Rocking Blava

Nie je každá sobota rovnaká. Tá 16. marca bola rocková. Fedor Frešo, sideman všetkých stredoeurópskych rockových skupín zavolal do zbrane rockerov a bigbiťákov z celej Bratislavy. Dokonca mali prístup aj dôchodci, samozrejme za normálnu cenu vstupenky, čo nebolo málo. Ja som mal šťastie. Martin Valihora, môj synovec, ma pozval. A tak sme „rodinne“ vstúpili do RANDALU, kde sa to všetko spustilo a rozpustilo. Marian, Peťo, Dušan, Rasťo, Janko, prišlo ich dosť, čo sa prehupli cez šesťdesiatku. Nebola to však gerontologická párty. Hrali aj mladší. Vlastne Peci už nie je najmladší, ale je to 80ies, pokiaľ my sme 60ies. Spočiatku som držal tempo. Chodil som z jednej do druhej sály a vytešoval sa nad zvukom gitár. Po pár hodinách som však pristál v bare s Jankom Lehotským a posiloval sa v rytme červeného vína. Poslednou kvapkou bratislavského bigbítu bolo Collegium musicum. Fedor odpískal záver a ja spolu s Darinkou, to je moja stále verná manželka, sme vypadli domov. Pod ramenom som stískal novú knihu Rocková Bratislava. Zabudol som hneď v úvode poznamenať, že celá rocková oslavovňa bola zorganizovaná ako krstiteľnica tejto knihy. Zostavili, napísali, zoradili a podpísali sa pod ňu Fedor Frešo a Tomáš Berka. Až doma pri pohári piva som si ju prelistoval. Boli sme tam všetci. Dokonca aj tí, o ktorých som ani netušil, že kedysi hrali bigbít. Fedor s Tomášom si dal neuveriteľnú prácu. Precízne a podľa možnosti objektívne vytvorili dielo, ktoré možno priradiť len k Slovenskému bigbítu Juríka a Šuhajdu. Množstvo fotografií, informácií a pikošiek zaplnili strany vytlačené na peknom kriedovom papieri. Klonbúk dolu. Osobne som rád, že vznikajú takéto publikácie, a ešte radšej, keď ich píšu tí, ktorí tú dobu zažili a boli priamymi účastníkmi obdobia a udalostí, o ktorých písali. Neviem, ako to bolo pri iných hudobníkoch, rockeroch a spevákoch, ale čo sa týka mojej maličkosti, až na malé výchylky, som sa o sebe a skupinách, kde som hral, spieval, občas aj tancoval, dozvedel všetko podstatné.

Fedor a Tomáš, ďakujem za rockovú sobotu a Rockovú Bratislavu. Zaslúžite si to.

Ľubo Belák

Už sme si zvykli, že pri slove bomba sa mimovoľne prikrčíme a zapcháme si uši. V súčasnosti je to pre hrozbu atentátov na miestach určených divadlu a hudbe o to aktuálnejšie. Môžem vás však uistiť, že na javisku bratislavského divadla Nová scéna žiadna trhavina, ktorá by fyzicky niekomu ublížila nebola a ani nevybuchla. Bombu uvádzam len v súvislosti s uvedením nového naštudovania svetoznámeho muzikálu MAČKY - CATS . 30. apríla som mal možnosť dostáť do tela poriadnu dávku bombovej explózie pohybu a divadelnej energie, ktorá ma zasiahla nepripraveného na výkon našich spevákov, tanečníkov a hercov. Analógiu s bombou v divadle som si nevymyslel sám. Skutočne, tesne po svetovej premiére muzikálu v londýnskom West Ende v roku 1981 niekto zatelefonoval, že je v divadle bomba. Aj keď sa žiadna nenašla, anonym mal pravdu.

Čarovná flauta rozosmiala SND

Nestalo sa vám, že ste sa zrazu dostali do situácie, ktorá bola niečím zvláštna? Čosi sa zrazu zmenilo a ocitli ste sa i napriek zdravému rozumu vo svete, ktoré len okrajovo pripomína každodenný život. Mne sa takéto niečo stalo predvčerom. Bol som na premiére v novej budove Slovenského národného divadla.

Menzlovinky

(pár viet o najnovšom filme oskarového režiséra DONŠAJNI)

„Myslím, že je to film přístupný každému, kdo absolvoval aspoň osm let školy. Pro každého, kdo je gramotný.“ Sú to slová scenáristu a režiséra ovenčeného americkou filmovou cenou za Ostře sledované vlaky, alebo dnes už kultového filmu Vesničko má, středisková, Jiřího Menzla. Tí, čo sa prehupli cez sedemdesiatku, vedia, čo to v živote tvorcu znamená. Najmä filmoví režiséri, kameramani, ale aj herci. Je to čas bilancovania, zbierania vavrínov a spomínania. Jiří Menzel si svoju rozlúčku s aktívnou filmovou réžiou necháva na neskôr. Dôkazom je jeho najnovšia „roztopašná komédia“ Donšajni.

Tentoraz si vybral prostredie opery. Nie v tej reprezentatívnej podobe. Svoj pohľad zamieril do malého českého mestečka, kde dožíva operný súbor a jeho režisér Vítek (Jan Hartl). Práve cez neho Menzel prerozprával vlastný príbeh provinčného divadelného ansámblu a jeho režiséra. Pokiaľ sa Menzel v minulosti opieral o overené literárne predlohy z pera Vančuru, Hrabala alebo Svěráka, tentoraz sa do písania námetu a scenára za pomoci Terezy Brdečkovej pustil sám režisér. Menzel priznáva: „Ale nejsem ani Hrabal ani Svěrák… A je to na tom znát.“

ROZHOVOR S NEPRIATEĽOM

Nie je zvláštnosťou, že sú veci, ľudia a situácie, ktoré vedľa seba existujú, vzájomne sa priamo neovplyvňujú, ale vo finále sú pôvodcom zrodu niečoho nového. Asi tak nejako by som charakterizoval dnešné stretnutie Štvrtého druhu. Na rozdiel od Blízkeho stretnutia tretieho druhu, je tento poznačený ľudskosťou.

Vyrobila amatérska RTVS – alebo spomienková besiedka v historickej budove Národnej rady SR

Poviete si, čo už je to len za titulok. O čom chce autor hovoriť? Čo tým chce povedať? Poviem vám to. Ide o Slávnostné zasadanie Národnej rady SR z príležitosti osláv 1150 výročia príchodu Cyrila a Metoda na územie dnešného Slovenska.  Podotýkam, som Európan, Slovák, narodil som sa v Bratislave a moji rodičia ma vychovávali k láske ku svojej domovine. Avšak to, čo som dnes videl na vlastné oči na vlastnom televíznom prijímači ma utvrdilo, že nie každý je taký. Určite takými nie sú v RTVS. Kto nevie, o akú značku ide, prekladám. Rozhlas a televízia Slovenska, verejnoprávna inštitúcia, zrkadlo stavu demokracie na Slovensku a v neposlednom rade kultúrna inštitúcia. Kultúru som spomenul až na koniec, pretože tej sa chcem venovať. Určite však priamy prenos RTVS zo slávnostného zasadania nemal s kultúrou nič spoločné. Neviem, kto robil dramaturgiu a réžiu tohto slávnostného popoludnia, no som presvedčený, že to bol treťotriedny analfabet bez štipky kultúrneho povedomia a umeleckého cítenia. Spolu s  televíznym štábom RTVS a prenosovým vozom vytvorili originálnu „besiedku“ začínajúcich kultúrnych nadšencov, ktorí zatiaľ netušia, ako sa robí profesionálna oslava takého výročia, akým je príchod Cyrila a Metoda na Slovensko. Možno sa to ani doteraz nedozvedeli. Aspoň tak vyzeral celý priebeh, scénická realizácia a v neposlednom rade televízna podoba diela. Robili to amatéri.

Strata pamäti na doskách Štúdia SND

Každá doba prináša niečo, čo je pre ňu typické, signifikantné, akási nálepka, piktogram, ktorý jej ostáva aj pre budúcnosť. Práve takúto brandingovú úlohu si dali dramatik Peter Pavlac a režisér Patrik Lančarič. Tandem, ktorý , a dnes sa to dá už povedať, beží na dlhé trate preteky o slovenské dramatické umenie.