Pozývam všetkých na okružnú cestu po mojom živote. Nie že by bol niečím výnimočný, ale nechcem byť na tejto ceste sám.
Internet je dnes pre mnohých jediným spôsobom ako sa stretávať s ľuďmi, vymieňať si názory a tak trochu si aj posťažovať. Pre mňa je to jeden z novodobých spôsobov poznania. Keď sa chcem porozprávať s priateľom tak ho radšej pozvem na pohár vína, prípadne kávy.
Preto je moja webová stránka tak trochu zrkadlom mojej práce a názorov, ktoré nemusia a ani neboli geniálne, naopak niekedy až zarážajúco naivné. Ale taký je človek. Géniovia žijú iba v memoároch a v tradícii.
Niekedy mám pocit, najmä keď sa pozriem späť, že som prežil niekoľko životov a už ma na tomto svete nič neprekvapí. Viem, je to len nostalgia za tým, čo bolo, pri čom som bol aj ja a kde som stretol veľa nových ľudí, v nových prostrediach a situáciách. Je stále čo objavovať, čomusi sa priučiť. Práve vtedy mám pocit, že som malé dieťa a priznám sa, veľmi rád sa tajne vo vnútri správam ako puberťák.
Ponúkam informácie nielen o tom, čo som vytvoril, ale aj práce svojich priateľov alebo ľudí, ktorých si vážim. Viem, že tu nebudeme naveky a je dobre si zalistovať v denníku osudov každého človeka.
BIGBÍŤÁK
SLOVÁ
Chlapčenský úsmev na Dvojke
Pozvánka na premiéru projektu Chlapčenský úsmev.
Dnes 1. septembra o 20,10 hod. na Dvojke
Ďalší spomienkový koncert, tentoraz so sedemdesiatnikom
Ľubošom Zemanom
scenár, réžia, dizajn scény a grafická animácia Ľubo Belák
Báseň CODA
(spomienka na Maroša Bančeja)
Odišiel básnik? Čo je to za nezmysel. Básnici neodchádzajú. Sú stále tam, kde sú doma, v nebi. To len my, smrteľníci máme občas šťastie, že ku nám doletia a obtrú sa o nás krídlami. Maroš ich mal dobité a olámané, ale nikdy nezabudol lietať. Čo už na tom že navonok vyzeral ako jeden z nás.
Neveríte?
Tu je krátka správa od Maroša
Frenkie, Frenky, Frankie, chlap mnohých mien
Spoznal som ho na Kremnických Gagoch. Sympaťák, recesista, ale najmä odvážny chlap. Telom organizátor, dušou divadelník. Miro bol jedným z tých, ktorí nečakajú na nič, všetko si vybojujú na bojovom poli všedných dní a zbytočných ľudí. Dokázal na naše „nekultúrne“ podmienky každoročne oživovať kultúru na tej najvyššej úrovni. Ako horolezec bez istenia sa vedel vyšplhať na najvyšší vrch drámy. Napriek tomu, keď mal vystúpiť na javisko, bol ostýchavý. Práve 15. ročník festivalu Vianoce v divadle som s ním musel vopred niekoľkokrát zopakovať jeho úvodnú reč na javisku. Nemal rád zbytočné slová. V súkromí medzinárodný rýchlik, na scéne skromný účinkujúci. Tak som ho vnímal ja. Jeho najväčšou slabosťou boli herci. Vymys
lel a zrealizoval akési Zábradlie slávy. Miesto, kam každoročne pribudla tabuľka s menom a podpisom niektorého zo slovenských a českých umelcov. Dokázal neraz nemožné, dotiahnuť do Myjavy herecké esá. V decembri 2018 to bol Bolek Polívka a herecký ansábel z Astorky. Po ich predstavení sme si posedeli, pokecali a poniektorí aj popili. Frankie, Frenky, Frenkie, každý ho volal po svojom, v tú našu poslednú spoločnú noc už nepil. Priznal sa mi, že so zdravím to má nahnuté. Povedal som mu: „Kto by nemal...“ V porovnaní s ním som kalika už teraz, čo potom chlap v najlepších rokoch. Spolu s Majom Labudom sme spolu strávili našu poslednú bohémsku noc. Ako to už býva, Frenky si zarecitoval. Vždy začal s pátosom: „ Miroslav F. Kňazský......“ a nasledoval mikrovlnný verš. Priznávam sa, pripil som si na jeho zdravie a ráno som odcestoval do Bratislavy s presvedčením, že sa o rok opäť stretneme. Osud to zariadil po svojom, originálne. Jednoducho rozhodol, že žiadne „ďalšie“ už nebude. Ale bude! Zostanú krásne spomienky na chlapa, divadelníka, ktorého každý volal po svojom. Ja som mu hovoril Frenky.
Lubo Belák
13.6.2019
Frenkie
Verejná poprava totality
Verejná poprava totality
Mladé dievča z portálu Aktuality.sk ma požiadalo o pár spomienok na nezabudnuteľnú Bratislavskú lýru 1989. Tu je celý článok
Fanúšikovia ju nosili na rukách, komunistickým pohlavárom narobila hlboké vrásky. Joan Baez v priamom prenose štátnej televízie podporila disidentov a pozvala na pódium zakázaného pesničkára, ktorému vypli zvuk. Autentické spomienky účinkujúcich, ľudí zo zákulisia aj priamych účastníkov malej hudobnej revolúcie, ktorá pred 30 rokmi prevalcovala ČSSR.
Bigbítová samovražda na Novej scéne
Aj nebo - navzdory tej vašej nenávisti -
uvidí žiariť... môj...môj štít! Ostal čistý! (Ľubo Feldek 2000)
Čo bolo prvé? Vajce alebo sliepka? Touto „filozofickou“ otázkou možno vyjadriť aj večný spor o vzťahu tela a duše. Čo tvorí človeka? Čo je dôležitejšie? Forma, alebo obsah? Netrápme sa. Keď to nevyriešili zodpovední filozofi, tak sa o to pokúšali umelci. V každej hre, románe, básni, obraze, soche, ale aj v hudbe, či tanci autori neustále rozohrávali tento hlavolam. Preto príbehy, ktoré sa odvíjajú od tohto sporu, sú večné. Takým bol a je aj príbeh o Hectorovi Savinienovi de Cyrano. Básnikovi, dramatikovi, spisovateľovi, ale aj skutočnej postave francúzskeho kadeta zo sedemnásteho storočia. V novoromantickej dráme Cyrano z Bergeracu mu vdýchol umelecký život Edmond Rostand. 1 600 alexandrínov, dvanásťslabičných veršov, potreboval na prerozprávanie osudov Cyrana, Roxany a Kristiána. Aj v tomto prípade zaúradovala žena, Rostandova manželka Rosemonde Gérard. Koncom devätnásteho storočia upozornila Rostanda na túto nevšednú postavu. Príbeh konfliktu Kristiánovho tela a Cyranovej duše v rukách lásky sa stal témou mnohých divadelných spracovaní. Neobišiel ani muzikál.