovnakými pojmami ako moc. Túžby a slová sa navzájom dotýkajú a láskajú, ponárajú sa do seba, vybuchujú výrečným mlčaním slasti alebo extázou moci. Mená lásky nie sú prázdne ozveny ničoty chorej bezmocnosťou, ale sám búrlivý život hlboko v nás, skrytý aj pred tým, o čom si myslíme, že sme. Umenie je plné lásky veľkej, silnej, ohnivej, pálčivej, zžieravej, zničujúcej, nenásytnej, neodolateľnej, nepremožiteľnej, zakázanej, tajnej aj slávnej, vládnucej – ale aj úprimnej, cnostnej, múdrej, pozornej, trpezlivej, božskej, večnej, obetavej, horlivej, oddanej, dobrotivej, milosrdnej, súcitnej, ochrannej. Je medzi týmito prívlastkami jediný, ktorý v literatúre nenájdeme spojený s podstatným menom „moc“?

 

Nomen – omen, meno je mocné a moc pomenovať predurčuje osud pozitívne aj negatívne. Pôsobenie moci sa často opisuje negatívne: moc „utláča“, „cenzuruje“, „maskuje“, „skrýva“, moc však tiež produkuje realitu a rituály pravdy, človeka aj poznatky, ktoré o ňom možno získať. [102]

 

Prvotné zdroje umenia sú moc a erotika. Aristofanes karikoval mocenské spory antických Grékov erotickou potýčkou. Aténske a spartské ženy odopreli svojim mužom manželské pôžitky, kým neprestanú s vojnou. [103] Domáhali sa erotickej moci nad mužmi, prítomnými v mieri, nie vzdialenými na bojisku. Vládu žien opísali ženy aj muži. [104] Svoju orientáciu obraňujú aj homosexuálni autori a autorky, postmoderní filozofi argumentujú erotickou, rasovou, náboženskou, politickou a inou toleranciou k odlišnosti. Foucault vpísal do osudovej lásky psychopatiu: „Posledným typom šialenstva je beznádejná vášeň. Sklamaná vášnivá láska, láska oklamaná predovšetkým osudovosťou smrti, môže vyústiť len do pomätenosti… pokračuje v prázdnote bludu.“ [105]

 

Túžba je reálna sila a v moci aj v erotike podliehame ilúzii, že vládneme tomu, čo vládne nám. Erotický ideál je emblémom moci. Vzory vidíme v peknej tvári a chirurgicky prepitvanom tele so silným hlasom. Médiá nám vpichujú do žíl smrtiace dávky neľudsky dokonalej krásy, celebrity hrajú komédie syntetickej erotiky. Posthumanizmus zajtra? Kyborgovia už dnes okupujú mocenský priestor, symbióza techniky s médiami uskutočnila myšlienkové experimenty fantastiky. Populárna kultúra predstavuje labyrint zrkadiel človeka ako zábavné väzenie. V prítomnej budúcnosti platíme v nevestinci moci za premeny utópií na strašidelné grotesky: „bezuzdná sloboda otvára prázdnotu“. [106]

 

Ničivou podobou tvorivej erotiky je sadizmus, racionálne požívačná podoba libida, dvojtvárna jednota lásky a nenávisti. [107] Túžba po moci si osedlala rozum, aby slúžil šialeným cieľom. Erupcie choromyseľnej erotiky markíza de Sade majú systematickú formu kalkulovanej utópie, ktorou rozum ukája nevedomie. „Niekoľko desiatok pomocníkov a služobníkov... dohodli sa na tridsaťdva subjektoch… Štyri rozprávačky, osem dievčat a osem chlapcov… štyri slúžky… bolo zamestnaných šestnásť kupliarok, … za desať mesiacov priviedli 147 dievčat… Kupliarky strážili najatí agenti, ktorí pánov o všetkom informovali…“ [108] Základom sadizmu nie je sex, ale pôžitok z manipulácie s ľuďmi degradovanými na objekty. Mocenskú zvoľu zvýhodňuje spoločenské postavenie. Ministerský predseda Saint-Fond, gróf Bressac či vojvoda de Blangis personifikujú despotizmus.

 

Markízovo blúznenie učí sexuálnemu sadizmu, Stalinov život je učebnicou psychického sadizmu. Červený cár dychtil ustavične si dokazovať, že má nad ľuďmi absolútnu moc. [109]

 

Sexonomika moci

 

Telo je prvotným faktom človeka, je sociálny priestor, ustavične formovaný kultúrny projekt. Telo nemení len medicína a biológia, premeny človeka ovplyvňuje ekonomika, kultúra, politika, ba aj móda. Kozmetická chirurgia existovala tisíce rokov pred silikónovými implantátmi, zjazvenie, tetovanie ani pearcing nie sú nové techniky. Vyvíjame sa a žijeme v jednote s technikou, v tom spočíva naša moc nad ňou, jej moc nad nami a naša spoločná moc nad prírodným prostredím. Naše telá sú domovom techniky a splývajú s ňou tým intenzívnejšie, čím je vyspelejšia.

 

Telá sú ikony a fetiše moci, účinné nástroje manipulácie a komodity priemyslu zábavy s erotikou vysokého zisku a rýchleho obratu. [110] Moc vyžaruje erotickú príťažlivosť, erotická moc je výmenný kapitál života, a naopak, hybnou silou erotiky je túžba po moci. Dvojičkám erotike a moci nestačí lichotenie, žiadajú a vyrábajú si stále nové dôkazy svojej existencie. Túžby vpisujú mocenské ciele do imaginárneho „tela bez orgánov“. [111] Totalita mrzačí telo, aby si podrobila ducha, trpiace telo je ochotné prijať diktát ideológie.

 

Moc predáva erotiku zábavy, zaujímavý a vzrušujúci život. Erotika predáva kariéru, vzdelanie, politiku a pohodlie v zamestnaní, v technike, umení aj v športe, kde zdanlivo záleží len na výkone. Erotika kapitálu nám zjavuje naše želania a možnosti uskutočniť ich, v reči diskotékovej mládeže „žiť“, stotožniť totálnu zábavu so životom. Konzument vyznáva náboženstvo ekonomickej blaženosti, je produkt, vyrobený na spotrebu iných produktov.

 

V priemyslovom feudalizme diktujú politiku tela globálne korporácie. Sídlom utópie spotreby je telo: krásne telo predstavuje zdravý štát. Kalokagatia, antický vzor súladu tela s duchom, poklesol na rasizmus tela. Šport, kulturistika, súťaže krásy, kozmetika redukovali ideál harmónie na kult výzoru. Eugenika konzumu redukuje človeka na organizované telo. Koncerny eliminujú neefektívny ľudský prvok, vyrábajú umelého človeka. Kyborgizáciou, biotechnológiami a chémiou prekračujeme hranice prírodného organizmu, digitálnou metafyzikou sa presúvame do ríše virtuálnej reality. Keď unikáme od svojho tela alebo naopak do jeho vnútra, premiestňujeme svoju osobnosť do takého tela, aké vyhovuje moci. Výraz „metrosexuál“ kondenzuje sexonomiku moci: nemožno mať dostatok toho, čo nepotrebujeme.

 

Moc je v nás

 

Zlo vraj pácha len zopár jednotlivcov, väčšina ľudí je dobrých. Cítime sa dobrí? „Čo je dobré? – Všetko, čo zvyšuje pocit moci, vôľu k moci, samu moc v človeku.“ [112] Podľa Kanta zo všetkého mysliteľného možno pokladať za neobmedzene dobré výlučne dobrú vôľu, [113] „samu osebe hodnú hlbokej úcty a bez ďalšieho zámeru dobrú.“ [114] Podľa Freuda je šťastie voľný priechod inštinktov a zdrojom sociálneho života sú neriešiteľné konflikty pudov s civilizáciou. [115] Civilizácia nerobí ľudí šťastnými a len niektorých spokojnými, ale bez nej nevieme žiť.

 

Moc si buduje organizácie, ale je osobná ako erotika. Je egocentrická a márnivá, neznáša opovrhnutie ani ľahostajnosť. Dcéry túžby, moc a erotika, celebrujú temné omše vášne, dychtivo burácajú v nevedomí, ktorému slúžia všetky doby, kultúry aj ich umenie. Možno ich uctievať a zvečniť, skrášliť, zoškliviť aj poprieť, ale nemôžeme sa ich zbaviť: túžba po živote žije rozmnožovaním seba samej. Nielen sexuálnym, tiež materiálnym a duchovným: moc a erotika si privlastňujú všetko, čo môžu, objekt milostnej túžby je zároveň subjektom, ktorý jej podlieha. Erotika moci je sadomasochistická, podlieha pudu smrti. Eros sa usiluje o život pod vládou slasti. Vôľa žiť nemá iné naplnenie okrem života a mimo života niet ani vôle k nemu. Neexistuje absolútny vrchol moci, z ktorého možno dohliadnuť na kraj sveta, vidno len ďalšie končiare pohoria túžby.

 

Moc nie je ojedinelý akt násilia, ale neprestajný zápas. Antigona oplakala a pochovala brata aj pod hrozbou smrti. Nedbala vôle vládcu Kreóna ponechať Polyneika za potravu psom a dravým vtákom, lebo vyššia moc, zákon bohov, bol pre ňu dôležitejší. [116] Osudové predurčenie antických hrdinov zaniklo, vznešenosť bez moci je prázdna. Dante opísal drámu človeka ako Božskú komédiu, všedný život prevracia tragédiu Dona Quijota na paródiu, pamflety na vedu degradovali Faustovu heroickú túžbu po poznaní. Do kresla noblesného aristokrata sa vyplazil červík spod kameňa, šašo zosmiešnil idealistického hrdinu. Moc nie je múdra, iba prefíkaná. [117] Vzbura davov potupne obesila romantiku na šibenice konzumu, bohatierska epika poklesla na frašky malých ľudkov. Gregor Samsa sa zmenil na hmyz, [118] absurdita moci sa obracia na grotesknú banalitu hororu. Literatúru možno obviniť viac z diagnózy, než z mizantropie. Amputáciou moci a erotiky by z človeka vznikol strašný anjel. [119] Túžba po moci poľudštila anjelov ku vzbure. Zvrhnutí z výšin nadpozemskej vznešenosti sa stali diablami, ale „Lucifer“ znamená „Svetlonos“.