Otvorený list ministrovi kultúry Marekovi Maďaričovi od Ľuba Beláka

Vážený pán minister kultúry Marek Maďarič,

dovoľ, aby som v mojom liste použil familiárnejší tón už aj vzhľadom na to, že sme si pri stretnutiach v Slovenskej televízii kedysi tykali. Ty si bol schopný dramaturg a ja rozbehnutý televízny producent. Bolo to v čase, kedy Slovenská televízia pripravovala také diela, ktoré sa aj dnes môžu pokojne uvádzať na televíznej obrazovke bez toho, aby sme sa hanbili.

Odchod bigbíťáka

Volali sme ho Kofa. Stretli sme sa na základnej škole. Chodil o triedu vyššie ako ja, ale našla si nás hudba. Bolo to začiatkom šesťdesiatych rokov, keď sa celá naša generácia zbláznila do gitarovej hudby. Tá ma priviedla k Jurovi Korenkovi, nazývaného Kofa. Bratislava vtedy vrela ako dobre nastavený burčiak. Každým dňom vznikali, ale aj zanikali nové bigbítové skupiny. Niekedy stačilo, keď niekto vedel na gitare zahrať o niekoľko akordov viac a už hľadal okolo seba kamarátov, s ktorými by založil novú skupinu. Zrodil sa Slovenský bigbít.

21. august 1968

 Noc z 20. Na 21. Augusta. Pamätám si ju dodnes. Okolo druhej v noci sa celá rodina zobudila na akýsi hrmot. Dana, sestra ešte nebola doma. Ako obyčajne niekde v krčme oslavovala so svojimi kumpánmi nejaký sviatok. Robila to pravidelne, tak ako celá nastupujúca nová generácia. Otvorili sme okná. Keďže sme bývali na Drevenej, hukot sa valil zo všetkých strán. Zhora od Mýtnej a zdola od Stalinovho námestia a Obchodnej, alebo predtým Molotovovej ulice sa s hlukom šíril aj zápach spálenej nafty. Keďže naše okná boli uprostred toho rachotu, nevideli sme na koniec ulice a tak sme si povedali, že to iste bude nejaké nočné cvičenie našej bdelej socialistickej armády, ktorá si nás nedá a preto usilovne, aj v noci, posilňuje a cvičí. Zavreli sme okná a oddali sme sa spokojnému spánku. Prvé čo som ráno počul bolo drnčanie telefónu. Tie boli vtedy na kábloch, takže sa s nimi nedalo putovať po byte ako dnes. Vstal som a zodvihol slúchadlo. Ozval hlas Dany, sestry.

Večer v Kafé Scherz

V lete by sa malo chodiť na dovolenky. Ja som toto pravidlo porušil a šiel som do Kafé Scherz. Na podnet dramaturga Art klubu, Ivana Kováča som pripravil predstavenie, ktoré bolo venované poslednému slobodnému dňu pred 21.8.1968. Špeciálne som si pripravil pieseň Karla Kryla Bratříčku, zavírej vrátka, ktorá symbolizovala našu katastrofu v roku 1968. Rovnako ako Karel si myslím, že jeho piesne sú stále aktuálne. Moje spomínanie som doplnil dvoma ukážkami z mojej literárnej tvorby. Spomienka na noc z 20. Na 21. Augusta a a poviedka Plagát, na základe ktorej ma v roku 1969 neprijali na VŠMU, odbor dramaturgia. Profesorom vtedajšej školy som dodnes vďačný. Nemusel som zostať doma a vstúpiť do strany, ako poniektorí dramaturgovia, ktorých vtedy prijali, prípadne tí, ktorí na škole už boli. Je ich viac. Vybral som sa do sveta a to bola moja prvá vysoká škola života. Začal som vnímať skutočnosť spoza železnej opony. Nuž mal som to šťastie. Večer som samozrejme obohatil o ďalšie pesničky, Smrť Jánošíkova, Pieseň z papiera, ale aj Povedz mi otec.