Večer v Kafé Scherz
V lete by sa malo chodiť na dovolenky. Ja som toto pravidlo porušil a šiel som do Kafé Scherz. Na podnet dramaturga Art klubu, Ivana Kováča som pripravil predstavenie, ktoré bolo venované poslednému slobodnému dňu pred 21.8.1968. Špeciálne som si pripravil pieseň Karla Kryla Bratříčku, zavírej vrátka, ktorá symbolizovala našu katastrofu v roku 1968. Rovnako ako Karel si myslím, že jeho piesne sú stále aktuálne. Moje spomínanie som doplnil dvoma ukážkami z mojej literárnej tvorby. Spomienka na noc z 20. Na 21. Augusta a a poviedka Plagát, na základe ktorej ma v roku 1969 neprijali na VŠMU, odbor dramaturgia. Profesorom vtedajšej školy som dodnes vďačný. Nemusel som zostať doma a vstúpiť do strany, ako poniektorí dramaturgovia, ktorých vtedy prijali, prípadne tí, ktorí na škole už boli. Je ich viac. Vybral som sa do sveta a to bola moja prvá vysoká škola života. Začal som vnímať skutočnosť spoza železnej opony. Nuž mal som to šťastie. Večer som samozrejme obohatil o ďalšie pesničky, Smrť Jánošíkova, Pieseň z papiera, ale aj Povedz mi otec. Práve táto pieseň sa natrvalo zapísala do sŕdc celej generácie, ktorej som včera vzdal poctu. Za čo? Zato, že prežili nielen 68 rok, ale s optimizmom prežili aj iné roky podnes. A to je úžasný výkon. Práve optimizmus bola druhá téma večera v Kafé Scherz. Z mojej videotéky som vybral dve vydarené scénky z programu Čo dokáže ulica, ktorý som produkoval a režíroval. Boli tiež o spomínaní na okupáciu (v roku 1943) a na slovenských vojačikov.
Publikum bolo podľa klasifikácie vín „neskorý zber“. To najlepšie a najkvalitnejšie čo ponúka slovenská literatúra. Prišla Mária Bátorová, Janko Greksa, Jožko Leikert a Ireney Baláž, moji piatelia zo Slovenského PEN centra. Ale prišiel aj môj spolužiak Jaro Čelekovský a môj vydavateľ Bigbíťáka, pán Závodský.
Večer doznieval v rozhovoroch s priateľmi a nočnou Bratislavou, ktorá stenala po horúcom dni 20. Auguste 2012.