Už sme si zvykli, že pri slove bomba sa mimovoľne prikrčíme a zapcháme si uši. V súčasnosti je to pre hrozbu atentátov na miestach určených divadlu a hudbe o to aktuálnejšie. Môžem vás však uistiť, že na javisku bratislavského divadla Nová scéna žiadna trhavina, ktorá by fyzicky niekomu ublížila nebola a ani nevybuchla. Bombu uvádzam len v súvislosti s uvedením nového naštudovania svetoznámeho muzikálu MAČKY - CATS . 30. apríla som mal možnosť dostáť do tela poriadnu dávku bombovej explózie pohybu a divadelnej energie, ktorá ma zasiahla nepripraveného na výkon našich spevákov, tanečníkov a hercov. Analógiu s bombou v divadle som si nevymyslel sám. Skutočne, tesne po svetovej premiére muzikálu v londýnskom West Ende v roku 1981 niekto zatelefonoval, že je v divadle bomba. Aj keď sa žiadna nenašla, anonym mal pravdu.

Menzlovinky

(pár viet o najnovšom filme oskarového režiséra DONŠAJNI)

„Myslím, že je to film přístupný každému, kdo absolvoval aspoň osm let školy. Pro každého, kdo je gramotný.“ Sú to slová scenáristu a režiséra ovenčeného americkou filmovou cenou za Ostře sledované vlaky, alebo dnes už kultového filmu Vesničko má, středisková, Jiřího Menzla. Tí, čo sa prehupli cez sedemdesiatku, vedia, čo to v živote tvorcu znamená. Najmä filmoví režiséri, kameramani, ale aj herci. Je to čas bilancovania, zbierania vavrínov a spomínania. Jiří Menzel si svoju rozlúčku s aktívnou filmovou réžiou necháva na neskôr. Dôkazom je jeho najnovšia „roztopašná komédia“ Donšajni.

Tentoraz si vybral prostredie opery. Nie v tej reprezentatívnej podobe. Svoj pohľad zamieril do malého českého mestečka, kde dožíva operný súbor a jeho režisér Vítek (Jan Hartl). Práve cez neho Menzel prerozprával vlastný príbeh provinčného divadelného ansámblu a jeho režiséra. Pokiaľ sa Menzel v minulosti opieral o overené literárne predlohy z pera Vančuru, Hrabala alebo Svěráka, tentoraz sa do písania námetu a scenára za pomoci Terezy Brdečkovej pustil sám režisér. Menzel priznáva: „Ale nejsem ani Hrabal ani Svěrák… A je to na tom znát.“

Vyrobila amatérska RTVS – alebo spomienková besiedka v historickej budove Národnej rady SR

Poviete si, čo už je to len za titulok. O čom chce autor hovoriť? Čo tým chce povedať? Poviem vám to. Ide o Slávnostné zasadanie Národnej rady SR z príležitosti osláv 1150 výročia príchodu Cyrila a Metoda na územie dnešného Slovenska.  Podotýkam, som Európan, Slovák, narodil som sa v Bratislave a moji rodičia ma vychovávali k láske ku svojej domovine. Avšak to, čo som dnes videl na vlastné oči na vlastnom televíznom prijímači ma utvrdilo, že nie každý je taký. Určite takými nie sú v RTVS. Kto nevie, o akú značku ide, prekladám. Rozhlas a televízia Slovenska, verejnoprávna inštitúcia, zrkadlo stavu demokracie na Slovensku a v neposlednom rade kultúrna inštitúcia. Kultúru som spomenul až na koniec, pretože tej sa chcem venovať. Určite však priamy prenos RTVS zo slávnostného zasadania nemal s kultúrou nič spoločné. Neviem, kto robil dramaturgiu a réžiu tohto slávnostného popoludnia, no som presvedčený, že to bol treťotriedny analfabet bez štipky kultúrneho povedomia a umeleckého cítenia. Spolu s  televíznym štábom RTVS a prenosovým vozom vytvorili originálnu „besiedku“ začínajúcich kultúrnych nadšencov, ktorí zatiaľ netušia, ako sa robí profesionálna oslava takého výročia, akým je príchod Cyrila a Metoda na Slovensko. Možno sa to ani doteraz nedozvedeli. Aspoň tak vyzeral celý priebeh, scénická realizácia a v neposlednom rade televízna podoba diela. Robili to amatéri.